Logo HŽ

ARWA alebo o edičnej politike Hudobného fondu

Recenzia na CD Borisa Lenka ARWA v októbrovom vydaní Hudobného života vyvolala množstvo protichodných reakcií. Redakcia časopisu sa preto rozhodla vstúpiť do diskusie – tá prebehla v polovici januára na pôde Hudobného fondu (HF), ktorý predmetné CD vydal. O edičnej politike tejto národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcie sme diskutovali s jej riaditeľom Matúšom Jakabčicom a členom rady Hudobného fondu (zároveň predsedom Skladateľskej komisie HF) Lukášom Borzíkom. Za Hudobné centrum (HC) sa na diskusii zúčastnili skladateľ Martin Burlas a muzikológ Juraj Bubnáš z Oddelenia dokumentácie a informatiky HC a Robert Kolář a Peter Motyčka z redakcie Hudobného života. Hoci pôvodným zámerom bolo priniesť autentický skrátený prepis diskusie, zástupcovia Hudobného fondu pri autorizácii zásadným spôsobom pozmenili viaceré zo svojich výpovedí. Odpovede, pri ktorých došlo k výraznejším významovým posunom (resp. ich aktéri úplne vyškrtli), uvádzame kvôli pochopeniu kontextu v kurzíve.

Matúš Jakabčic: V prvom rade by som chcel zareagovať na reakcie, ktoré boli zverejnené v predchádzajúcom čísle Hudobného života. Jedna z nich pochádza od autorky recenzie, druhá od pána Bendika. V stanovisku Hudobného fondu je hneď v prvej vete uvedené, že reagujem „v mene Hudobného fondu“, nie vo svojom vlastnom mene. Reakcia Zory Šikrovej je postavená na tomto mylnom predpoklade, keď autorka píše o „zranení krehkého ega“, ako keby inštitúcia mohla mať nejaké ego. A taktiež som uviedol, že edičný plán schvaľuje Rada Hudobného fondu ako najvyšší orgán HF a Hudobný fond ‒ nie ja ako riaditeľ ‒ považuje zaradenie albumu Borisa Lenka do edičného plánu za správny krok. Autorka toto rozhodnutie dáva do polohy môjho osobného stanoviska, čo nie je pravda. Je to oficiálne stanovisko HF a všetci členovia Rady sa k nemu vyjadrili predtým, ako som ho poskytol na zverejnenie. Edičný plán je strategická vec a vždy ho schvaľuje Rada. Ja som ako riaditeľ zodpovedný za chod organizácie a za plnenie uznesení Rady, nie za tvorbu edičného plánu. To by som chcel uviesť na správnu mieru. Všetky informácie sa autorka, ako aj redakcia Hudobného života, mohli dozvedieť na webe HF. Spomína tiež nefungujúcu spoluprácu medzi inštitúciami, čo je absurdné; Hudobný fond a Hudobné centrum napríklad spolupracujú takpovediac na každodennej báze a myslím si, že veľmi dobre. (...) V reakcii Martina Bendika sú nepravdy. V stanovisku HF sa nikde nenachádza „nabádanie riaditeľa Hudobného centra k zásahu do redakčnej činnosti“, podobne ako tam nie je nijaké zastrašovanie redaktorov. Je to absurdné; ako by mohla jedna inštitúcia zastrašovať zamestnancov inej inštitúcie?

Peter Motyčka: Zrejme reagoval na slová v stanovisku Hudobného fondu „obaja sú (resp. v čase pripravovania čísla časopisu do tlače boli) interní zamestnanci Hudobného centra...“ a „mohli sa obrátiť na riaditeľa Hudobného centra, nech v tejto veci rozhodne“. Zrejme to pochopil tak, ako keby mal byť riaditeľ Hudobného centra orgánom cenzúry...

Martin Burlas: ... ale tak by to pochopil každý. Z kontextu je úplne jasné, že chceš povedať, že to nemalo byť zverejnené.

MJ: Nie. Len som uviedol tri možnosti...

MB: ... a všetky tri sú rovnako zlé: redaktor nemá byť nezávislý, má sa to zakázať a ak to nezakáže redaktor, má to urobiť riaditeľ. Celá tvoja reakcia hovorí o tom, že ten text nemal byť zverejnený.

MJ: Nikdy som nenabádal k cenzurovaniu. Stanovisko HF poukazuje na to, že zverejnenie textu v konkrétnej podobe je zodpovednosťou redaktora a šéfredaktora. Autorka môže mať svoj názor, je však vecou redakcie, či a v akej podobe ho uverejní. Vo svojej praxi som mnohokrát zažil, že šéfredaktor stopol nejaký text.

PM: Ja ako šéfredaktor som s obsahom recenzie úplne súhlasil, keďže vyjadruje aj môj názor na album ARWA, a nemal som žiadny problém s jej publikovaním. Pointou textu bolo, že takéto CD vôbec nemalo vyjsť v Hudobnom fonde. Podľa nás ide o edičný omyl a chceli by sme od predstaviteľov Rady HF počuť, prečo takýto album vydali. Nespochybňujeme Borisa Lenka ako interpreta, spochybňujeme ho ako skladateľa.

Lukáš Borzík: Ak by Zora Šikrová napísala len o CD, tento problém by pravdepodobne nevznikol. No v momente, keď sa začala dotýkať inštitúcie, o činnosti ktorej nemala podľa mňa dostatočnú vedomosť, tento problém nastal. Matúš Jakabčic podľa mňa chcel vyjadriť, že ak recenzentka nepozná do hĺbky fungovanie kritizovanej inštitúcie, redaktor by mal zvážiť, či je recenzia vhodná na uverejnenie.

MJ: Toto je podstata veci. Ako vo svojej reakcii uviedla autorka recenzie, nešlo jej v prvom rade o kritiku CD, ale o kritiku HF ako inštitúcie, avšak bez toho, aby sa s jej činnosťou podrobnejšie oboznámila, t.j., ako z recenzie vyplýva, na základe jedného vydaného CD kritizuje fungovanie inštitúcie ako takej. Chcem ešte dodať, že v stanovisku HF sa nikde nepíše o zastrašovaní redaktorov, slová o tom, že redaktori sú, resp. boli v čase prípravy čísla do tlače internými zamestnancami Hudobného centra, vyplynuli aj z chybnej informácie, ktorú som mal, že Peter Motyčka k začiatku novembra odchádza z edičného oddelenia HC, pričom v skutočnosti išlo o Petra Zagara. Tým sa celá vec vysvetľuje, ospravedlňujem sa za nedorozumenie. Stanovisko HF je formulované tak, aby bolo presné bez ohľadu na akékoľvek prípadné personálne zmeny, je to konštatovanie skutkového stavu, ktorý platil v danom čase. Nevedel som, kedy reakcia vyjde tlačou, a verím, že jej text je absolútne korektný. Nijaké zastrašovanie v ňom nevidím a z tohto dôvodu som považoval za potrebné reagovať na tvrdenia pána Bendika.


Dlh slovenskej hudbe

MB: Ja si len dovolím tvrdiť, že to, čo Šikrová naznačila vo svojej recenzii, je oveľa dôležitejšie, než to, ako fungujú inštitúcie a či majú dobré rady. Ide o to, že tu za posledných dvadsaťpäť rokov existuje obrovský dlh voči vydávaniu hudby slovenských autorov, ktorý všetci ignorujú, a tento fakt zo stola nikto nezmetie. Neuvedomujete si, čo všetko chýba. Vydávate tituly ako CD Berca Balogha, zaberajúce miesto desiatkam iných vecí, ktoré mali byť vydané, a ešte hovoríte, že s tým súhlasí komisia, ktorú by mali tvoriť profesionáli. Nemohla by spolupráca inštitúcií vyzerať napríklad tak, že by sa spoločne pokúsili zohnať z ministerstva peniaze na to, aby vyšla edícia klavírnej tvorby ‒ nielen pána Bokesa a zopár náhodne vybraných mladých ‒ alebo edícia relevantných orchestrálnych diel starších slovenských autorov? Ak napíšeš, že si to Rada uvedomuje, tak je to neuveriteľne tristné. Toto naznačila Zora Šikrová a vy sa tvárite, že sa mýli? To je neuveriteľné...

Juraj Bubnáš: To, čo bolo povedané v stanovisku, teda že ak Šikrová nemá dostatočné informácie o fungovaní HF, implikuje, že by ani nemala hodnotiť, aké je CD Borisa Lenka. Aspoň mnohým z textu stanoviska takáto implikácia vyplývala.

MJ: Nie. Spájate dve rôzne veci. Hovorí sa tam o tom, že nemá dostatočné informácie na to, aby kritizovala inštitúciu. Navyše, operuje s pojmami, ktorým nerozumie, napríklad nerozumie obsahu pojmu manažment a čo je jeho úlohou. Na samotné hodnotenie CD nepotrebuje vedieť o inštitúcii nič, avšak pri samotnom hodnotení CD zďaleka neostalo.

MB: Lenže má dostatočné informácie na to, aby vedela ‒ a to aj napísala ‒, že nielen HF, ale aj iné inštitúcie na Slovensku nefungujú a ani nevedia, čo je ich svätou povinnosťou. To znamená vydávať relevantných autorov a nie sa vyhovárať, že to nejde.

LB: V Rade Hudobného fondu som od roku 2015. Počas tohto obdobia som mal možnosť vidieť množstvo problémov, ktoré treba riešiť. Frustrácia, i keď by sa zdala pochopiteľná, možno nie je vždy na mieste. Za posledné dva roky, som mal možnosť z predloženej ponuky edičného plánu podporiť vydanie orchestrálnych diel Vladimíra Godára, Jozefa Sixtu, klarinetových koncertov Eugena Suchoňa a Ilju Zeljenku, Klavírneho koncertu č. 1 Juraja Beneša, sláčikových kvartet Moyzesa, Cikkera, Burlasa a Martinčeka, komornej tvorby Pospíšila, Paríka, Beneša, Zeljenku, Salvu či Mateja. Ďalej komornej tvorby Romana Bergera, ktorá vyšla v spolupráci s vydavateľstvom Naxos, projekt Evy Šuškovej, ktorá interpretuje výlučne diela slovenských skladateľov a mnohé iné. Skladateľská komisia pri Hudobnom fonde tiež každoročne udeľuje prémie za nové hudobné diela slovenských skladateľov.

MB: Za to môžeme byť len vďační. No Hudobný fond je predsa len multifunkčná organizácia, ktorá má aj iné úlohy. Napriek tomu, že je malá, opakujem ‒ a neprehliadnuteľným spôsobom to naznačila aj autorka recenzie ‒ kedy už konečne príde ten čas, že organizácie, ktoré sú na toto určené, spoja svoje sily a pokúsia sa získať potrebné prostriedky? Ak mohlo Ministerstvo kultúry podporiť slovenský film tak, že naše dokumenty získavajú ocenenia v zahraničí, tak potom rozpočet na vydanie desiatich – dvanástich CD ročne by oproti tomu bola úplná odrobinka. Zdá sa mi, že mala na mysli práve toto, a fascinuje ma, ako sa všetci vyhovárajú, že to nejde.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 20. 02. 2017