Logo HŽ

Majstrovské kurzy svetových virtuózov – školská aktivita s malým presahom?

Napriek ohlasu, ktorý zaznamenali prvé štyri ročníky Majstrovských kurzov svetových virtuózov v Bratislave, prišlo z komisie Fondu na podporu umenia (FPU) opäť zamietavé stanovisko ohľadom podpory ďalších z týchto podujatí. To by samo osebe nebolo až také neštandardné; kuriózne však je zdôvodnenie tohto rozhodnutia aj spôsob, akým ho predstavitelia FPU komunikovali. O peripetiách tohto problému, ale aj budúcnosti Majstrovských kurzov svetových virtuózov v Bratislave, sme sa rozprávali s ich iniciátorom, huslistom Pavlom Bogaczom, ml.

Keď si pred štyrmi rokmi prišiel s myšlienkou Majstrovských kurzov svetových virtuózov v Bratislave, zrejme si netušil, aké ohlasy takéto doteraz v našich pomeroch nevídané podujatie dosiahne (dokonca aj mimo územia Slovenska). Napriek tomu si pred dvomi mesiacmi dostal vyrozumenie z Fondu na podporu umenia, že podujatie v budúcnosti nepodporia, pričom bývalá grantová komisia na Ministerstve kultúry sa k projektu stavala inak. Môžeš priblížiť históriu podujatia i priebeh tvojej komunikácie s FPU?

Doteraz prebehli štyri ročníky kurzov, na ktoré prijali pozvanie Julian Rachlin, Ilya Gringolts, Alexandra Soumm a naposledy na jeseň minulého roku Renaud Capuçon. Títo huslisti usporiadali majstrovské kurzy, ktoré boli primárne určené pre slovenské deti a našich huslistov, aby získali informácie a skúsenosti, ktoré inde nemajú šancu získať a ktoré im pomôžu priblížiť sa štandardu interpretačnej úrovne v zahraničí. O všetky ročníky bol obrovský záujem nielen zo strany študentov, ale tiež pedagógov, najmä ZUŠ. Spomeniem prípady, keď napríklad košickí študenti konzervatória vstávali o tretej ráno, aby o deviatej mohli sedieť na kurzoch v Bratislave a vydržali až do večerného vzdelávacieho koncertu, ktorým sa kurz končil, a po ňom cestovali domov. Je to podľa môjho názoru obdivuhodné...

Program večerného „výchovného“ koncertu sme vždy prispôsobovali deťom, aby interpretované skladby poznali, a zväčša im k interpretácii diel rozprávali aj samotní umelci. Iniciatíva vyšla z mojej strany a financie sme získavali zo súkromných zdrojov alebo z dvoch percent z dane. Prvý rok sme, samozrejme netušili, aké budú reakcie, avšak obrovský úspech a záujem nás povzbudili a ukázali, že to má skutočne zmysel. Konečne sa rozhýbali „stojaté vody na Slovensku“. O ďalší ročník sa aktívne zaujímalo aj Ministerstvo kultúry – prakticky mi sami ponúkli, že by som mohol časť financií získať aj z ich zdrojov, keďže aj podľa nich išlo o projekt, ktorý tu bol nesmierne potrebný. Vznikom Fondu pre podporu umenia však pre nás skončila možnosť získania verejných prostriedkov, pričom dôvody zamietnutia boli pomerne bizarné: ,,... projekt má povahu internej aktivity školy s malým presahom k verejnosti.“ Ja však žiadnu školu nemám, ani som v rámci žiadnej vzdelávacej inštitúcie nikdy nepracoval a presah k verejnosti? Ten bol každoročne obrovský!

Uvádzaš, že prvý ročník prebehol vďaka súkromným finančným prostriedkom bez štátnej podpory, pričom následne na podujatí participovalo aj Ministerstvo kultúry.

Juliana Rachlina sa do Bratislavy podarilo dostať vďaka financiám bankovej nadácie, čo bola samozrejme obrovská vec – tento umelec hráva na Slovensku príležitostne, koncom apríla sa napríklad objaví po štyroch rokoch opäť v Bratislave ako hosť jedného zahraničného orchestra. Avšak nikdy predtým tu neučil a dovoľujem si tvrdiť, že ani nikdy nebude. Na jeho kurzy a večerný koncert sme pozvali aj zástupcov z Ministerstva kultúry, Slovenskej filharmónie či RTVS, aby videli, že tu čosi také existuje. V tom období som sa príliš nevyznal v grantových podporách, ale dozvedel som sa, že by bolo možné pokúsiť sa získať financie aj v rámci Ministerstva kultúry SR. Naša žiadosť bola podporená na sto percent, čo nás potešilo, prekvapilo a opäť mimoriadne povzbudilo do ďalšej práce. Následne vznikol FPU, z ktorého som bol spočiatku nadšený a nazdával sa, že o verejných prostriedkoch v ňom budú rozhodovať skutoční odborníci, a tým pádom pôjde schvaľovanie podobných zmysluplných projektov hladko. Stal sa však presný opak a obe žiadosti, ktoré sme doteraz podali na FPU, boli zamietnuté.

Zaujímavé je, že FPU projekt zmietol zo stola napriek priaznivým odozvám a výsledkom z minulých ročníkov...

Nemyslím si, že sa niekto zaoberal tým, akú majú projekty históriu... Podujatie od prvých ročníkov otváralo našim huslistom dvere do sveta: hneď prvý rok dostala Lucia Harvanová ponuku študovať u Juliana Rachlina vo Viedni, kam by sa za iných okolností prebojovala kvôli enormnému počtu záujemcov len ťažko, podobne Terezke Hledíkovej ponúkol Ilya Gringolts možnosť štúdia na univerzite v Zürichu, hneď ako dosiahne požadovaný vek, a takto môžem uviesť mnoho ďalších príkladov. Všetky tieto informácie boli uvedené v žiadosti o podporu a okrem toho sa dajú jednoducho dohľadať.

Nevznikalo kvôli tomu isté napätie medzi domácimi pedagógmi husľovej hry, keďže mohli majstrovské kurzy vnímať ako hrozbu odlivu svojich najlepších študentov?

Zo strany ZUŠ boli kurzy prijaté s obrovským nadšením; nedávno som mal napríklad koncert v Čadci, po ktorom za mnou prišli pani učiteľky z miestnej ZUŠ a ďakovali za kurzy, dokonca s tým, že sa už tešia na ďalšie pokračovanie, na ktoré určite opäť pricestujú do Bratislavy. O projekt bol obrovský záujem zo strany študentov konzervatórií a vysokých škôl. Stretli sme sa však aj s negatívnymi reakciami, a to zo strany niektorých pedagógov konzervatórií, no tu sa podľa môjho názoru bavíme skôr o akejsi osobnej „ješitnosti“. Istý pedagóg dokonca zakazoval svojmu žiakovi zúčastniť sa na Majstrovských kurzoch, čo mi pripadá ako skutočne smutné. Zamietnuť študentovi možnosť získania nadstavby vzdelania je pre mňa nepochopiteľné. Treba však dodať, že tento študent sa na kurzoch objavil aj napriek „zákazu“... Samozrejme, chápem, každý má dnes nedostatok žiakov a bojí sa, že ešte ubudnú. Iný pedagóg mi zasa vytkol, že si sem svetoví huslisti chodia vyberať najlepších žiakov a berú ich preč, aby mali koho učiť – čo mi už pripadá skutočne smiešne. Na prijímacie pohovory do Zürichu prichádza každoročne tristo až štyristo huslistov z celého sveta, z ktorých vezmú možno piatich. Prečo by si chodili vyberať študentov do krajiny, ktorá má v porovnaní so zahraničím slabšiu úroveň, keď k nim neustále prichádza stonásobne viac špičkovo pripravených záujemcov o štúdium? Na naše podujatia sme dostávali prihlášky huslistov z Viedne, Prahy, Budapešti či dokonca z univerzity v Berlíne (!) a ak by sme neprihliadali na slovenských študentov, tak nemajú prakticky žiadnu šancu prebojovať sa v tejto konkurencii medzi aktívnych účastníkov. Uprednostňujeme domácich študentov, hoci vždy vyberieme aj jedného či dvoch zahraničných, aby naši študenti sami vedeli porovnať svoju úroveň s tou „európskou“.

Akým spôsobom prebieha selekcia aktívnych účastníkov kurzov?

Usilujeme sa, aby bol výber, ktorý prebieha na základe zaslanej nahrávky, pestrý ako vekovo, tak aj repertoárom. Spomeniem napríklad veľmi mladého huslistu Tea Gertlera z Bratislavy – keď nám prišla prihláška s vynikajúcou nahrávkou osemročného chlapca, tak sme váhali, či to psychicky i fyzicky zvládne. Keď som sa však informoval na ZUŠ Ľudovíta Rajtera, jeho učiteľka Renáta Klempárová ma uistila, že Teo je mimoriadne šikovný a dokonca ovláda niekoľko jazykov. Hoci bol vôbec najmladším účastníkom kurzov, Renaud Capuçon bol z neho doslova „hotový“ a tvrdil, že Teo má pred sebou veľkú budúcnosť. Bolo neuveriteľné sledovať jeho spontánne reagovanie na pokyny Capuçona, ktoré malý huslista aj vďaka jazykovým schopnostiam i vlastnej intuícii aplikoval často skôr, ako ich Renaud stihol dopovedať. Capuçon mi po koncerte spomínal, že sám bol takýmto nedočkavým dieťaťom a malý Teo mu pripomenul vlastné detstvo. Práve pre takýchto huslistov majú naše kurzy obrovský význam, pretože ich dokážu posunúť niekam, kam by sa inak nedostali. O niekoľko týždňov skončil Teo Gertler ako druhý na medzinárodnej súťaži v Moskve, kde hral následne s Moskovskou filharmóniou. Ťažko sa dá určiť, do akej miery malému huslistovi pomohol aj náš kurz, avšak minimálne mu pridal na sebavedomí, ktoré následne dokázal využiť v plnej miere. Takýmto deťom treba otvárať dvere k vzdelaniu, pretože jedného dňa budú musieť odtiaľto odísť študovať do zahraničia a napríklad Capuçon mu v tomto môže pomôcť: možno bude stačiť jeden správny telefonát a dostane sa napríklad na Juilliard. Väčšina veľkých huslistov spolupracovala v určitej životnej etape s nejakým velikánom, ktorý ich istým spôsobom viedol: Gringolts bol u Itzhaka Perlmana, Capuçon u Isaaca Sterna, dokonca má po ňom husle. Je zaujímavé sledovať genézu súčasnej špičkovej interpretačnej línie, keďže títo huslisti sa k svojim koreňom s hrdosťou hlásia.

Popri piatich aktívnych účastníkoch sleduje Majstrovské kurzy svetových virtuózov približne 250 pasívnych účastníkov. Aký to má pre nich význam?

V určitom zmysle z toho môžu mať väčší osoh ako aktívni účastníci, keďže v tomto prípade odpadá neuveriteľný stres, ktorí majú huslisti pri konfrontácii so svetovou špičkou. Aj skúseným huslistom dá zabrať už samotná predstava hrania pred plnou sálou vedľa Juliana Rachlina hodnotiaceho ich výkon. Pre pasívnych účastníkov to býva nesmierne podnetné, keďže napríklad práve Rachlin demonštroval takpovediac všetko – od držania nástroja a práce so sláčikom cez interpretačné a technické úskalia skladby až po správny výber notového materiálu; množstvo dôležitých detailov môže človek absorbovať pokojne a bez stresu. Nehovoriac o tom, že stretnutie s takýmto človekom býva pre deti neuveriteľnou inšpiráciou. Týchto umelcov môžu, samozrejme, počuť napríklad v rámci Bratislavských hudobných slávností, tam však nemajú šancu prakticky žiadneho kontaktu. Na našich kurzoch môžu umelcovi položiť otázku, alebo sa s ním trebárs aj vyfotiť, nech to už znie akokoľvek hlúpo. Pre mnohých je to nesmierna inšpirácia a v istom zmysle „nakopnutie“. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí po návrate z kurzov začali intenzívnejšie cvičiť, premýšľať o hudbe, o tom, „ako to ten špičkový virtuóz myslel“, začali skúšať nové veci a boli zrazu určitým spôsobom kreatívni, čo je nesmierne dôležité.

V kontexte toho, čo si spomenul, vyznievajú argumenty malého presahu k verejnosti úplne absurdne. Aká bola anabáza komunikácie, ktorú si s FPU niekoľko týždňov viedol?

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 09. 11. 2017