Logo HŽ

James Judd: Voči profesii orchestrálneho hudobníka mám mimoriadny rešpekt

Britský dirigent James Judd, ktorý sa od 69. sezóny stane novým šéfdirigentom Slovenskej filharmónie, nie je na Slovensku neznámy. Prvýkrát sa s orchestrom predstavil v apríli roku 1994, kedy sa ocitol aj na obálke v tom čase prvého vydania časopisového formátu Hudobného života. Nasledujúci rok prišiel do Bratislavy s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera, nasledovali hosťovania v rokoch 1999, 2002, 2005 a 2011. Spolupracoval tiež so Slovenským filharmonickým zborom. V 66. koncertnej sezóne prijal pozvanie dirigovať úspešný Koncert na podporu obnovy Domu Albrechtovcov, minulý rok bol hosťom BHS. Najbližšie si ho bude môcť slovenské publikum vypočuť v máji na štvorici koncertov, ktorých hosťami budú svetoznáma britská perkusionistka Dame Evelyn Glennie a koncertný majster Berlínskych filharmonikov Daishin Kashimoto. Jamesa Judda a jeho plány so slovenským prvým orchestrom v rozhovore predstavuje Adrian Rajter.

Skôr, ako sa zameriame na vašu profesionálnu činnosť a pôsobenie v Slovenskej filharmónii, dovolíte krátky exkurz do vášho osobného príbehu?

Rodiskom i miestom, kde som vyrastal, bolo čarovné mestečko Hartford s 25-tisíc obyvateľmi, krajské mesto v grófstve Hartfordshire. Moje prvé spomienky na hudbu, zrejme veľmi dôležité, hoci vtedy som si to samozrejme neuvedomoval, sú spojené s počúvaním spevu členov našej rodiny v malom cirkevnom zbore, ktorý navštevovali. Do chrámového organa som sa zamiloval a okamžite som sa chcel na ňom naučiť hrať. Moji rodičia však správne trvali na tom, že najskôr príde na rad klavír.

Zrejme ste teda boli počas celého detstva obklopený hudbou...

V Hartforde je nielen množstvo chrámov, organov, existovalo tam tiež viacero speváckych zborov a amatérska zborová spoločnosť, ktorá uvádzala veľké diela. V meste bola aj operná spoločnosť, amatérsky orchester a v štátnej škole, ktorú som navštevoval, sa každý deň konalo zhromaždenie so spevom, sprevádzané malým organom. Hudba bola úplne všade. Pri spätnom pohľade sa mi zdá, akoby polovica populácie bola zapojená do amatérskeho muzicírovania. Už ako desaťročný som hrával v rôznych ansámbloch na klavíri, v škole sme v rámci osnov spievali z listu ľudové piesne zo zbierky Ralpha Vaughana Williamsa. Toto prostredie ma výrazne formovalo. V rámci dobrovoľných lekcií v hre na rôznych hudobných nástrojoch som si ako jedenásťročný vybral flautu. Záujem o hudbu mal svoje výhody: tým, že mala aj v škole vysokú prioritu, kedykoľvek ma uvoľnili zo zemepisu či dejepisu, ak bolo potrebné nahradiť hodinu hudby alebo účinkovať na koncerte. Spomínam si aj na detské koncerty, ktoré sme navštevovali s rodičmi v Londýne, obzvlášť na jeden, na ktorom účinkovala celkom mladá Jacqueline du Pré a veľký dirigent Sir John Barbirolli. Bolo to fantastické obdobie.

Vyrastali ste v čase rozmáhajúceho sa gramofónového priemyslu, existujú nahrávky z tých čias, ktoré vo vás zanechali výnimočné dojmy?

Počúval som najmä staré šelakové platne mojich rodičov, pamätám si na Schubertovu „Nedokončenú“ s Toscaninim, organové nahrávky jedného z veľkých londýnskych organistov, Sira Georgea Thalbena-Balla (spomínam si na skladbu s názvom The Storm, išlo pravdepodobne o jeho kompozíciu alebo improvizáciu). Neskôr, keď sa objavili dlhohrajúce platne, každá akvizícia do rodinnej zbierky bola niečím novým, vzrušujúcou udalosťou, dychtivo som sa ponáral do porovnávania rôznych interpretácií.

Mali ste vo vašom detstve popri hudbe priestor aj na iné záľuby?

Už ako väčší chlapec som okrem hudby miloval kriket, mali sme malú záhradu, v ktorej som hrával medzi dvomi jabloňami. Bol som však tiché a plaché dieťa, žil som najmä vo svete hudby. Najviac som sa ponáral do cvičenia na klavíri, pri ktorom som dokázal vyjadriť svoje emócie. Vďaka všetkým týmto bohatým skúsenostiam považujem hudobné vzdelanie za nesmierne dôležité pre každého a len veľmi nerád vidím, ako sa vo svete vytráca. Ani v Anglicku to už nie je tak ako v časoch, keď som navštevoval základnú školu.

 

Váš oficiálny životopis sa zmieňuje o významných projektoch a orchestroch, s ktorými ste spolupracovali. Ktoré z týchto aktivít boli pre váš profesionálny rast najdôležitejšie? Hráte okrem klavíra a flauty aj na iných nástrojoch? Ako ste sa dostali k dirigovaniu?

Vďaka tomu, že flautistov bolo viac a náš školský orchester potreboval tympanistu, dostal som príležitosť zahrať si v množstve klasických a romantických symfónií aj na tomto nástroji. Bola to fantastická skúsenosť. Myslím, že účinkovanie v amatérskom orchestri v detstve bolo základom celoživotnej radosti z hrania orchestrálneho repertoáru. V okolitých dedinkách, kedykoľvek a kdekoľvek ma zavolali, som hrával často aj na organe. Vďaka tomu som sa postupne naučil veľmi dobre hrať z listu, ako cirkevný organista som musel vedieť tiež improvizovať a flexibilne transponovať. Nebol som génius, no hudba bola vždy prirodzenou súčasťou môjho života, ktorá mi prinášala radosť. Príležitosť dirigovať na skúškach školský orchester a školský chrámový zbor som dostal ako študent Trinity College. Bola to pre mňa jedna z najdôležitejších životných skúseností. Každému mladému ambicióznemu dirigentovi odporúčam postaviť sa pred akékoľvek hudobné teleso a skúsiť, či dokáže dať zdvih, komunikovať s hudobníkmi, pracovať s nimi. K mojej prvej spolupráci s profesionálnym orchestrom došlo ešte počas štúdia. Liverpoolska filharmónia a jej umelecký šéf Sir Charles Groves usporiadala seminár pre mladých dirigentov. Mal som to šťastie, že som sa spolu s Markom Elderom, Barrym Wordsworthom a Antonym Beaumontom dostal medzi štyroch adeptov, ktorí získali možnosť po dobu dvoch týždňov intenzívne pracovať s týmto skvelým orchestrom. Nadobudol som tam vzácne skúsenosti. Okrem toho som často sprevádzal na klavíri rôzne zbory a s veľkou obľubou aj piesňové recitály. So záujmom a často som na Trinity College navštevoval hodiny mojich priateľov – inštrumentalistov, čo mi, myslím, pomohlo získať porozumenie pre špecifické možnosti hry jednotlivých nástrojov. Na mnohých nástrojoch som sa pokúšal aj sám hrať, predovšetkým kvôli skúsenosti. V období, keď som bol asistentom v Clevelande, som si napríklad na rok požičal lesný roh. Je to veľmi náročný nástroj, bola to mimoriadna výzva, no hornistom som sa nestal. Ale bolo zábavné zahrať si aspoň pár tém z Tannhäusera. V každom prípade je pre dirigenta, ktorého pôvodným nástrojom je klavír, veľmi dôležité pochopiť spôsob a techniku hry na iných nástrojoch. Hoci som v hre na flaute nevynikal, účinkoval som v rôznych študentských a mládežníckych orchestroch. Vďaka tomu som získal veľký rešpekt pre povolanie orchestrálnych hudobníkov, keďže som sám skúsil, aké to je náročné.


Špičkové orchestrálne umenie si vyžaduje mimoriadne komplexnú profesionalitu...

Profesia orchestrálneho hudobníka je z istého pohľadu dokonca komplexnejšia a zložitejšia než profesia sólistu. Ako sólista musíte dodržiavať isté pravidlá, čeliť rôznym tlakom, ale do značnej miery rozhodujete o repertoári, spôsobe interpretácie i svojom živote sám. V profesionálnom orchestri, a to považujem za dôležité zdôrazniť, každý dokáže byť aj sólistom. A každý, podobne ako ja, od raného detstva sníval, že sa stane hudobníkom. Nie sólistom alebo orchestrálnym či komorným hráčom, ale hudobníkom, individualitou, ktorá vyjadruje seba, svoju dušu prostredníctvom hudby.

Pri pohľade na niektoré orchestre sa niekedy zdá, že hudobníci nie sú počas koncertov veľmi angažovaní... 

Ako dirigent považujem za jednu z najdôležitejších úloh prebúdzať v hudobníkoch prostredníctvom hudby a lásky k hudbe zanietenie, ktoré ich kedysi motivovalo k náročnému štúdiu. Ak ste členom veľkého orchestra, akým je Slovenská filharmónia, znamená to, že patríte do špičky vašej profesie. Nie je zložité si to uvedomiť. Z médií však poznáme najmä veľkých športovcov. Orchestrálny hráč prichádza ráno do práce a vykonáva svoju službu za prvým, druhým či štvrtým pultom – už to akoby niečo predznamenávalo. Samozrejme, dôležité sú aj profesie, v ktorých je nutné sedieť za pultom či pri stole, no pre hudobníka je to do istej miery paradoxné, keďže je zároveň umelcom. V porovnaní so slávnymi futbalistami majú orchestrálni hudobníci podstatne dlhšie profesionálne životy, počas ktorých musia nepretržite dodržiavať vysoké výkonnostné štandardy. Uznávam skvelých futbalistov, obdivujem veľkých sólistov, ale voči profesii orchestrálneho hudobníka mám z uvedených dôvodov mimoriadny rešpekt. Táto práca je veľkolepá a nedostáva sa jej primeranej pozornosti.

Hudobné školstvo sa orientuje predovšetkým na výchovu sólistov, orchestrálna prax je často vnímaná ako niečo rozptyľujúce. Neprispieva to neskôr k frustrácii orchestrálnych hudobníkov, ktorí musia podávať kvalitné výkony, ich mená však zostávajú v anonymite, pričom úspech zožne dirigent?

Verím, že žiaden hudobník sa necítil ako nedocenený, keď hral pod vedením veľkých dirigentov, akými boli Carlos Kleiber či Claudio Abbado. Moderní orchestrálni hudobníci svoju pozíciu veľmi dobre chápu a majú svoj systém pravidiel, ktoré sú záväzné. Tieto pravidlá netreba pripomínať, je potrebné ich rešpektovať. A vice versa, orchestrálni hráči musia rešpektovať špeciálnu rolu dirigenta. S orchestrom sa usilujem komunikovať ako so súborom jednotlivých hudobníkov. Musíme si navzájom veriť a dôverovať. Tým, čo spája všetko do jedného celku, je hudba a láska k hudbe. I to, čo je medzi notami. Dôležité je aj opätovné zapojenie predstavivosti hudobníkov. A čo sa týka školstva, na progresívnych univerzitách v Európe i USA (Curtis Institute, Juilliard School) musia všetci absolvovať intenzívne a veľmi kvalitné kurzy komornej hudby i orchestrálnej hry, nevynímajúc nádejných sólistov.

Orchestrálne umenie zahŕňa množstvo precízne koordinovaných procesov a náročných a komplexných individuálnych činností, vďaka ktorým by mohlo slúžiť ako jeden z mimoriadnych civilizačných výdobytkov, ako príklad ľudskej schopnosti sofistikovanej koordinácie...

Claudio Abbado ma kedysi upozornil na Eliasa Canettiho a jeho knihu Masa a moc. V tom duchu môžeme uvažovať o orchestri ako o individualite, ktorá sa stáva súčasťou masy, spoločnosti. Výrobca nástrojov, ľudia, ktorí píšu o orchestri, repertoár, vizuálny dojem z orchestra, branding, marketing, celá atmosféra okolo orchestra majú vždy jedinečný charakter. Ak spomeniem Berlínskych či Viedenských filharmonikov, v našich hudobníckych mysliach ihneď vnímame inú „vôňu“, iný pocit, pretože sú to rozdielne typy organizácií, ktoré prezentujú hudbu odlišným spôsobom. A to je pozoruhodná a podľa mňa veľmi priaznivá črta orchestrálneho umenia, že každý orchester je individualitou sám osebe, v ktorom „masa“ produkuje neopakovateľný, individuálny zvuk i charakter.

Pamätám si na recenziu z festivalu Pražská jar, z koncertu Berlínskych filharmonikov, v ktorej bol podľa jej autora dirigent Claudio Abbado „primus inter pares“, prvý medzi rovnými... Ako vnímate postavenie a pôsobenie dirigenta v súčasnosti?

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

James JUDD – britský dirigent je v súčasnosti hudobným riaditeľom Little Orchestra Society New York a do januára 2017 zastával post hudobného riaditeľa Izraelského symfonického orchestra v meste Rishon LeZion (ISO). J. Judd je vďaka muzikalite a charizme vyhľadávaným umelcom. Jeho originálne dramaturgie a spôsob komunikácie s hudobníkmi i publikom poznajú a oceňujú v koncertných sálach po celom svete. V rokoch 1999 – 2007 zastával post hudobného riaditeľa New Zealand Symphony Orchestra, kde počas ôsmich rokov prispel k umeleckému rastu a medzinárodnému uznaniu telesa. S NZSO realizoval kritikou cenené nahrávky pre Naxos, orchester predstavil aj v Austrálii a Európe, vrátane prvého účinkovania na BBC Proms. Pôsobil tiež ako hlavný hosťujúci dirigent v Orchestre National de Lille (Francúzsko), 14 rokov bol hudobným riaditeľom Florida Philharmonic Orchestra. Osobnosť Jamesa Judda dokresľuje jeho celoživotná spolupráca s orchestrami mladých hudobníkov (Juilliard School, Curtis Institute of Music, Manhattan School of Music, Guildhall School, Trinity College of London i národnými mládežníckymi orchestrami Austrálie a Nového Zélandu). Od roku 2007 pôsobí ako šéfdirigent Ázijského mládežníckeho orchestra, ktorého členmi sú mladí hudobníci z Číny, Taiwanu, Vietnamu, Hong Kongu, Japonska, Thajska, Filipín, Malajzie, Singapuru a Kórey. J. Judd nadobudol celosvetové renomé uvádzaním diel Gustava Mahlera. Jeho nahrávka 1. symfónie získala prestížne ocenenie Diapason d’Or a medzinárodné hudobné ocenenie Toblacher Komponierhäuschen za najlepšiu nahrávku roka. Množstvo nahrávok realizoval pre vydavateľstvá Decca, EMI a Philips. Z nedávnych významných spoluprác možno spomenúť dirigovanie Royal Concertgebouw Orchestra v Amsterdame, Orchester Santa Cecilia v Ríme, uvedenie Vojnového rekviem B. Brittena v Bukurešti a Omše L. Bernsteina na festivale Radio France. V sezóne 2015/2016 uviedol dielo Carmina burana C. Orffa v ruinách izraelskej pevnosti Masada, čaká ho koncert s Monte Carlo Philharmonic Orchestra v Kráľovskom paláci v Monaku, ázijské turné pri príležitosti 25. výročia Ázijského mládežníckeho orchestra a séria koncertov na Novom Zélande s americkou sopranistkou Renée Flemingovou.




Aktualizované: 19. 05. 2017