Logo HŽ

S Mariánom Vargom o hudbe, klávesniciach a klaviristoch

Môj rozhovor s Mariánom Vargom vznikol počas prípravy knižky rozhovorov Petra Uličného. Mal som tu prostredníctvom rozhovoru spoluvytvoriť hudobnícky portrét Mariána Vargu. Žiaľ, v tejto súvislosti sme sa napokon stretli len raz – 29. septembra 2002, a tak táto vtedajšia iniciatíva ostala torzom – zaujímavým aj po pätnástich rokoch.

Keď som rozmýšľal nad témou tohto rozhovoru, napadlo mi, že odkedy ťa poznám, hovorilo sa o tebe ako o legende slovenskej populárnej hudby či skôr rocku. Raz si mi hovoril, že keď ťa nejaký smetiar na ulici uvidel, začal kričať: „Zongora, zongora...“

Áno, išiel som s Maťom Burlasom po ulici a ten smetiar napodobňoval hru na klavíri a kričal na mňa: „Zongora, zongora!“ Maťo na to hovorí, to by mali vidieť naši národní umelci...

No a legendy sú späté so svojimi nástrojmi: Winnetou so striebornou puškou, Old Shatterhand s opakovačkou, tebe patrí klaviatúra. Takže ako dnešnú tému by som navrhol klávesy, klaviatúru, klavír... K samotnej hudbe si sa dostal cez klávesnicu. Kde si sa dostal ku klavíru?

Zrejme patrilo k bontónu dobrej rodiny mať klavír. Moji starí rodičia boli učitelia a oni ten náš klavír kúpili, bolo to presne v roku 1937. Bývali sme spolu s nimi, adepti sme boli dvaja – ja a moja sestra Zuza, ktorá tiež chodila na klavír, ale ju potom, našťastie, vyhodili, nemohol som to zniesť, ako hrá. Museli sme sa pri tom klavíri striedať a rodičia nakoniec usúdili, že ja som väčší talent, a myslím si, že ona bola nakoniec aj rada, pre ňu to bolo aj tak utrpenie. Do hudobnej školy som začal chodiť ešte v Skalici ako prvák. Ale začal som hrať ešte predtým, keď som na ten klavír ani nedosiahol, vedel som na ňom vybrnkávať melódie a veľmi skoro som pociťoval, že mám niečo, čo iní nemajú, že viem manipulovať s tónmi. Ja som to však považoval za záťaž, keď som zistil, že dokážem komponovať skladbičky, melódie, tak som sa v kostole zaprisahal, to si veľmi dobre pamätám, že to v živote nezneužijem...

Nepôsobilo tu okrem klavíra aj rádio?

Rádio nie, ja som však ako malé decko býval pol roka u strýka v Bratislave, on si ma brával zo Skalice do Bratislavy, lebo nemali deti. Strýko bol celkom slušný klavirista, absolvoval konzervatórium, no a on mal aj gramofón, taký na 78 otáčok. A mal aj plno platní, najmä Voskovca a Wericha, a mal rád jazz. Raz mi pustil Chopinovu Baladu g mol a ja sa som sa ho spýtal: „Prečo je ten ujo taký smutný?“ To som odhadol... Keď som v Skalici zbadal, že je otvorená brána do dvora, hneď som vedel, že prišiel strýko. A keď mi niečo zahral, ja som si to hneď zapamätal, tie ľahšie skladby, napríklad Mozartov Turecký pochod.
Keď sme sa neskôr presťahovali do Bratislavy, začala ma učiť teta Stella Ondrejičková. Bola to veľmi dobrá pedagogička. Bolo to v Šiestej hudobnej škole na Centrálnom trhovisku, stála tam, kde je dnes Dom odborov, no a ona mi dávala hrať skutočne moderný repertoár – detské skladby Prokofieva, Šostakoviča, dostala sa postupne až po Debussyho Detský kútik. Dávala mi hrať aj Cikkerovu Čo mi deti rozprávali – to je pekná skladba. A hral som aj Bartókov Mikrokozmos a skončil som pri jeho Suite op. 14.

 


Poetika klavíra

Nemusel si na Ľudovej škole umenia hrávať etudy?

Niektoré som predsa len musel hrať, no podľa mňa sa pokojne dali nahradiť Bachom, jeho prelúdiami a Temperovaným klavírom. Už Nejgauz sa pýta, prečo treba vnucovať nehudobné skladby. No neskôr som s hrôzou zistil, že Michelangeli nahral etudy Clementiho aj Czerného.

Chceš povedať, že si v čase návštevy ĽŠU vedel, čo o etudách písal Genrich Nejgauz?

Ja som mal tú jeho knižku najprv v ruštine. Prinútil som sa ju čítať; keď som niečo veľmi chcel, tak som sa to dokázal naučiť. Slovenský preklad vyšiel v roku 1963. Ty máš tú knižku?

Nejgauzova Poetika klavíra zapálila u nás celú generáciu hudobníkov, nielen klaviristov. Ovplyvnila vtedy Danu Varínsku, Mariána Lapšanského – všetkých, ktorí sa potom sami stali nositeľmi toho ohňa, čo v tej knihe je. Vydanie Nejgauzovej knižky v preklade Zory Jesenskej predstavovalo jeden z najväčších kultúrnych činov 60. rokov.

Áno. Nejgauz tam hovorí o istom maďarskom kritikovi, ktorý vraj napísal, že svet poznal iba dvoch veľkých klaviristov – Franza Liszta a Sviatoslava Richtera, pričom Nejgauz to komentuje slovami, že k takémuto hodnoteniu sa neprepracoval, ale pozná zato, s prepáčením, ono feudálne primus inter pares.

Možno teda povedať, že vlastne tvoj pianizmus spôsobil pohltenie hudbou, že vďaka klavíru sa hudba stala pre teba dôležitou. Potom si šiel (rok 1963?) na prijímacie skúšky na konzervatórium?

Áno, šiel som na „prijímačky“, tam som vypálil Schumannove Detské scény, niečo z Debussyho Detského kútika a skladby, čo mi dali hrať. Potom ma jasne zobrali.

Potom ťa pridelili Romanovi Bergerovi?

S tým nápadom prišla teta Stella a nebola to šťastná voľba.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 20. 09. 2017