Logo HŽ

Miloš Jurkovič: S flautou okolo zemegule

Flautista, orchestrálny hráč, koncertný umelec, uznávaný profesor-pedagóg, rešpektovaný jazzový flautista i saxofonista, člen súťažných porôt; pracovitý prodekan-dekan-prorektor-rektor, predseda festivalového výboru BHS, generálny riaditeľ OPUS-u, šéfredaktor Odbornej redakcie hudby Rádia Devín, šéf SOSR-u, predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti, starosta Umeleckej besedy slovenskej, viceprezident Dvořák Society... Zoznam týchto profesionálnych postov v portfóliu Miloša Jurkoviča svedčí o jeho činorodom živote. „Sme výrobcovia minulosti...,“ povedal v roku 1979 Ilja Zeljenka. Aj v rozhovore s jubilujúcim profesorom, v ktorom poodhrnieme oponu minulosti, si občas vypomôžeme básnickým slovom Ilju Zeljenku zo zbierky Radostná samota, ktorú k jeho šesťdesiatke vydali jeho priatelia. Úryvky z Iljových veršov z obdobia 1956 a 1979–1992 doplnia kostrbaté otázky so zámerom vyprovokovať iné odpovede, než aké očakávame.

„Starneme ako hviezdy, / rútime sa do seba rýchlosťou času. / Chceme sa predbehnúť. / Obrovská hmota spomienok a skúseností / zahustí sa do ťažkého bodu, / v ktorom mizne túžba byť vypočutý.“ (6. 10. 1980) Rada by som poznala vašu odpoveď na túto Iljovu sentenciu.

Viem, čo tým chcel Ilja povedať: obrovská hmota životných skúseností a rokov praxe v rôznych polohách. V mojom prípade to bolo vždy okolo hudby a prinieslo mi to veľa skúseností. Akoby som žil paralelné životy. Kniha rozhovorov s Agnešou Kalinovou má názov Mojich 7 životov, teraz práve čítam Paula Lendvaia, ktorý napísal Moje tri životy. Ja som tie svoje zatiaľ nerátal, sú to rozličné svety, aj keď v rámci hudby. Svet orchestrálneho hráča, jeho životný rytmus, záujmy, spoločenské styky a život sólového hráča sú celkom odlišné. Absolútne iný je život jazzového hráča. To sú náznaky niekoľkých životov. Ten ďalší sa odohrával vo funkciách, od tajomníka katedry po rektora VŠMU. Preskákal som všetky stupne, ani jeden som nevynechal. Dnes viem, že mi to nebolo na škodu, práve naopak. Všetko išlo v logickom slede, aj keď som bol vo funkciách v Hudobnom fonde, v komisiách či ako predseda festivalového výboru.

Absolútny čas a osobný čas sú dve rôzne veličiny. Nedávno som zachytila trefný bonmot Milana Lasicu, že „v poslednom čase sú Vianoce príliš často“. Nezdá sa aj vám, že váš aktívny život s flautou a hudbou ubehol akosi príliš rýchlo?

V prítomnosti beží čas pomaly, ale keď začnem spomínať na minulosť, vtedy zisťujem, že čas veľmi letí. Dvojakosť v pocite sa odráža veľmi rozdielne. Válek má v jednej svojej básni: „v úplnej nehybnosti času“. Veľmi to na mňa zapôsobilo, niekedy som to cítil pri veľkých udalostiach. Inokedy som mal pocit, že čas sa nedá ani zastaviť. Bolo tomu tak na konci osemdesiatych rokov na VŠMU. Z toho obdobia, žiaľ, nemám žiadne zápisky, lebo udalosti sa valili akosi prirýchlo... Vtedy sa písali dejiny.

Hudby ste sa dotkli zo všetkých možných aspektov: od aktívneho hráčskeho cez logistiku, koncertné vystúpenia, školstvo. Mnohí muzikanti sa dostali k hudbe všelijako kľukato. Aký symbolický „náklad múdrostí, biblie, koránu i starých náuk egyptských“ (Zeljenka) formoval vašu cestu?

Odpoviem okľukou. Pochádzam z rodiny, ktorá hudbu brala ako krásnu záľubu, ale povolanie hudobníka bolo v chápaní mojich rodičov dehonestujúce. Pritom sme chodili do opery, na koncerty, na Talicha, ktorého som počul dirigovať ako dvanásťročný... Hudba sa hrávala na rodinných seansách; ľudová aj Čajkovskij. Chodil som povinne na klavír, ale nebol som vyslovene orientovaný na hudbu. Vôbec som to nemal v hlave. Až dotyk so swingom! To bol bod, od ktorého som sa stále viac zaoberal hudbou. Nie klasika, ale swing! Klavír ma nevzrušoval, chcel som spievať. V období puberty som počul aranžmány Glenna Millera, Vlachov orchester, bebop a bol som tým uveličený. Začal som s flautičkou, klavír mi už nestačil, potom klarinet bez hmatovej tabuľky, neskôr saxofón, „spievajúce“ nástroje... Po maturite na gymnáziu som chcel ísť na konzervatórium, lenže rodičia boli proti. Tak som študoval chémiu na SVŠT. Dnes vôbec neľutujem, že to bolo také krivolaké, lebo všade som sa niečo naučil. Tri semestre na vysokej a potom späť na strednú – konzervatórium –, odkiaľ som ako maturant z gymnázia mohol už po treťom ročníku pokračovať na VŠMU, kde som sa dostal do skvelej spoločnosti: Juraj Hrubant, Laco Kupkovič, Lucia Poppová, Ivan Parík, Peter Kolman, Milka Vášáryová, Dáčka Turzonovová, Milan Lasica, Julo Satinský, Josef Bulva, Miško Dočolomanský, e tutti quanti... Tá generácia bola prísľubom, ktorý splnila.


Rodinné zväzky
Família Jurkovič má v slovenských reáliách viacero významných predstaviteľov. Možno najznámejším bol zakladateľ slovenskej architektúry a etnograf Dušan Jurkovič, ktorého sedemdesiate výročie úmrtia si pripomenieme teraz v decembri, či jeho brat kňaz...

Mám rád humornú nadnesenosť, a preto žartom hovorievam, že naša rodina spolu s ďalšími siedmimi založila v devätnástom storočí Slovensko. Neberte to veľmi vážne. Môj otec bol múzejník, riaditeľ SNM a urobil rodokmeň – začína Samuelom Jurkovičom, ktorý založil v Sobotišti prvé gazdovské družstvo a jeho dcéra Anička Jurkovičová, prvá slovenská herečka, sa vydala za Hurbana, a tak ďalej. Architekt Dušan Jurkovič bol bratom môjho starého otca, mojím prastrýkom. Je to významný rod. Moju príslušnosť k tejto rodine som chápal, že by som mal počas života konať tak, aby po mne niečo ostalo. Či sa to podarilo – to nech zhodnotia druhí...

Nosiť významné meno zrejme zaväzuje, možno až stresuje. A ešte ste sa oženili s nositeľkou iného slávneho mena...

Zaujímavé je, že evanjelická Jurkovičovská a katolícka Moyzesovská vetva sa spojili v mojej rodine. Často som sa bránil tomu, aby ma nazývali „Moyzesov zať“; tak mi totiž zvykol vravievať Rudo Vanek. Vždy som oponoval, že ja som Jurkovič, nie niekoho zať... Ale je pravda, že tradície rodín Jurkovičovcov a Moyzesovcov si veľmi ctím a vážim. Nikdy som sa nesnažil využiť to ako „zjazdovku“, na ktorej sa ľahko poveziem životom.

Ste v rodinnom zväzku s famíliou Alexandra Moyzesa, jeho dcéra bola vašou manželkou. Poznali ste slovenských skladateľov jeho generácie takpovediac „od stola“, intímne, osobne, s kalíškom či bez... Akí boli Moyzesovi vrstovníci?

Príliš veľa spomienok... Traja králi – Suchoň, Cikker, Moyzes – boli v korektných vzťahoch. Keď mal niektorý z nich premiéru, ostatní dvaja vždy prišli gratulovať, to sa už dnes nenosí. Cikker bol vášnivý turista, fanúšik futbalu, na štadióne trúbil na detskej trúbke, pričom pani Kitty ho vždy krotila. Suchoň bol tichší; „ujo Žeňko“ sa zaoberal svojou hudbou a bol veľmi láskavý. Moyzes – ten bol zurvalec, ktorý vedel vybuchnúť, ale rýchlo vychladol. Ak sa mu niečo nepáčilo, dokázal svoju nechuť dať najavo. Na akomsi zjazde kohosi okríkol: „Keď sa hovorí o hudbe – ty choď preč!“ Keď mal po februári 1948 istý rozhlasový komunista nevhodné požiadavky, Moyzes ho vykopol z miestnosti. Potom autor Februárovej predohry dostal padáka z rozhlasu. Toto by Suchoň neurobil, lebo bol príliš distingvovaný. Ale Moyzes vedel dať svoj názor tvrdo najavo, bol priamočiary a vedel explodovať. Chodili sme často do malokarpatských pivníc, s Kardošom, Lacom Slovákom na hodiny a hodiny zaujímavých rozhovorov o muzike. Aj tak sa robila hudba. V košickom byte Ivana Sokola sme spolu s Jozefom Grešákom, Bystríkom Režuchom a Jožom Podprockým vypili nemálo tokajského a tam sa otvárali zase iné obzory. Frico Kafenda si naveky získal moju detskú dušu tým, že som mu mohol hovoriť fujo Rico, nie ujo Frico. No a samozrejme, priateľstvo s Hansim Albrechtom človeka hlboko poznačilo. Ale aj moja generácia – Parík, Martinček, Malovec, Kolman, Kupkovič, o niečo starší Roman Berger, Šimai a Zeljenka a k tomu vzrušujúce šesťdesiate roky – to bolo čosi, čo by vydalo na celú knihu.

Existuje kniha Ilju Zeljenku Rozhovory s Alexandrom Moyzesom (Scriptorium Musicum 2003), autentický prepis rozhovoru z roku 1984 – neštylizované spomienky, ktoré nám zachovali Moyzesa v istej podobe. Aké boli jeho pracovné rituály?

Moyzes bol veľmi zaujímavá osobnosť. Keďže sme bývali v jednom byte, poznal som ho dôverne. V prvom rade ako veľmi pracovitého. Keď sa pustil do partitúry, chodili sme po špičkách. Na prstoch mal až mozole od písania nôt; cigareta od cigarety...

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 02. 11. 2017