Logo HŽ

O množstve podôb gitary s Jozefom Zsapkom

Šesťdesiate roky, ktoré pre pohyby v európskom umení znamenali zásadne prelomový čas, prevratne zasiahli do myslenia tvorcov. Bola to tichá revolúcia aj okázalý protest. Zásadné a rozhodujúce slová i trendy v architektúre, literatúre, výtvarnom, filmovom, divadelnom umení a v neposlednom rade v hudbe – nová zvukovosť, hľadačstvo, technologické postupy, syntetické a elektronické farby, neobvyklý výraz... Pre každého mladého vnímavého adepta toto obdobie znamenalo neobyčajne živý motivačný impulz, inšpiráciu. Výrazne sa nové trendy zapísali aj do vedomia práve začínajúceho muzikanta z Komárna. Jozef Zsapka si zvolil na naše pomery neobvyklý nástroj, ktorý sa v onom hektickom múzickom pohybe tešil z „globálneho“ uznania. Vtedy ešte netušiac, akú osudovú rolu bude gitara v jeho živote znamenať... Dnes je to jasné: je priekopníkom klasickej gitarovej interpretácie na Slovensku. Za desaťročia umeleckého aj pedagogického pôsobenia – nielen doma, ale (možno ešte dôraznejšie) i v zahraničí, by sme však takmer márne hľadali relevantný rozhovor, ktorý by priblížil niekoľko podstatných faktov, okolností, súvislostí. Jozef Zsapka dokázal na Slovensku, pre ktorého kultúru nie je gitara práve typickým nástrojom, túto premisu vyvrátiť, ba naopak, postavil slovenskú gitarovú interpretáciu do celkom nových súvislostí a medzinárodných väzieb.

Už vaše detstvo, ktoré ste prežívali v Komárne, bolo spojené s hudbou. Gitara, nástroj v tých časoch neobvyklý, vstúpila razantne do vašej pozornosti a poznamenala vaše profesionálne smerovanie. Tušili ste jej predurčenie, alebo ste mali v zálohe aj inú profesijnú alternatívu?

Od detstva som popri hudbe inklinoval k letectvu, vzrušovalo ma všetko, čo s ním súviselo. Neboli to len jednorazové „platonické“ vzplanutia a vízie, táto fascinácia mi ostala celoživotne. Keď som ako malý chlapec zistil, že najbližšie letisko je v Nových Zámkoch, už ako šesťročný som dokázal sadnúť na bicykel a prekonať niekoľkokilometrovú vzdialenosť z rodného Komárna, aby som sa priblížil „na dosah“ svojim snom. Tam som v očarovaní celé hodiny sledoval lietadlá, najskôr z diaľky, postupne som sa kontaktoval, neskôr ma piloti vzali na vedomie, akceptovali moju vášeň, a tak som sa dostal aj dovnútra lietadiel. Pokračoval som, postupoval, lietal...

Vnímate nejakú súvislosť medzi letectvom a hudbou, ktorá sa stala predmetom vašej reálnej, výsadnej profesie?

Možno je to pocit očarenia a slobody. Absolútnej slobody z objavovania. Ten pocit si pestujem po celý život. Popri hudbe ho „zhmotňuje“ lietanie – aj keď dnes ho už väčšmi praktizujem len pomocou simulátorov. Keby mi otec vtedy pred rokmi nebol kúpil gitaru, určite by sa stala mojou profesiou aviatika.


Bigbít protileteckej jednotky

S gitarou ste sa zoznamovali v onom „inkriminovanom čase“, keď sa aj k nám začínala popri iných progresívnych vplyvoch v umení infiltrovať rocková hudba, neskôr „špecifikovaná“ ako bítová. Bol to pre vás stimul?

V tých časoch k nám začala – najskôr nesmelo, „konšpiračne“ – prenikať západná rocková hudba. Až keď som bol na konzervatóriu v Brne, nastúpila naplno zlatá éra The Beatles. Zvuk gitár, tie zvláštne harmónie, neopočúvané vokály, rytmy, ale aj formy, bol to celkom nový druh hudby. Opantal a podmanil si nás – a nielen našu generáciu, ktorá bola pri nástupe tejto vlny azda najviac prístupná podnetom a vekovo „ekvivalentná“ aj vnímavá. Tvrdím, že šesťdesiate roky boli (nielen v hudbe) tie najkrajšie a najprogresívnejšie časy, s krásnou, neopakovateľnou atmosférou, s príchuťou netušených možností. Objavili sme nový svet a možno sa nám zdal o to viac výnimočný a lákavý, že nám bol oficiálne zakazovaný. Spomínam si napríklad, ako som čakal celú noc pri rádiu Slobodná Európa, aby som si vypočul moju favorizovanú a „vysnívanú“ novú skladbu, potom ju rýchlo zapísal – a mali sme v kapele čerstvý materiál...

Mali ste, samozrejme, vlastnú kapelu...

Nedávno ma kontaktoval jeden pán z Moravy, ktorý píše publikáciu o začiatkoch bigbítu u nás a označil ma za jedného zo „zakladateľov tohto hnutia v Československu“. A pritom sme mali na konzervatóriu prísny zákaz takýchto praktík. Mojím spolužiakom bol syn slávneho Gustava Broma, cez neho som sa dostal do jeho skvelej kapely, popri tom som permanentne hral bigbít v Komárne. Celkovo sme veľa hrávali a koncertovali. Nebyť tohto druhu muzicírovania, asi by som sa neskôr ku klasickej gitare ani neprepracoval.

Vráťme sa však celkom k začiatkom: rodičia vás zapísali na nástroj, ktorého pedagógovia, tradícia či literatúra u nás prakticky nejestvovali.

V Komárne som chodieval na lekcie k pánovi učiteľovi – huslistovi. Učil ma, zrejme iba intuitívne „tušiac“ gitaru a jej špecifiká, ale naučil ma veľmi veľa: všetky stupnice, obraty, veľa postupov, o ktorých moji budúci konzervatoriálni spolužiaci nemali ani len tušenie. Po roku a pol som sa prihlásil na konzervatórium do Brna a po takejto základnej edukácii som hravo spravil „prijímačky“. Kocky boli hodené... Môj prvý profesor po roku z konzervatória odišiel a vystriedal ho ďalší, ktorého metodika bola dosť „tvrdá“, až som (načas) na klasickú gitaru zanevrel. Napokon posledné dva ročníky som mal šťastie na výborného profesora Arnošta Sádlika, ktorý mi otvoril oči a ukázal, aká je gitara krásna. Vďaka nemu, a tiež pod jeho vedením, som neskôr pokračoval aj na vysokej škole. Tomu však predchádzala „vojenčina“, kde som mal tiež kapelu, ktorá bola únikom z neúprosnej, strašnej reality nezmyselného drilu a absurdných „vojenských“ požiadaviek. Kuriózne, ba paradoxné je, že ja – milovník letectva, som bol pridelený k protileteckej jednotke! Teoreticky to znamenalo, že som mal strieľať na lietadlá, ktoré som tak miloval... Vtedy som, zrejme tiež z pocitu bez východiska, napísal na požiadanie kolegov z kapely štyri skladby, s ktorými vyhrávali na vojenských umeleckých súťažiach a získali prvé miesto v pražskej Lucerne. Bol to, samozrejme, pre mňa pocit satisfakcie a navyše sa mi črtali nové obzory. O kapele a jej úspechoch sa dozvedel Pavol Fűkő a zavolal nás do televízie, kde vtedy pôsobil. Tam začala naša spolupráca, ktorá pretrvala dlhé roky. Pripravoval som s ním viacero televíznych relácií o gitare, jej histórii, o komornej hre. Myslím si, že v tom čase to malo pre naše slovenské prostredie, ktoré túto inštrumentálnu oblasť príliš nepoznalo, obrovský význam. Vo „vojenskom“ období som dostal aj prvú pedagogickú ponuku: učiť študentov herectva na VŠMU základy hry na gitare. Prvými žiakmi sa tak po predchádzajúcich skúsenostiach na elementárnych hudobných školách stali moji takmer rovesníci – Andy Hryc, Zuzana Kocúriková, Ivo Romančík, Dušan Tarageľ, Swanovci…

Takže to boli celkom atypické a atraktívne pedagogické začiatky?

Po „vojenčine“ som sa ohlásil u riaditeľa konzervatória Zdenka Nováčka, ktorý sa ma svojím typickým spôsobom opýtal: „Koľko rokov učíš?“ „Štyri,“ odpovedal som. „Keď to bude päť, tak sa prihlás!“ Stalo sa. Vypísal konkurz, nastúpil som a od tej doby nepretržite učím. Pedagóg, ktorého som v škole striedal, nebol aprobovaný gitarista, takže som musel budovať študijný odbor od základov. Samozrejme, že som robil chyby, z ktorých som sa poučil, a postupne som si vytvoril v prístupe k študentom pravidlá a hierarchiu. Trvalo to možno päť – šesť rokov, no od tých čias som mal (a mám) stabilný pedagogický režim. Učiť som začal v roku 1972 a už v roku 1979 som vyslal na Gitarovú súťaž do Kutnej Hory dvoch študentov, ktorí sa vrátili so skvelým umiestnením – prvou a druhou cenou. Na túto prestížnu súťaž som od tých čias pravidelne delegoval študentov a vždy prinášali výsledky a prvé ceny. Medzi výnimočnými sa v tom čase objavil Vladimír Tomčányi, ktorý začal žať najvyššie ocenenia na medzinárodných súťažiach; veľkým triumfom bolo napríklad jeho víťazstvo na parížskej súťaži, ktorá patrila k vrcholným podujatiam svojho typu. Tak sa rad mojich žiakov a zbierka ich ocenení za tie roky úctyhodne rozrástli...

Pedagogická práca vás očividne pohltila. Našli ste v nej mimoriadnu záľubu, ako aj terén na kreatívnu realizáciu. Od učiteľa na elementárnych hudobných stupňoch ste vystúpili na najvyššie akademické posty (od 1992 docent, od 1997 profesor). Vedeli by ste charakterizovať váš pedagogický program?

Znova musím zopakovať, že som začínal od nuly. Mojou „prípravkou“ bolo vyučovanie na základnej umeleckej škole, netrvalo to však dlho. Keď som prešiel na konzervatórium, pokúsil som sa napísať školu hry na gitare. Čoskoro som zistil, že nestojí za nič, tak som ju dôsledne roztrhal. Od začiatku svojej pedagogickej praxe som si budoval archív a keďže patrím k maximalistom, zhromaždil som kvantá materiálu. Navyše, čo je veľmi podstatné, zdedil som veľmi solídnu a obsiahlu pozostalosť od pána Jacoba Köberlinga (zhodou okolností tiež z Komárna), ktorý bol síce profesiou „poštmajstrom“, no patril k veľkým milovníkom gitary a zberateľom notového materiálu, nástrojov a všetkého, čo s tým súvisí. Komunikoval so špecialistami z celého sveta. Tak som okrem množstva pozoruhodných nôt získal napríklad aj vzácny nástroj z dielne chýrneho španielskeho výrobcu Francesca Simplícia z roku 1936.
Keď sme spomínali doktora Nováčka – jedného dňa si ma zavolal a dal mi príkazom do štrnástich dní napísať vyučovacie osnovy. Nešlo len o sólový nástroj, ale aj o komornú hru, hru z listu, dejiny gitary... Osnovy prešli ministerským „odobrením“ a on sa išiel s nimi pochváliť do Prahy. Efekt bol však neočakávaný a celkom opačný: pražskí kolegovia sa urazili (zrejme preto, že nemali prvenstvo) a celý materiál zhodili pod čiernu zem. Po rokoch som sa celkom náhodou stretol s publikáciou v češtine: išlo o doslovný preklad mojich osnov... Nepátral som, ako k tomu prišli a kto bol za tým. Napokon, nikdy som sa neriadil nejakými osnovami a predpísanými postupmi. Ku každému žiakovi som od začiatku pristupoval individuálne, každý pre mňa predstavuje samostatnú osobnosť so špecifickými danosťami a tými sa ako pedagóg riadim.


Život na pódiu

Od začiatku profesionálneho pôsobenia ste sa paralelne venovali koncertovaniu a máte zásluhu na tom, že gitaru začala slovenská hudobná verejnosť vnímať v celkom inom svetle a v iných súvislostiach. Povýšili ste ju do stavu emancipovaného klasického hudobného nástroja...

Ešte v časoch „vojenčiny“ ma oslovili Warchalovci na koncertné turné v Taliansku. Znelo to lákavo a samozrejme, že som ochotne súhlasil. Treba dodať, že to bolo ešte v štádiu, keď som sa rozhodoval medzi bítovou a klasickou hudbou, a toto pozvanie definitívne rozhodlo, ktorým smerom sa v budúcnosti vyberiem. Spomínam si, ako som sa dôkladne pripravoval, navyše som musel vo Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach prepísať pôvodný čembalový part pre gitaru. Turné s pätnástimi koncertmi naprieč celým Talianskom malo okrem úspechu pre mňa rozhodujúci význam. Kuriózne bolo, že keď som sa prišiel na Slovkoncert informovať o možnostiach koncertovania, pozerali na mňa nechápavo, o čo mi vlastne ide... Bol som nezaraditeľný, pretože gitara ako koncertný nástroj s klasickým zameraním u nás do tých čias nejestvovala. Postupne sme s Milošom Jurkovičom vytvorili duo a začali koncertovať, spočiatku s dosť limitovaným repertoárom. Niekoľko skladieb, napríklad Händlove sonáty, ktoré neskôr vyšli na platni, som upravil pre naše obsadenie. Pomaly sa to začalo rozbiehať, vystupovali sme spoločne, ale aj ako sólisti, darilo sa nám a postupne sa náš repertoár, aj zásluhou pozorných autorov, rozrástol. Mne sa podarilo – aj vďaka Milošovi Jurkovičovi – doštudovať VŠMU a presadiť tu gitaru ako rovnocenný študijný odbor. Nebolo to celkom bez prekážok, pretože staršia generácia konzervatívne zmýšľajúcich pedagógov na akadémii stále oponovala, že takýto tamburášsky nástroj na vysokú školu nepatrí. To však pramenilo z neznalosti a bolo na mne a mojich pokračovateľoch presvedčiť o opaku.

Znova vaše prvenstvo – ako študent, absolvent odboru hry na gitare na bratislavskej akadémii, ktorá do tých čias tento nástroj v študijnej ponuke nemala...

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 11. 12. 2017