Logo HŽ

HIROMI: Konečne plnohodnotná kapela

Kto zažil energickú pódiovú prezentáciu usmievavej a na prvý pohľad plachej Japonky Hiromi Uehara, musel byť ohúrený muzikalitou, ako aj motorickosťou a živelnou virtuozitou jej hudobného prejavu. Mladá klaviristka a skladateľka si prizvala v minulom roku k rytmickému tandemu svojho tria tvoreného basgitaristom Tonym Greyom a bubeníkom Martinom Valihorom aj nekonvenčného gitaristu Davida Fiuczynského. 6. novembra kvarteto Hiromi´s Sonicbloom už po druhýkrát v tomto roku predstavilo na Slovensku svoj posledný album Beyond Standard.

Pokiaľ sledujeme napredovanie od debutového albumu Another Mind (2003) k aktuálnemu Beyond Standard (2008) – nakoľko sa zmenilo vaše hudobné zmýšľanie počas posledných rokov?

V poslednom období sa diametrálne menilo nielen moje zmýšľanie, ale aj vnímanie hudby a prístup k nej prechádzal obrovskými premenami. V prvom rade sa snažím neopakovať – každý projekt vnímam ako novú výzvu, ktorú potrebujem uchopiť spôsobom odlišným od toho predchádzajúceho. Preto som sa po troch úspešných albumoch s triom rozhodla pozvať Davida Fiuczynského, ktorý nás ako celok posunul dopredu. Nielen vďaka novému nástroju – gitare – ponúka Hiromi´s Sonicbloom doteraz nepočutý hudobný rozmer našej hudby. Myslím si, že s Davidom znieme konečne ako plnohodnotná kapela.


Doteraz ste na albumoch predkladali výlučne autorský materiál, zatiaľ čo na tom aktuálnom transformujete jazzové štandardy ako Caravan alebo My Favourite Things...

Myslím si, že spôsob, akým tieto štandardy hráme, je pomerne neštandardný. (Smiech.) Skutočne sme ich zásadne pozmenili prepojením tradičného sveta s novátorským. Nehovoriac o tom, ako vynikajúco znejú v našej rozšírenej zostave.


Vaša hudba je komplikovane vystavaná na prelínajúcich sa metrických pásmach a nepravidelných štruktúrach – akým spôsobom komunikujete na pódiu?

Kľúčom k zohratosti je intenzita, ktorú venujeme spoločnému hraniu. Predovšetkým v období príprav nového albumu. Pokiaľ dokonale nepoznáte reakcie ľudského správania vášho spoluhráča, ťažko dokážete odhadnúť jeho zámery v hudobnom dianí. Martina a Tonyho poznám natoľko, že ich dokážem „prekuknúť“ takmer so stopercentnou istotou. (Smiech.) Je to podobné ako s vybudovaným inštinktom. Nemám problém nechať sa na pódiu strhnúť jedným alebo druhým, pretože som si istá, že destinácia, na ktorú ma navigujú, bude tá najlepšia.

S Tonym Greyom a Martinom Valihorom hráte spolu päť rokov – je dobré fungovať v nemennom personálnom obsadení?

Samozrejme, že je to dobré, pretože nemusíte po rokoch vzájomného spoznávania, budovania komunikácie a vzťahu začínať odznova. 

Odráža vaša hudba rôznorodosť kultúrnych „backgroundov“ členov kapely, premiešavanie kultúrnych tradícií...?

Nikdy som v rámci hudby nepremýšľala o národnostiach, rasách alebo pohlaví. Preto nemôžem povedať, že v Tonyho prejave cítim britské vplyvy, alebo mi nenapadne hľadať elementy slovenskej hudby u Martina. V našom prípade ide o mix rôznorodých, výrazne individuálnych osobností, ktoré spolu našťastie dokážu komunikovať a ťahať obrazne povedané za jeden povraz.

Napriek tomu vediete ako líder troch (prípadne štyroch) chlapov...

Vodcovstvo neznamená podriadenie sa v rámci disciplíny ani to, že vás všetci poslúchajú. Z mojej strany ide o vytýčenie smerovania a jasnej predstavy ako ďalej. Prirovnala by som to k úlohe matky v rodine. Presne tam by som chcela dospieť, aj keď som zatiaľ v kapele vnímaná skôr ako mladšia sestra, pretože som najmladším členom. Predpokladám však, že moju koncepciu dokázali moji spoluhráči vycítiť a nevnímajú ju spôsobom, že im rozkazuje baba. (Smiech.)

Kedysi ste interpretovali diela Mozarta a Beethovena – ako vnímate rozdiel medzi podriadením sa myšlienke skladateľa (dirigenta) a slobodným rozhodovaním sa vo vlastnom zoskupení?

So symfonickým orchestrom som hrávala ako dieťa (napríklad ako štrnásťročná s Českou filharmóniou, pozn. autora), a tento pocit si už pravdupovediac nedokážem vybaviť. Zrejme som to nevnímala špecificky, pretože som o svojom smerovaní nemala ani potuchu. Myslím však, že tieto dva svety sú v mnohom podobné. Ja som v úlohe maliara, ktorý sa trápi s detailom, no miestami sa potrebuje povzniesť a sledovať svoj obraz z odstupu. Len vtedy dokáže odhadnúť, ako spomínaný detail zapadne do celku. Ďalším rozdielom je to, že dnes sa nedokážem sústrediť výhradne na hudbu, pretože potrebujem mať aspoň sčasti dohľad nad produkciou, organizačnými záležitosťami, chodom kapely... Ako producent vlastných albumov musím dokázať usmerňovať predovšetkým samu seba.

Spomínate si na moment, v ktorom ste sa rozhodli pre odklon od klasickej hudby?

Klasickú hudbu mám nesmierne rada, no dnes ju hrávam len pre zábavu. Venovala som sa jej už ako šesťročná, k improvizácii a neskôr k jazzu som začala inklinovať už po dvoch rokoch. Moja učiteľka klavíra bola našťastie jazzovým fanúšikom, takže som pod jej vedením dokázala napredovať a prestriedavala Mozarta s voľnejšími skladbami. Ako sedemnásťročná som sa stretla s Chickom Coreom, neskôr s Oscarom Petersonom, Ahmadom Jamalom. Tieto stretnutia ma nesmierne „nakopli“ a po každom z nich sa moje hudobné myslenie posunulo dopredu.


 




Aktualizované: 17. 12. 2014