Logo HŽ

Ticho, samota a zahĺbenie sa do seba.

Rozhovor s klaviristkou Danielou Varínskou

Daniela Varínska ukončila tento rok unikátny projekt, ktorým je nahrávka kompletu Beethovenových sonát pre vydavateľstvo Diskant. V slovenskom kontexte ide rozhodne o umelecký i vydavateľský čin roka. Výnimočná sólistka, vyhľadávaná komorná hráčka a profesorka na Vysokej škole múzických umení poskytla pri tejto príležitosti rozhovor, v ktorom hovorí o svojich hudobných láskach, ale aj o úskaliach umeleckého života.

Veľký projekt, akým je nahrávka kompletu klavírnych sonát Ludwiga van Beethovena, sa nedá pripraviť zo dňa na deň. Čo bolo pre vás motiváciou?

Beethovenova klavírna tvorba ma sprevádza celý život. Obdivujem ju nielen ako hudobníčka, ale napĺňa ma najmä jej emocionálny a filozofický obsah. V priebehu rokov rástla vo mne túžba koncertne predviesť všetkých 32 sonát ako celok, i keď veľkú časť som už mala v repertoári. Možno to prirovnať k predsavzatiu vyliezť na najvyššiu horu sveta, vyžaduje si to veľa duševnej aj fyzickej sily. Realizácia tohto projektu sa uskutočnila v rámci abonentných koncertov Slovenskej filharmónie, na ktorých som pred časom uviedla aj všetky Beethovenove sonáty pre husle, violončelo aj lesný roh s klavírom. Celý cyklus sa stretol s veľkým ohlasom aj v niekoľkých slovenských mestách, kde tiež odznel. V koncepcii dramaturgie cyklu som ale nechcela postupovať podľa opusových čísiel, kvôli ucelenejšiemu pohľadu som chcela poslucháčovi priblížiť sonáty z rôznych tvorivých období skladateľa. Pritom sa bolo treba vyvarovať toho, aby sa nedostali vedľa seba napr. dve sonáty v rovnakej tónine alebo dve variačné časti, niekoľko sonát končiacich pôvabným rondom alebo výrazovo podobné sonáty, i keď toto nebezpečenstvo u Beethovena takmer nehrozí. Nahrávka kompletu 9 CD, ktorá vyšla vo vydavateľstve Diskant v máji tohto roku, do istej miery kopíruje dramaturgiu koncertného cyklu.  

Okrem skladieb pre sólový klavír máte v repertoári tri desiatky koncertov. Sú medzi nimi také, ktoré uprednostňujete?

Hrať s orchestrom je pre mňa vždy pôžitkom. Sólista je súčasťou orchestra, no predsa hrá hlavnú úlohu a do istej miery vedie dirigenta i hudobníkov – môže ich strhnúť, nadchnúť, určuje priebeh hudobného procesu. To mi vždy spôsobovalo radosť. Aj psychická príprava na koncert s orchestrom je akási jednoduchšia. Predchádzajú mu zvyčajne skúška a generálka, človek potom vchádza do koncertnej siene akoby do známeho prostredia, obklopujú ho spoluhráči a energia vychádzajúca z nich akoby človeka niesla, nehovoriac o tom, že keď hráte recitál, nároky na koncentráciu a fyzickú silu sú oveľa väčšie. K niektorým koncertom mám mimoriadny vzťah. Ešte na konzervatóriu som naštudovala Mozartov Klavírny koncert Es dur KV 271, ktorý má neobyčajne vážnu pomalú časť v c mol. Pri hre som mala zrazu pocit, že rozumiem zmyslu hudby a že sa prostredníctvom nej dá vyjadriť oveľa viac ako slovami. Veľmi rada mám aj Beethovenov 4. klavírny koncert G dur pre jeho nadpozemskú atmosféru a kontrast medzi útočným rytmizovaným motívom v orchestri a akoby z iného sveta prichádzajúcou témou v 2. časti (Andante con moto). Koncert č. 5 Es dur ma zase oslovuje obrovskou energiou hudobného obsahu a symfonizmom. Obidva Chopinove koncerty obdivujem pre hlbokú výrazovú mnohorakosť a pravdivo pôsobiacu mladícku citovosť. Hummelov Koncert pre klavír a orchester a mol (č. 2, op. 85) mi spôsobuje potešenie pri prekonávaní všakovakých klaviristických „prstolomností“: dvojitých trilkov, pasáží, skokov a podobne. Bartókov 3. koncert je logikou kompozično-technickej práce, harmóniou a celkovým hudobno-myšlienkovým vyjadrovaním pre mňa jedným z najkrajších diel hudby 20. storočia. Skladateľ akoby sa na tento svet pozeral už „z druhého brehu“...    

Odohrali ste množstvo koncertov doma i v zahraničí. Čo pre vás znamená koncertovanie?

Nechcem robiť rozdiely medzi väčšími a menšími koncertmi. Každé vystúpenie je nezabudnuteľné. Keď umelec predstúpi pred publikum, chce zo seba niečo vydať a očakáva adekvátnu odozvu. Je isté, že krásna, do posledného miesta zaplnená sála s vynikajúcim klavírom pôsobí veľmi inšpiratívne. Takisto vedomie, že účinkujete na pódiu, na ktorom hrali svetoví umelci, cítite inú mentalitu neznámeho obecenstva, ku ktorému si prostredníctvom hudby vytvárate vzťah – to všetko vás môže vnútorne povzbudiť a umocniť pocit zodpovednosti.  

Z Beethovenových súčasníkov s ním možno porovnávať len Schuberta, no títo tvorcovia sledovali rozdielne kompozičné ciele. Schubert je vo vašom repertoári tiež zastúpený. Aký je podľa vás kľúč k jeho hudbe?

Ešte na VŠMU som zaradila do programu svojho diplomového koncertu Schubertovu Sonátu B dur. Treba povedať, že tento geniálny skladateľ vtedy ešte nebol v móde, ale mňa nadchol. V repertoári mám okrem komorných skladieb a piesní aj 3 sonáty a Impromptus op. 90. Schubert v porovnaní s Beethovenom narába rozdielne s časom a architektúrou formy. Ich priebeh je oveľa statickejší – pre Schuberta pohyb nie je určujúcim faktorom v kompozičnej práci. Niekedy jediný tón uvádza úplne rozdielny emocionálny obsah, väčšinou v novej tónine. Vyžaduje si preto čo najjemnejšie diferencovanie výrazových odtieňov a hĺbavý prístup ku každému detailu. Pod milo znejúcou melódiou je zašifrovaný vážny, ba až dramatický význam a kdesi v pozadí stále číha smrť. Interpret musí veľmi zvážiť výrazové prostriedky, keď chce umelecky znázorniť dve tak rozdielne tvorivé osobnosti, akými boli boli Beethoven a Schubert.  

Vo vašom umeleckom profile zohráva závažnú úlohu aj hudba Johannesa Brahmsa. Čo musí interpret umelecky– a koncepčne zohľadniť, aby prenikol do jeho štýlu?

Brahms predstavuje z interpretačného hľadiska špecifický problém. Jeho úžasná hlboká vrúcnosť vyjadrená v klasicky zdržanlivej forme, neznášajúca sentimentalitu a „ufňukanosť“, ale ani vonkajškovú pompéznosť, kladie na interpreta zo slovanského prostredia veľké nároky. Pre nás, citových extrovertov, je ťažké odhadnúť mieru disciplíny a na druhej strane agogickej voľnosti u tohto „romantika“. V popredí interpretácie musí byť dôraz na širokodyché klenutie melodických a stavebných línií, ktoré nedovoľuje „mozartovsky“ ukončované frázovanie, neznáša krátke ostré staccato (napriek častým veľmi rytmizovaným témam), vyžaduje však precíznosť pri riešení proti sebe stavaných duol a triol, alebo striedanie dvoj- a trojdobých motívov. Vhodná, bohatšia pedalizácia pomáha zvládnuť mužnú, často nepoddajnú akordickú klavírnu faktúru. 




Aktualizované: 19. 08. 2016