Logo HŽ

Marián Chudovský: Na čele SND chýba profesionalita

Pred časom napísal otvorený list Silvii Hroncovej, a verejne tak šliapol na azda najcitlivejší otlak súčasného slovenského hudobného života. Potreba operného režiséra a dramaturga vyjadriť sa k dianiu v hlavnom opernom stánku, ktorému navyše šéfoval 5 rokov, bola legitímna. Preto aj v rozhovore pre Hudobný život hovorí čerstvý päťdesiatnik Marián Chudovský najmä o Opere SND...

 Po troch rokoch od skončenia tvojej etapy na čele operného súboru SND zarezonoval v slovenskom mediálnom prostredí otvorený list generálnej riaditeľke SND Silvii Hroncovej s priamou výzvou k demisii. Ktoré z uvedených dôvodov považuješ za absolútne nezlučiteľné so zastávanou funkciou? Jedným slovom povedané – chýbajúcu profesionalitu. To by na tomto mieste vari mohlo stačiť, veď v otvorenom liste som uviedol celý komplex argumentov. Ale môžem ich opäť rozviesť, a to v troch základných rovinách. Pani Hroncová si neváži financie, nemá koncepciu a nedokáže si vybrať spolupracovníkov. Divadlo, a nielen národné, bez koncepcie jednoducho nemôže pracovať. Jeho vedenie musí mať schopnosť analyzovať súčasný stav, pomenovať ciele, ktoré chce dosiahnuť a uviesť, akými prostriedkami ich zdolá. Nič podobné sa v SND neudialo. Ak áno, ostalo to utajené pred pracovníkmi divadla a pochopiteľne aj pred verejnosťou. Daňoví poplatníci a rovnako umelecké súbory si zaslúžia vedieť, kam ich divadlo smeruje. Amaterizmus či improvizácia by v SND nemali mať miesto. To, čo sa tu udialo za „riadenia“ pani Hroncovej, nemá analógiu v histórii divadla. A nielen na Slovensku. V priebehu dva a pol roka sa na poste operného riaditeľa vymenilo päť ľudí a nik nevie zaručiť, či toto číslo bude v istom časovom horizonte konečné.

Čiže, „životnosť“ operného riaditeľa je zhruba pol roka. S trochou irónie dodávam, že ako pokus o zápis do Guinnessovej knihy rekordov to nie je márne. Silvia Hroncová sa dostala do funkcie bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s vedením divadla, preto nechápe jeho podstatu. Mnohé princípy, ktoré predtým bezproblémovo fungovali, znefunkčnila. Nevedno prečo, prepustila viacerých profesionálnych pracovníkov a namiesto nich pribrala ľudí bez skúseností a praxe v divadle. Povytvárala množstvo zbytočných administratívnych funkcií. Neprejavila schopnosť vidieť veci a javy v širších súvislostiach. Výsledky sa dostavili: anarchia a chaos. Rušenie či presuny premiér, historické rekordy v množstve odvolaných a zmenených predstavení, takmer denné výmeny v obsadeniach – to je bilancia umeleckej prevádzky. Výrazne sa znefunkčnila aj práca marketingového oddelenia a propagácia.  

 Odpoveď na otvorený list, ústami hovorkyne SND Zuzany Golianovej, jeho obsah bagatelizovala. Bol vraj subjektívny, emotívny a vo viacerých faktoch zavádzajúci... Odpoveď bola stručná, jednoduchá. A žiaľ, hlúpa. Pravdou je iba to, že list bol subjektívny, a to preto, lebo som ho písal ja ako subjekt. Márne by sa v ňom hľadal čo len náznak emócie. Obsahuje len strohé fakty a argumenty. Tie pani Hroncová nedokázala vyvrátiť, neuviedla žiadne protiargumenty. List označila za zavádzajúci, čo inými slovami znamená lživý, demagogický či mystifikujúci. Pozoruhodné, veď ma obvinila z klamstva. No nepovedala v čom, nezmohla sa na žiaden fakt, hoci mediálny priestor k dispozícii nepochybne mala. Považujem za nepatričné, že odpoveď zaznela ústami hovorkyne.

Veď ja som svoj list neadresoval inštitúcii, ale konkrétnej generálnej riaditeľke. Žeby nedokázala naformulovať zmysluplnú odpoveď a pre vyjadrenie vlastného názoru potrebuje hovorkyňu? To priamo súvisí s ďalším nezmyselným postom v SND, ktorý v okolitých divadlách nemá obdobu. Hovorcu mávajú veľké spoločnosti, ministri vlád a prezidenti. V žiadnom divadle sa však funkcia hovorcu nenachádza. Veď riaditeľmi divadiel bývajú spravidla osobnosti, ktorým nerobí žiadny problém kedykoľvek vystúpiť pred médiami. Práve naopak, vyžadujú si pozornosť médií, aby upútali pozornosť na svoje divadlo, na svoj program.  

 Máš s vedením operných súborov na Slovensku najväčšiu prax. Šéfoval si košickej, banskobystrickej a dva razy bratislavskej opere. V náročnom období, keď sa lámal osud novej budovy, si bol poverený aj funkciou generálneho riaditeľa SND. Ako vnímaš dôsledky neustáleho striedania riaditeľov opery, v čom vidíš dôvody, prečo sa spontánne alebo pod tlakom vzdávali svojich postov? Dôvody? To je jednoduché. Omyl na jednej strane, omyl na druhej strane, to znamená jednoducho omyl na druhú. Dôsledkom je anarchia, chaos či improvizácia, následne tiež absencia potrebného priestoru na tvorbu.  

 Je možné v modeli trojsúborového divadla, akým je SND, suverénne a autonómne počínanie riaditeľov jednotlivých súborov? Kde boli hranice tvojej rozhodovacej slobody počas pôsobenia na čele Opery SND? Suverénne a autonómne počínanie vedúcej osobnosti súboru je základom úspechu alebo neúspechu vývoja ansámblu. Divadlo je posledná bašta feudalizmu, samozrejme, s úvodzovkami. Šéf súboru v plnej miere zodpovedá za jeho prácu, je na to predurčený, má to v pracovnej náplni. Nik iný, žiadna rada, poradné orgány – zodpovedný je iba jeden človek. V plnej miere, bez alibizmu, doslova a do písmena, od A po Z. S radosťou poznamenávam, že sloboda môjho rozhodovania vo funkcii riaditeľa Opery SND nebola limitovaná ničím a nikým. Generálny riaditeľ Dušan Jamrich odo mňa čakal a vyžadoval invenciu vo vedení ansámblu. Konzultoval som s ním najpodstatnejšie zámery, ktoré som mienil podniknúť. Bola to príjemná tímová spolupráca.  

 Nie je viacsúborový model prežitkom? Nena-dišiel čas legislatívne upraviť štatút SND, dať súborom právnu subjektivitu a riaditeľovi umožniť naplnenie vlastnej koncepcie bez ohľadu na to, kto je v danej chvíli jeho nadriadeným? Ťažko povedať, či je to prežitok. Možné sú aj iné modely. Myslím si, že netreba nasilu upravovať štatút SND, ale ho správne naplniť. Je to u nás nielen historicky, ale najmä prakticky dané, je to vymyslené. Riadenie divadla – a uvažujem teraz všeobecne – sa overilo stáročiami, skúsenosťami a som presvedčený, že ani v 21. storočí sa nevymyslí nič úplne nové, praktickejšie. Malo by byť jednoduché, priamočiare, efektívne. Netreba veci alebo procesy zbytočne komplikovať a nasilu vymýšľať nové funkcie či aspoň ich názvy, len aby sme boli „in“. Súčasný model SND ako trojsúborového divadla považujem za správny. Nie je potrebné vytrhnúť z tohto zväzku operu, dať jej formálnu subjektivitu. Ona ju v predchádzajúcich obdobiach totiž vždy mala a fungovala samostatne. Nenachádzam pre tento krok žiadne relevantné argumenty. Opere je potrebné dať víziu, program, reálnu koncepciu.

To je to najjednoduchšie, najpodstatnejšie, najpotrebnejšie. Žiaľ, je symptomatické, že keď u nás na Slovensku niečo nefunguje, tak to treba hneď zrušiť, premenovať či prinajmenšom ustanoviť „odbornú“ komisiu, ktorá to „zodpovedne“ vyrieši. Trojsúborovosť SND nie je žiadny problém, nie je potrebné v nej hľadať prekážky. Naopak, je múdre pomenovať výhody tohto spolužitia. Právnu subjektivitu opera v minulosti vždy „de facto“ mala, aj keď nie „de iure“. Mala svoj stanovený rozpočet a podľa toho si mohla vytýčiť ciele. S ostatnými súbormi kooperovala tak, aby to bolo vzájomne výhodné. Mala spoločnú výrobu dekorácií a kostýmov, sklady, dopravu, marketing, niektoré funkcie administratívy. Oddelenú mala ekonomiku, správu budovy a techniku. V divadelnom svete je možné nájsť množstvo príkladov podobného spolužitia divadelných žánrov. Netreba ísť až tak ďaleko. Vedľa vo Viedni už dlhé roky prakticky pôsobí Bundestheater holding, ktorý zastrešuje Staatsoper, Burgtheater a Volksoper, čo žánrovo znamená – špičkovú operu, činohru, menšie opery, operetu a tiež klasický muzikál.

   Budem oponovať: právna subjektivita buď je, alebo nie je. Pokiaľ riaditeľ opery nemá suverénne rozhodovacie právo, teda ak ho generálny riaditeľ môže hoc aj argumentačne prebiť, ťažko hovoriť o jeho bezvýhradnej zodpovednosti. Ioan Holender na čele viedenskej Staatsoper sa nemusí z dramaturgie, hracieho plánu a obsadení zodpovedať žiadnemu šéfovi holdingu. Ja som svojho času mal rozhodovacie právo, aj keď nie v pravom slova zmysle suverénne, zodpovedal som sa generálnemu riaditeľovi. Bol to však osvietený človek a dôverovali sme si navzájom, takže to fungovalo. Riadil som Operu SND, bol som zodpovedný za jej umelecké i hospodárske výsledky. Právna subjektívnosť, ako zaznelo v položenej otázke, tiež nie je novou témou, už neraz bola pertraktovaná nielen na stránkach Hudobného života. Samozrejme, možné je aj právne osamostatnenie Opery SND, treba si však do detailov vyjasniť, čo by to prinieslo. Aby negatíva neprevyšovali výhody súčasného usporiadania. Opäť si myslím, že by to malo byť súčasťou premyslenej koncepcie. Veď, ak ma tlačí topánka, nebudem si predsa urezávať z prstov, ale vymením ju za väčšiu...  

 Odborník akého profesijného pôvodu má podľa tvojej mienky najväčšiu šancu pohnúť našu operu dopredu? Dramaturg, režisér, spevák, teoretik, dirigent, nešpecializovaný manažér? Profesijný pôvod? To je vari jedno. Potešilo by, ak by to bol profesionál v odbore. Mal by mať rád divadlo viac ako vlastné ego. Mal by disponovať adekvátnym curriculum vitae. A mohol by to byť intelektuál...                                                                    

Aké kritériá by mal spĺňať riaditeľ opery? Boli podmienky stanovené Silviou Hroncovou vo výberovom konaní adekvátne? Na prvú časť otázky som už vlastne zodpovedal. Podmienky vo zverejnenom konkurze boli vyslovene trápne, diskriminačné. Očividne sa nastavili na vytipovanú persónu. Zaujímavé je, že predchádzajúci riaditelia nastupovali do funkcie bez akýchkoľvek podobných podmienok či kritérií. Príznačné je, že zo Slovenska sa prihlásil jediný adept. Dá sa to chápať aj tak, že iba on je ochotný a schopný spolupracovať s pani Hroncovou. Tiež je pozoruhodné, že napríklad ani súčasný umelecký šéf opery Štátneho divadla v Košiciach Peter Dvorský, ak by aj náhodou chcel, nemohol sa prihlásiť do konkurzu, a to napriek svojej praxi, schopnostiam a oslnivej kariére. Má totiž diplom z konzervatória, nie z vysokej školy.

   Obdobie, v ktorom si viedol Operu SND, označuje väčšina kritikov za najplodnejšie v novodobej histórii SND. Považuješ za potrebné otvárať slovenský priestor aj provokatívnym a kontroverzným režisérom? Máme takých doma, alebo ich treba hľadať v zahraničí? Divadlo musí byť otvorené rôznym vplyvom. Musí dať priestor pre vyjadrenie umelcom, ktorí za to stoja, ktorí v opernom kumšte niečo znamenajú. Opera potrebuje byť neustále v pohybe, v premene, to znamená, mať schopnosť absorbovať inšpirácie zo všetkých žánrov divadla. Z domácich tvorcov je potrebné dať priestor tým najlepším a rovnako zo zahraničia otvoriť sa inšpiráciám, ktoré nás posunú zase ďalej. V minulosti sa to zázrakom podarilo. Režisér Peter Konwitschny v bratislavskej opere inscenoval dve opery.

   Áno, Konwitschny nesporne posunul horizont „divadelného“ vnímania opery, hoci obe jeho bratislavské inscenácie boli replikami starších verzií. V tejto sezóne prišiel so zaujímavým poňatím Gluckovho Orfea aj Mariusz Treliński... Pôsobenie oboch bolo nepochybne pozitívom. Aj keď ich mená ťažko vyslovujem v jednej vete. Konwitschny sa nachádza dlhé roky medzi svetovou špičkou. Jeho Eugen Onegin a Madama Butterfly sa síce pred časom hrali na iných scénach, ale ich obnovenie znamenalo u nás neobyčajnú udalosť, posunulo našu scénu do európskeho kontextu. Písalo sa o nás v prestížnych svetových periodikách, do Bratislavy pricestovali režisérovi fanúšikovia. Spolupráca s ním bola zážitkom. Treliński tiež patrí k zaujímavým tvorcom, videl som jeho invenčného Dona Giovanniho aj Eugena Onegina, mňa však, žiaľ, jeho Orfeus neoslovil. Chýbala mu originálna metafora a sila veľkého gesta, veď nestačí dej schematicky preniesť do súčasnosti a dať hlavnému predstaviteľovi notebook...  

 Opäť celkom nesúhlasím, obaja spomenutí režiséri patria ku kontroverzným. Ja som v zahraničí videl výborné ale i nanajvýš problematické práce Konwitschného. A pokiaľ ide o Orfea, s jeho réžiou som sa stotožnil. Ale spýtam sa inak. Máme režisérov vyznávajúcich nekonformnú estetiku aj u nás doma? Azda Martina Bendika? Ty si skôr umiernený modernista...  Ďakujem za toho „umierneného“... Smutné je, že nepotrebujeme ani päť prstov jednej ruky, aby sme spočítali operných režisérov na Slovensku. Príčiny v tejto chvíli nechcem rozvádzať. Martin Bendik je invenčný tvorca a vzdelaný divadelník. Ako jeden z mála komunikuje so súčasnými inscenačnými trendmi. Niečo mu vyšlo viac, iné menej, to je normálny proces. Nenormálne je, že v súčasnosti u nás nik nemá o jeho prácu záujem.  

 Počas tvojho riaditeľovania bol v značnom časovom predstihu známy dramaturgický plán, divadelný plagát mala opera samostatný a prehľadný, reprezentatívna ročenka s plánom predstavení bola k dispozícii už počas divadelných prázdnin. Tieto samozrejmosti sa stratili. Prečo? Tiež sme vydávali repertoárové plagáty na štyri mesiace vopred a mesačne propagačno-informatívny bulletin. Prečo to dnes neexistuje? Spýtať sa treba kompetentných.  

 Zaviedol si aj koncom sezóny sa konajúci Medzinárodný festival hudobného divadla. Dnes opernej sezóne chýbajú kulminácie, niet tu speváckych hostí zvučných mien. Ak si pozriem hrací plán porovnateľných scén – pražskej, budapeštianskej, varšavskej – teda krajín ekonomicky nestojacich lepšie než Slovensko, nájdem inú realitu. Prečo Opera SND nedokáže držať krok? Festival sme organizovali v dvojročnej periodicite, za spoluúčasti súborov z Prahy, Brna a Viedne. Mal svoj samostatný plagát a bulletin, trval 10-12 dní. Uvádzali sme inscenácie, zaujímavé originálnym stvárnením i dramaturgické novinky. Bolo to súčasťou mojej koncepcie. Dnes divadlo nevie kam smeruje, nie je známa jeho koncepcia a vízia, tak aj festival je nepotrebný...

V Opere SND je po výberovom konaní na funkciu riaditeľa. Zo štyroch kandidátov vybrala porota Pavla Smolíka. Bol k takému rozhodnutiu potrebný konkurz, hoci kritika po ňom pre časté zmeny volala? Je správne, že voľba kontinuity dostala prednosť pred zmenou?
Kontinuita je správna, no len do istej miery. Zmeny sú prepotrebné. Konkurz je, aj v zmysle legislatívy, potrebný na post generálneho riaditeľa. Ten si napokon vyberie členov svojho tímu. Táto voľba by mala byť aktom nanajvýš odborným a nemali by naň doliehať vplyvy politické. Politika má ostať ďaleko pred vrátnicou divadla. Myslím, že generálneho riaditeľa by mal menovať minister na základe návrhu divadelných odborníkov, teda akejsi rady na spôsob televíznej či rozhlasovej. Avšak zdôrazňujem, bez politikárčenia. Som idealista, však...?

 Ako presvedčiť slovenského diváka, že operné divadlo vo svete sa nachádza inde ako to naše, ktorému temer pravidelne a často nekriticky skanduje postojačky?
Operné divadlo vo svete je v permanentnom vývoji. Podlieha neustálym hľadaniam a nachádzaniam nových tvorcov a ich vyjadrovacích prostriedkov. Nemá zábrany riskovať, mnohokrát ide do cielenej konfrontácie. Operné divadlo vo svete je skutočne niekde úplne inde, ako u nás. Hlavne preto, že je aktuálne. Neostýcha sa byť moderné, kráčať s dobou, prinášať podnety, provokovať, hľadať mantinely diváckej tolerancie.

 Prednedávnom si oslávil päťdesiatiny. Pri prípadnom bilancovaní či sebareflexii, skús prezradiť, v ktorých okruhoch činnosti si bol so sebou spokojný a čo by si zo svojho života radšej vymazal?
Svoju päťdesiatku nijako zvlášť nevnímam a nenúti ma k bilancovaniu. Sebareflexia je však iste na mieste. Mal som obdobia, keď sa mi darilo viac a tiež, keď menej. To je normálna sínusoida života. Režisér aj tak vždy začína odznova, to znamená, že výsledok jeho poslednej práce vypovedá o jeho aktuálnych schopnostiach. A to je provokujúce. Začínať stále od bodu „zero“.

Operný a televízny režisér Marián Chudovský študoval opernú réžiu na VŠMU u B. Krišku. V 80. rokoch pôsobil ako režisér, dramaturg a umelecký šéf Opery Štátneho divadla v Košiciach, neskôr ako umelecký šéf (1988–1989) a riaditeľ (2002–2006) Opery SND v Bratislave, umelecký šéf a režisér Opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Režíroval v bratislavskej Komornej opere, v Opere Štátneho divadla v Ostrave, v Opere pražského Národného divadla i v Janáčkovej opere Národného divadla Brno. Jeho inscenácie uviedli na festivaloch a prehliadkach v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Švajčiarsku a v Japonsku. Chudovského najnovšou inscenáciou v SND je kritikou oceňovaný Boris Godunov.




Aktualizované: 18. 05. 2016