Logo HŽ

Basová sága Františka Uhlířa

František Uhlíř patrí od polovice 70. rokov k najvýraznejším postavám jazzového kontrabasu v československom priestore. Chránenec Karla Velebného a vyhľadávaný sideman, ktorý v roku 1984 prekvapil autorským projektom Basssaga, sa v poslednom období venuje vlastným zoskupeniam F.U.T. a triu Uhlíř – Jurkovič – Helešic. Jarné európske turné projektu s chorvátskym gitaristom Darkom Jurkovičom a bubeníkom Jaromírom Helešicom bolo príležitosťou na bilancujúci rozhovor.

 Osobnosti „českej kontrabasovej školy“ – Jiří Mráz, Miroslav Vitouš, Jan Arnet – sa v 70. rokoch výrazne zapísali do jazzovej histórie. Ako vnímate dedičstvo českého kontrabasu v súčasnosti?

Každá generácia hudobníkov má vlastný prístup k histórii a vzory ako východiská. Kontrabasisti súčasnej českej scény sa formujú v rámci zoskupení, v ktorých účinkujú. Viacerí z nich, napríklad Rasťo Uhrík z Vertigo Quintet, na sebe neustále pracujú a snažia sa študovať v zahraničí, on konkrétne na Jazzovej Akadémii v Katoviciach. Na môj vkus je trochu nenápadným kontrabasistom, aj keď funkciu v zoskupení spĺňa znamenite. Pre mladých hudobníkov je najdôležitejšie pravidelné hrávanie a získavanie rozhľadu. Hrozí však nebezpečenstvo hudobného dozrievania len jedným smerom, ktoré nastáva pri aktivitách v rámci vlastnej generácie, ako je hrávanie výlučne so spolužiakmi. Čo sa muzikantského rozptylu týka, z mladých kontrabasistov sa dostal najďalej Tomáš Baroš, s ktorým som hral počas nedávneho projektu Jazz na Hradě.      

 Zo spomenutých „českých“ kontrabasistov je Rasťo Uhrík Slovákom žijúcim v Prahe a Tomáš Baroš Čechom pôsobiacim v Bratislave...

Paradoxom je, že popri strednej generácii kontrabasistov – Petr Dvorský, Jaromír Honzák a Robert Balzar – sa mladí hudobníci natoľko neprofilujú. Je to diametrálne iné, ako bol bombastický nástup Vitouša a Mráza v 60.–70. rokoch, alebo neskôr menej známeho, aj keď rovnako vynikajúceho kontrabasistu Jana Arneta. Ten hrával v Amerike napríklad s Artom Blakeym, neskôr však zistil, že jazzový „chlebíček“ nie je za oceánom jednoduchý a vrátil sa k ekonómii, ktorú vyštudoval.  V polovici 70. rokov ste na stránkach bulletinu Jazzové sekce prezentovali basgitaru ako nástroj, ktorý sa kvôli „chudobnejšiemu zvuku a krátkym tónom príliš nehodí do jazzu“. Čo si o tom myslíte po troch desaťročiach? Vo svojich názoroch ostávam konzistentný, čiže aj s odstupom času si myslím, že do jazzu – tak ako ho z pohľadu mojej estetiky vnímam ja – sa tento nástroj nehodí. Pokiaľ hovoríme o mainstreame, tak musíte uznať, že v danom zvukovom spektre basgitare stále čosi chýba. Kontrabasový zvuk je omnoho mäkší, má väčší „sustain“, počas hrania dokážem pracovať s tónom... Za 30 rokov sa však zmenili mnohé veci a jazz sa posunul rozličnými smermi. V tomto pohľade basgitara ako nástroj skutočne našla svoje miesto. 

   Objavili sa hráči ako Jaco Pastorius...

Pastorius posunul basgitaru ako nástroj do nových dimenzií. Bezpražcová basgitara disponuje niektorými vlastnosťami kontrabasu, aj keď napríklad neumožňuje natoľko zreteľné znenie alikvotných tónov, čo vyplýva z konštrukcie nástroja. Naopak vo fusion hudbe nemôže kontrabas basovej gitare konkurovať – ako pohyblivosťou melodických línií, tak zvukovo. Poznáme samozrejme majstrov – Stanleyho Clarka, Briana Bromberga alebo Eddieho Gomeza, ktorí zvládajú bravúrne oba nástroje.          

    Prvú kapelu ste sformovali spolu s Emilom Viklickým ešte v 70. rokoch v rámci AUS-u (Armádneho umeleckého súboru). Vznik jazzového zoskupenia v armádnom prostredí nebol v tých časoch – na rozdiel od súčasnosti – ojedinelým javom...

V AUS-e sa v tých časoch mnohokrát schádzali pozoruhodní hudobníci z rôznych oblastí – ja som predtým hral v symfonickom orchestri. Zoskupenia tam vznikali pravdupovediac z „núdze“ – po večeroch sme nemali nič na práci a tak sme začali jamovať. Mnohokrát za tým boli aj prozaické dôvody – s kapelou bola možnosť dostať sa aspoň nakrátko preč z vojny, vycestovať na festivaly do Poľska, Maďarska... Vo vojenských súboroch to v súčasnosti funguje zrejme ináč – angažujú profesionálov, ktorí to berú len ako svoje zamestnanie.  

 Ako spomínate na „povojnové“ obdobie, keď vás vzal pod patronát legendárny jazzman a pedagóg Karel Velebný? Karel Velebný ponúkal mladým hudobníkom šancu a tí pod jeho vedením získavali skúsenosti, ku ktorým by sa inak dostávali len ťažko. Napríklad mňa podnietil ku komponovaniu. Vlastné skladby sme v tých časoch pravidelne nahrávali v rozhlase, čo bola obrovská skúsenosť, ktorú dnes mladí hudobníci nepoznajú. Karel bol vodcom a ja sa snažím aspoň trochu kráčať v jeho stopách – vo svojej kapele František Uhlíř Team mám dvojicu mladých hudobníkov, absolventov Ježkovho konzervatória – vynikajúceho saxofonistu Davida Vrobla a gitaristu Adama Tvrdého, v súčasnosti popri Davidovi Dorůžkovi českú gitarovú špičku. Okrem nich je členom F.U.T. bubeník Jaromír Helešic, s ktorým to „ťaháme“ od 70. rokov. Vtedy sme všetci „jazzrockovali“ – on bol členom kapiel Luboša Andršta, Martina Kratochvíla, Milana Svobodu a ja som bol medzi jazzrockovými basgitaristami jediným kontrabasistom. Nechcel som sa stať „chameleónom“ – povedal som, že skúsim presadiť kontrabas v jazz rocku a vyšlo to. Dnes, žiaľ, funguje skôr medzigeneračná vojna, pokiaľ to tak môžem nazvať. Sám pôsobím na scéne dlhšiu dobu a patrím ku generácii, ktorú mladí hudobníci odpisujú; vraj im zaberáme miesta, nevieme hrať a podobne.  

 Čo inšpirovalo vznik komornejšej zostavy SHQ s Karlom Velebným a Emilom Viklickým v 70. rokoch?

Pôvodne sme začínali ako trio bez bicích. V mnohom nás oslovovala poetika duetov Chicka Coreu s vibrafonistom Garym Burtonom. Neskôr sa komorná zostava „nabaľovala“ – pokúšali sme sa o experimenty, napríklad so sláčikovým kvartetom alebo štvoricou saxofónov v skladbe Sága rodu SHQ. Status quo zoskupenia nebol ustálený. Neskôr sme priekopnícky fúzovali svety klasickej hudby a jazzu v rámci Barock Jazz Quintet s klarinetistom Jiřím Hlaváčom. Niektoré skladby sme jednoducho „zjazzovali“ podobne, ako to robil napríklad Jacques Loussier, zaujímavejšia hudba však vznikla, keď sme oslovili skladateľov pochádzajúcich z klasickej sféry. Hrali sme kompozície Pavla Blatného, Alexeja Frieda alebo aj moje, v ktorých bolo rozpísané takmer všetko, dochádzalo však aj k improvizovaniu.    

Experimentátorstvom prekvapil aj váš sólový album Basssaga (Panton 1984), na ktorom ste fúzovali jazzové combo so sláčikovým kvartetom, názvukmi world music, využívaním multitrackingu...

So súčasnými technickými vymoženosťami by sa tento album dal samozrejme urobiť inak, ale v 80. rokoch to bol skutočne náročný projekt. Nazdávam sa, že ani vo svetovom kontexte nebolo v tej dobe mnoho platní, na ktorých by ste našli podobne širokospektrálny pohľad na rozličné podoby a uplatnenie kontrabasu. S kontrabasom experimentoval aj Ron Carter a myšlienku basového multitrackingu geniálne poňal koncom 90. rokov Francúz Renaud Garcia-Fons. Na jeho albumoch znie kontrabas ako symfonický orchester, čo samozrejme vyplýva aj z modernejších nahrávacích možností.    

Projekt s viacerými kontrabasmi ste v minulom roku predstavili na Pražskom hrade...

Oslovili ma z Pražského hradu, aby som v rámci ich koncertného cyklu pripravil špeciálny projekt s piatimi kontrabasmi a mojou kapelou. Z istého pohľadu vlastne možno vnímať tento koncert ako pokračovanie Basssagy. Špeciálnym hosťom večera mal byť Jirka Mráz, nakoniec však nemohol prísť a zastupoval ho vynikajúci nemecký kontrabasista Ali Haurand, ktorý od 70. rokov hrával s celou plejádou špičkových hudobníkov od Tonyho Oxleyho po European Jazz Ensemble. Projekt Uhlíř and Haurand: Jazzové kontrabasy vyjde tento rok aj na CD.

František Uhlíř (1950, Ústí nad Orlicí) absolvoval Státní konzervatoř v Brne kontrabasovým koncertom J. K. Vaňhala. Po odchode z AUS-u sa spolu s E. Viklickým stal členom skupiny SHQ Karla Velebného a spolupracoval s domácimi (Linha Singers, Impuls, Barock Jazz Q, L. Déczi, J. Stivín, K. Růžička, G. Jonáš) a zahraničnými hudobníkmi (D. Weckl,
B. Moses, B. Bailey, T. Curson, S. Hamilton,
D. Gojkovič, P. Mikkeborg). Okrem účinkovania na mnohých nahrávkach vydal viacero autorských albumov (Basssaga, František Uhlíř Team feat. Claus Stötter, Live 2002, Uhlíř – Jurkovič – Helešic: Maybe Later, Arta 2008).




Aktualizované: 18. 05. 2016