Logo HŽ

Pavol Smolík: "Na miske váh je príliš veľa..."

Napriek pár vydareným premiérovým prírastkom rezonuje ostatná etapa Opery SND najmä ako doba personálneho tápania, pričastých zmien na riaditeľskom poste a poklesu dôvery verejnosti voči inštitúcii. Po troch úkrokoch vedľa sa generálna riaditeľka SND rozhodla podeliť o zodpovednosť pri výbere nového riaditeľa s jedenásťčlennou výberovou komisiou. Tá spomedzi piatich uchádzačov jednohlasne vybrala Pavla Smolíka.

SND je vaším profesionálnym pôsobiskom už 18 rokov. Čo vás viedlo k rozhodnutiu uchádzať sa o post šéfa Opery?

Jednak moje povolanie režiséra, ktoré je ako také spojené s organizovaním práce v divadle. Výzvou bola aj málo konsolidovaná situácia divadla v posledných mesiacoch.    

Za ostatné tri roky ste prvým riaditeľom, ktorý vyšiel z konkurzného konania. Rozhodnutie jedenásťčlennej poroty bolo jednohlasné. Prekvapilo vás to?

V prvom rade ma milo prekvapila širokospektrálnosť poroty. Každý z jej členov nahliada na divadlo z iného uhla, z čoho vyplynuli zaujímavé, hoci nie práve jednoducho zodpovedateľné otázky. Diskusia na konkurze bola pre mňa veľmi podnetná. Aj preto som sa rozhodol osloviť členov poroty do poradného zboru riaditeľa Opery. Ten nemá vytvárať zdanie demokratickosti, nemá byť zásterkou, za ktorú by som sa chcel alibisticky skryť. My divadelníci zvykneme s trochou humoru vravievať, že divadlo je posledná bašta feudalizmu, rozhodnutia musím urobiť sám. Dúfam však, že rôznorodosť pohľadov jeho členov mi pomôže veci vnímať v kontexte, a že si zachovám nevyhnutný odstup od interných problémov. Jednohlasnosť voľby ma, samozrejme, potešila a beriem ju ako záväzok.

Konkurzná komisia sa pre vašu koncepciu rozhodla „z dôvodu najanalytickejšieho pohľadu na súčasnú problematiku Opery SND, ako aj najprepracovanejšie podklady jej vízie do budúcnosti.“ S akou víziou prichádzate?

Prichádzam s tromi ústrednými líniami. Prvou je dramaturgia, ponímaná nielen v úzkom zmysle výberu titulov, ale jej kontextuálneho chápania, vrátane sofistikovaného výberu inscenátorov a interpretov, či výmennej a koprodukčnej spolupráce s partnerskými divadlami. Druhou je zefektívnenie v oblasti umeleckého aparátu a treťou zadefinovanie našej cieľovej skupiny – veľmi vážna úvaha nad pozíciou opery ako žánru v dnešnej spoločnosti – a hľadanie nových potenciálnych divákov.    

Dá sa predpokladať, že po takmer dvoch desaťročiach dobre poznáte súbor i pomery v SND. Predpokladáte, že vám to bude pôsobenie na riaditeľskom poste uľahčovať alebo komplikovať?

Všetko záleží od toho, ako sa podarí veci rozbehnúť. V tejto fáze je to absolútna výhoda, pretože potrebujeme promptne zareagovať na to, čo nefunguje, hodnotiť výkony, prijímať rozhodnutia. Prílišná osobná zainteresovanosť by sa určite mohla stať hendikepom, ak by existujúce vzťahy a priateľské väzby išli na úkor disciplíny. To sa však dá ustrážiť.    

Cítite sa byť imúnny voči resentimentom?

Nie, ale snažím sa nesľubovať ľudom to, čo neviem zaručiť. Poavžujem to za veľmi účinnú ochranu, aj pred sentimentom.    

Pokladáte mieru autonómie Opery v trojsúborovom SND za dostačujúcu? Akým spôsobom prebieha komunikácia s generálnou riaditeľkou?

Kým predtým fungovalo SND ako „voľná konfederácia“, s prechodom do novej budovy a z toho vyplývajúcej koexistencie súborov sa zmenila miera ich spätosti, aj miera ich koordinácie generálnou riaditeľkou. Vítanou zmenou je, že sa na dramaturgický plán SND začalo nazerať ako na celok. Nielen v zmysle vyhýbania sa kolíziám, ale aj priamej spolupráce našich dramaturgií. Pozitívnym ovocím je, že sme si začali vzájomne chodiť na predstavenia, v prípade zrušeného predstavenia niektorého zo súborov si vieme vypomôcť. Považujem to za perspektívny model, nie som zástancom osamostatnenia Opery. Čo sa týka komunikácie členov vedenia, tím riaditeľov sa každé dva týždne stretáva na kolégiu. Generálna riaditeľka pôsobí v pozícii koordinátora.

V akej fáze sínusoidy svojho historického vývoja sa Opera SND nachádza dnes?

Tá sínusoida neprebieha v jednej línii. Je tu, takpovediac, viac paralelných sínusoíd. Odrážajú sa v nej výsledky divadla po stránke interpretačnej, inscenačnej, dramaturgickej, ale aj ekonomickej či spoločenskej. V 90. rokoch sa kládol dôraz najmä na vokálnu stránku a diváci chodili do opery na „svojich“ spevákov. Napokon, opodstatnene, ansámbel bol veľmi silný. Inscenačná zložka stála tak trochu bokom. Ak aj prišli nejaké zaujímavé počiny, nazeralo sa na ne zväčša len v rámci kontextu Opery SND, nedávali sa do širších súvislostí. Žili sme uzavretí vo svojom prostredí. Dnes sa možnosti komunikácie s okolitým operným svetom otvorili. Viacerí z našich sólistov sa úspešne uplatňujú v zahraničí, ale je namieste uvažovať o téze, či je slovenská vokálna škola ako celok naozaj čosi úplne výnimočné. Zároveň prišiel čas i príležitosť na prehodnotenie kvalít inscenácií SND v európskom kontexte.    

Aká je teda pozícia Opery SND v širšom kontexte? Je scénou stredoeurópskeho významu, alebo by sa mala zamyslieť nad tým, či jej nehrozí sklz do provinčnosti?

Hovoriť možno o niekoľkých výrazných inscenačných počinoch, ktoré nás posunuli a zviditeľnili. Prvým z nich bol Konwitschného Eugen Onegin. Vtedy sa o Opere SND začalo písať nielen ako o divadle vokalistov, ale aj ako o scéne, kde sa čosi pohlo v divadelnom zmysle. Popritom si zahraničie všimlo niektoré naše inscenácie, ktoré síce nedosahovali formát Konwitschného, ale mali svoje kvality.  

A aké je postavenie Opery SND v slovenskom divadelnom kontexte?

Myslím si, že sme ešte stále veľmi izolovaní. Presahy medzi činohrou a operou sú málo definované, stále sa chápu ako dve veľmi odlišné oblasti. Téza, ktorú zastávam, a to že existuje len dobré alebo zlé divadlo, bez ohľadu na to, či je činoherné alebo hudobnodramatické, je v našom povedomí len veľmi málo. Čo sa týka slovenského operného kontextu, napriek úspechom a kvalitám košickej i banskobystrickej scény, ich potenciál nie je porovnateľný s naším. Vnútorné slovenské prostredie, žiaľ, nie je pre Operu SND konkurenčné, ani motivačné.

Napriek pár odvážnejším projektom sa SND stále profiluje ako repertoárové divadlo širokého diváckeho záberu. Má tento profil perspektívu?

Treba brať do úvahy, že sme takzvané kamenné divadlo a tiež národná scéna, takže musíme mať istú „verejnoprávnu“ povahu. Nemôžeme sa vydať takou cestou, ako napríklad Neue Oper Wien a výlučným repertoárom sa zamerať na nejakú úzku špecializovanú vzorku divákov. Sme povinní ponúkať operu v celej šírke. No napriek tomu, že sme sa v ostatnom období s úspechom pokúsili aj o barokovú operu či na druhej strane historického spektra o Brittena alebo Janáčka, v dramaturgii ostávajú veľké medzery. Najmä v oblasti predverdiovského belcanta a klasiky 20. storočia – tam spočíva ťažisko mojich ambícií. Navyše sa domnievam, že úlohou prvej národnej scény je aj inšpirovanie vzniku nových domácich diel, a to aj vo veľkorysejšej podobe, než iba vo forme komorných štúdiových projektov. Dramaturgiu však treba chápať nielen v zmysle výberu titulov, ale aj ich zaradenia do dramaturgického kontextu okolitých divadiel. Ak zvolíme dielo, ktoré nemožno považovať za dramaturgický objav, musíme nájsť iný argument jeho uvedenia.

Tým môže byť silný inscenačný alebo interpretačný tím.  Na výraznejšie profilovanie potrebuje divadlo umelecké osobnosti vyššieho európskeho štandardu, ako boli režiséri Konwitschny alebo Treliński. Tie na Slovensko pritiahne možnosť vyhranenej umeleckej sebarealizácie skôr než honorár. Máme im čo ponúknuť? Máte pravdu, Petra Konwitschného nezaujímal honorár v prvom rade. Oslovili sme ho ambíciou posunúť Oneginom inscenačný profil divadla, vstúpiť do európskeho kontextu. Vo všeobecnosti má SND v kolektívnych zložkách i v sólistickom ansámbli veľký potenciál. No po viacerých sklamaniach, ktoré súbor v ostatnom čase zažil, je jeho výkonnosť veľmi kolísavá. A práve pri silnej umeleckej osobnosti, ktorá divadlo naplní ambicióznou atmosférou, dostanú umelci nový impulz, ožijú, vedia sa vypnúť k výnimočným výkonom.

Obdobie ostatných troch rokov poznačili časté zmeny na čele súboru. To nemohlo nezanechať negatívne stopy. Dôveru verejnosti voči inštitúcii oslabili zmeny v obsadeniach na poslednú chvíľu, nespoľahlivosť informácií na webovej stránke, nedostatok relevantných informácií. Kde vidíte najmarkantnejšie škody, boľavé miesta?

Jedným z dlhodobých boľavých miest je meškajúci dramaturgický plán a hrací harmonogram. Viem, že to padne aj na moju hlavu, keďže som pôsobil ako šéfdramaturg, respektíve dramaturg. Zrejme v dobrej snahe vybrať to najlepšie, sme zmeškali niektoré časové limity. Tu platí, že niekedy je lepšie rozhodnúť sa včas, než sa rozhodnúť celkom dokonale. Chýbala nám však dostatočná podpora predchádzajúcich troch riaditeľov Opery SND. V ďalšom období musí nastať zmena – potrebujeme na dve sezóny istý dramaturgický plán, na tretiu plán aspoň v obrysoch, hrací plán vrátane sólistických obsadení, kreovaný s ročným i väčším predstihom.

A ďalšie nedostatky? 

Možno to bude vyzerať ako podružná vec, ale za najväčší problém súčasnosti považujem práve nedostatok komunikácie. Ten však nemá pôvod v období ostatných troch rokov, nedostatočné prúdenie životne dôležitých informácií je dlhodobou bolesťou Opery SND. Veľmi málo sa komunikovalo o vnútorných problémoch divadla, prípadne len formálne. Vedenie častokrát nemalo tušenia, čo trápi súbor, a naopak. Samozrejme, problémy treba hierarchizovať, ale istá suma informácií musí prúdiť, inak vznikne priestor pre škodlivé dezinformácie.

Keďže sa najmä v ostatnom čase na verejnosť dostávalo veľmi málo oficiálnych informácií, o to viac zarezonovali kuloárne hlasy zvnútra súboru, ktoré sa ventilovali vo webových diskusiách. Člen výberovej komisie Ján Jaborník to nazval „nespratnosťou“ Opery. Máte predstavu, ako si poradiť s týmto stavom?

Tento stav považujem za medzifázu. Možno je tá zlá nálada daná aj poklesom sebavedomia operného súboru. Zvýšila sa možnosť získať zážitky mimo slovenského prostredia – či už formou čoraz dostupnejších nosičov, televízie, alebo priameho vycestovania za operou do zahraničia. Možnosť porovnať úroveň slovenskej opery v medzinárodnom kontexte nás zhodila z vybudovaného piedestálu. Navyše sme si v poslednom čase vymenili pozíciu s Činohrou SND. S pôvodnými televíznymi seriálmi získala Činohra účinné PR. Do divadla sa teraz chodí na televízne hviezdy, oni majú plno, my bojujeme s návštevnosťou.

Spomenuli ste zadefinovanie cieľovej diváckej skupiny. Pripravujete sociologický prieskum?

Informácia o cieľovej skupine, pre ktorú hráme, nám chýba. Vôbec nepoznáme svoje publikum. Napríklad pri Eugenovi Oneginovi sme predpokladali, že vznikne inscenácia pre vybraný okruh operných „fajnšmekrov“. A odrazu ide o jednu z najnavštevovanejších inscenácií vôbec. Podobne je to pri Orfeovi a Eurydike, vynikajúcej inscenácii režiséra Trelińského. Preto predpokladáme, že sa zloženie publika mení. Generáciu „melomanov“ postupne strieda skupina, ktorá vníma divadlo ako celok. Ale je to len náš predpoklad, exaktné dôkazy chýbajú. Jednou z možností by určite bol sociologický prieskum.

V tejto chvíli sa však snažím o zmenu zaužívanej organizácie riadiaceho tímu, ktorý fungoval v štruktúre „riaditeľ, šéfdirigent, dramaturgia a malá riadiaca prevádzka“. Umeleckú prevádzku rozširujem o ľudí, poučených o víziách divadla a o komunikácii v celej šírke spektra. Mojimi spolupracovníkmi popri šéfdirigentovi Rastislavovi Štúrovi a šéfdramaturgovi Slavomírovi Jakubkovi budú projektový manažér a výkonný manažér. Obaja majú príslušné vzdelanie, jazykové danosti, skúsenosti s organizáciou divadelných projektov i prepotrebnú energiu.  

Problémom Opery je aj nevyrovnaná úroveň reprízových predstavení. Hoci viacero z premiér ostatných sezón rezonovalo pozitívne, ich reprízy častokrát poznačí interpretačná „šmíra“, technické nedostatky či výrazná kvalitatívna nevyrovnanosť jednotlivých sólistov. Poznáte recept na zvýšenie úrovne reprízových predstavení?

Opäť ide o komunikáciu a poskytnutie spätnej väzby. Sólisti musia vedieť, že v sále sedí riaditeľ alebo šéfdirigent, a ak zle odspievajú predstavenie, bude to mať dopad. A samozrejme naopak – dobre zaspievať je jednoducho zákon. Som presvedčený, že táto v zásade jednoduchá technológia musí viesť k zvýšeniu kvality repríz.    

Budete riaditeľom, ktorý sa „presťahuje“ do divadla a bude sledovať každodenné výkony súboru?

Keďže mám veľkú rodinu, o túto povinnosť sa podelím so šéfdramaturgom a šéfdirigentom. Som si vedomý, že niekto z nás na každom predstavení byť musí. Posledným šéfom, ktorý v riaditeľskej lóži poctivo sedel, bol Marián Chudovský, pred ním aj Juraj Hrubant.     

Na prvom brífingu ste do konca kalendárneho roku avizovali zúženie štyridsaťčlenného sólistického ansámblu o desať ľudí...

Za ideálny stav by som považoval úzky interný súbor pre menšie roly a angažovanie hostí do veľkých postáv – tak, ako fungujú divadlá v zahraničí. To si v dnešnej finančnej situácii nemôžeme dovoliť. Revízia súboru je však nutná. Na jednej strane máme v súbore, prípadne medzi stálymi hosťami pár umelcov skutočne európskeho formátu. Na druhej strane dlho chýba systematická analýza skutočnej kvality celého ansámblu. Pomocným kritériom je pre mňa otázka: keby som dnes staval sólistický súbor „na zelenej lúke“, koho z jeho terajších členov a stálych hostí by som oslovil? Rozhodne sa nekryjú všetky mená. Rovnako neudržateľný je stav, že každý spieva všetky štýly a diela všetkých proveniencií.

V dobe štýlovej špecializácie umelcov je to nemysliteľné. To je ďalší smer, ktorým sa bude uberať prehodnocovanie súboru a hostí. A napokon k omladeniu ansámblu: túto sezónu sa ukázalo pár veľmi sľubných talentov, najmä v inscenáciách Orfea a Eurydiky alebo Predanej nevesty, ale je tu aj zopár vynikajúcich absolventov VŠMU. O niektorých z nich stojí za to uvažovať ako o budúcich interných členoch súboru.    

Prepúšťanie je vždy bolestnou záležitosťou...

Hoci to môže znieť nerealisticky, veľmi mi záleží na tom, aby sme si napriek rozchodu dokázali podať ruky a v budúcnosti sa na ulici pozdraviť. S dvomi členmi, s ktorými sme sa už rozlúčili, sa to udialo slušne, po vzájomnej dohode. Určite každý dostane možnosť obhájiť si svoju pozíciu. Ak sa mu to nepodarí, záleží od mentality, súdnosti a sebakritickosti, ako dokáže rozhodnutie o rozviazaní pomeru prijať. Viem, že otázka sociálneho aspektu dosluhujúcich umelcov je veľmi citlivá. Treba sa však na problém pozrieť aj z opačnej strany: či je férové platiť gážu tomu, kto málo a zle spieva, a koho žiadny inscenátor nechce obsadiť. Či je férové „rozleptávať“ morálku v súbore tým, že niekto podáva veľmi zlé výkony, a napriek tomu ostáva v divadle. Aké má potom vedenie právo vytknúť inému slabší výkon? A napokon, ako k tomu príde divák?    

Nemáte povesť tvrdého človeka. Dokážete byť neústupný vo svojich rozhodnutiach?

Mnohokrát v živote ma upodozrievali z toho, že neviem byť tvrdý, zrejme tak navonok pôsobím. Situácia je však vážna, na miskách váh je príliš veľa. Určite nebudem konať unáhlene. Ale konať budem.    

Generálna riaditeľka vás do funkcie menovala na obdobie dvoch rokov. Nie je to príliš obmedzené bojové pole?

Je. Ale dnes viem, že moja práca význam má. Beriem ju nielen ako osobnú ambíciu, ale aj ako možnosť istý čas slúžiť súboru, pomôcť mu. Čas ukáže.

Pavol Smolík (1964), absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor hudobná teória a operná réžia (trieda B. Krišku) Od r. 1990 je zamestnancom Opery SND, najprv ako asistent réžie, neskôr dramaturg a šéfdramaturg. V rokoch 1996–1998 pôsobil ako umelecký šéf Štátnej opery v Banskej Bystrici. Režíroval na všetkých operných scénach na Slovensku, ale aj vo viacerých operných divadlách v Čechách. Popri umeleckej činnosti je aktívny aj pedagogicky: je vedúcim Operného štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, vyučuje aj odbor operná réžia. 




Aktualizované: 27. 06. 2016