Logo HŽ

Pohoda Johna Abercrombieho

Originalita a novátorstvo sršiace z nekonvenčných projektov amerického gitaristu Johna Abercrombieho (1944) výrazne upevnili jeho pozíciu na vrchole gitarového ľadovca medzi spolužiakmi z prestížnej bostonskej Berklee College of Music (Mick Goodrick, Pat Metheny, Bill Frisell, Mike Stern). Napriek badateľnej únave po vyčerpávajúcom dvojtýždňovom turné s českými hudobníkmi si fúzatý „deduško s gitarou“ našiel niekoľko minút na rozhovor.

V súvislosti s koncertom vášho tria v rámci Bratislavských jazzových dní 1987 spomínajú pamätníci novátorskú zvukovosť. Ako hodnotíte obdobie estetických ideálov 80. rokov?

Moje trio s kontrabasistom Marcom Johnsonom a bubeníkom Petrom Erskinom prechádzalo v tých časoch obdobím experimentovania a hľadania. Už predtým som vyhľadával nepoznané zvukové priestory, preskúmaval nové technické možnosti a štruktúry. Bola to pre mňa výzva aj čo sa týka experimentov s novým hudobným nástrojom. Gitarový syntetizér Roland G 707 bol nástrojovým hybridom, ktorý v mojom prípade výrazne poznamenal určitú etapu môjho života a môjho hudobného myslenia. Počas niekoľkoročného obdobia, v ktorom som skúšal, čo všetko je pomocou tohto nového nástroja možné vyjadriť, som získal diametrálne nový pohľad nielen na gitarovú hru ako takú, ale na hudbu vôbec. Na výslednej podobe toho, čo vtedy odznelo aj na bratislavskom koncerte, mali obrovský podiel aj moji spoluhráči. (John si medzitým s údivom prezerá LP sampler z BJD 1987, na ktorom je okrem záznamu jeho tria aj jeho fotografia z bratislavského koncertu.) Tie časy sú dávno za nami a gitarový syntezátor som odvtedy nevytiahol zo skrine. (Smiech.)
 

Nakoľko ovplyvnili nové zvukové možnosti nástroja vaše hudobné myslenie?

Roland G 707 ste sotva mohli vnímať ako obyčajnú elektrickú gitaru, ani s ním nebolo možné pracovať týmto spôsobom. V istom zmysle bol len prototypom vynovenej gitary, na podobnom princípe ako klávesové syntezátory. Tomuto nástroju ste sa museli prispôsobiť a naučiť sa obsluhovať ovládania, ktoré nie vždy fungovali podľa vašich predstáv alebo manuálu. Nástroj mal viacero technologických nedostatkov – niektoré tóny zaznievali milisekundy po reálnom odohraní; pri sólovej hre to nebol problém, no pri pódiovej komunikácii so spoluhráčmi to dokázalo narobiť slušnú paseku. Napriek tomu bolo možné s nástrojom robiť divy, predovšetkým čo sa zvukových a výrazových inovácii týka. Pokiaľ poznáte nahrávky môjho tria z tých čias, viete, o čom hovorím.
 

Komunikácia v rámci trojice rovnocenných nástrojov bola v 70. a neskôr v 90. rokoch aj ideou zoskupenia Gateway s kontrabasistom Davom Hollandom a bubeníkom Jackom DeJohnettom. Ako sa tieto zoskupenia líšili?

Gateway bolo iným typom triovej kapely s diametrálne odlišnou filozofiou a komunikáciou. Pokiaľ sme v období s Erskinom a Johnsonom predovšetkým experimentovali so zvukom, Gateway bolo návratom do „normálu“. Aj keď neviem, či pojem normál nevyznieva v kontexte tejto kapely príliš obyčajne. Gateway som osobne pociťoval ako skutočne otvorené a slobodné hranie. Otvorenosť nechýbala samozrejme ani ďalšiemu triu; s Erskinom a Johnsonom sme predsa len väčšmi využívali groovy, ktoré nás posúvali k rockovej hudbe. Pokiaľ toto môžem nazvať fúziou, Gateway označím za „wide-open jazz trio“.  

Aká je budúcnosť kapely Gateway, ktorej členovia sú lídrami úspešných vlastných formácií?

Je pravdou, že v súčasnosti žije každý z nás podstatne inými kapelami a projektmi. Napriek tomu verím, že sa triu podarí úspešný comeback, podobne ako na albumoch Homecoming a In the Moment v polovici 90. rokov. Naša hudba prechádzala v priebehu desaťročí podstatnými zmenami. Možno jediné, čo ostane nemenné, bude názov a obsadenie. (Smiech.)   

Ako spomínate na spoluprácu s českými kontrabasistami Miroslavom Vitoušom a Georgeom Mrazom?

Obaja sú prvotriednymi hráčmi, predovšetkým s Georgom som hrával počas rôznych období; už koncom 70. rokov sme mali kapelu s klaviristom Richardom Beirachom. Z môjho pohľadu je George najlepším kontrabasistom na svete! Neuveriteľne vynikajúca je jeho hra či už pizzicato alebo arco, nehovoriac o jeho energickom walking base. Miroslav je odlišným typom hráča: jeho hra je jedinečná, ľahko rozpoznateľná, podobne ako projekty, ktoré autorsky vedie – napríklad nedávny Remembering Weather Report. S Miroslavom sme hrávali spolu v duu a pred niekoľkými rokmi sme takto vystupovali aj v rámci koncertného cyklu na Pražskom hrade. Je ojedinelým typom hudobníka a dúfam, že spolu zažijeme ešte mnoho hudobných aj ľudských interakcií.  

Po Vitoušovi a Mrazovi vás požiadal o spoluprácu ďalší z českých kontrabasistov – Robert Balzar. Akým spôsobom vstupujete do podobných projektov?

Rád skúšam iné veci a spolupracujem s novými ľuďmi, čo vyplýva z mojej povahy. Pomerne rýchlo sa dokážem vtesnať do rôznorodých nástrojových alebo personálnych kombinácií; zrejme preto o mne hovoria, že som dobrým sidemanom. Mnohí jazzoví hudobníci sa nedokážu otvoriť smerom k svojim pódiovým partnerom, čo podvedome prenášajú aj do svojej hry. Samozrejme milujem chvíle, keď stojím na pódiu s vlastnou kapelou a určujem koncepciu hudby, ktorú hráme. Hranie s inými kapelami má tiež niekoľko dôvodov: prvým je výzva čosi dokázať a tým prozaickejším, ktorý prezrádza málokto, je spôsob obživy. Nevstupujem do akýchkoľvek projektov; prinajmenšom mi nesmú byť cudzie hudobne. Naopak Robertova hudba a jeho kompozičné myslenie mi nesmierne vyhovujú. Spoznali sme sa prostredníctvom Miroslava a už krátko po našom stretnutí mi Robert predložil nápad o spoločnom albume. S nahrávaním som súhlasil okamžite, trvalo však dva roky, kým sa nám podarilo vyraziť spolu na turné.   

Ako ste vnímali interakciu so spoluhráčmi v štúdiu počas nahrávania albumu Tales a na pódiu?

Oproti nahrávke sme sme sa ako kapela posunuli diametrálne inde. Štúdiová práca prebehla pomerne rýchlo. Bolo to naše prvé spoločné hranie, preto je samozrejmé, že sme sa len vzájomne „oťukávali“. Po dvoch týždňoch strávených nielen na pódiu, ale aj v zákulisí a na cestách, o sebe vieme omnoho viac ako ľudsky, tak muzikantsky. Určitý druh intimity medzi nami prechádza zákonite do hudby, ktorá sa na rozdiel od albumu stáva skutočnou.   Aký je váš pocit zo spoločného turné zahŕňajúceho päť českých, dvojicu britských a slovenský koncert?




Aktualizované: 08. 07. 2016