Logo HŽ

Ondrej Šoth: Potrebujem byť znovu inšpiratívnym človekom

V čase nášho rozhovoru bol víťazom opakovaného konkurzu na generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla, zatiaľ bez menovacieho dekrétu v ruke. Vzhľadom na to nechcel konkretizovať mená spolupracovníkov, ambicióznej koncepcie, ktorá presvedčila výberovú komisiu. Niet mu čo závidieť, pozícia šéfa našej prvej scény prináša momentálne viac tvrdej práce než honoru. Tvrdí, že je na ňu pripravený. Napokon, jeden divadelný zázrak už na konte má. Balet košického divadla vyprofiloval za pár sezón z telesa, nad ktorým už každý “zlomil palicu”, na súbor žnúci úspechy doma i v zahraničí. Nový generálny riaditeľ SND, Ondrej Šoth.

Vaša doterajšia profesionálna dráha je veľmi pestrá. Ani do SND neprichádzate po prvý raz, pôsobili ste tu už začiatkom deväťdesiatych rokov.

Štúdium choreografie a réžie tanca som skončil na VŠMU absolventskou inscenáciou Carmina Burana Carla Orffa v Štátnom divadle Košice v roku 1983. Od oponenta Karla Tótha, priateľa legendárneho Pavla Šmoka, som dostal veľmi pozitívne hodnotenie. Na jeho základe som získal prvé angažmán v Pražskom komornom balete P. Šmoka. V Prahe mi potom umožnili pracovať v Laterne magike, ktorá bola v tom čase súčasťou tamojšieho Národného divadla. Po piatich pražských sezónach prišla v januári 1989 ponuka na angažmán v SND. Bola to zmena, bezprostredne po škole ma totiž v Bratislave neprijali – odmietol som vstúpiť do komunistickej strany. V apríli 1989 som dokonca vyhral konkurz na šéfa baletu, menovaniu však opäť zabránila moja stranícka nepríslušnosť. Do roku 1994 som teda v SND pôsobil v pozícii choreografa. Keď tento post v rámci organizačných zmien rušili, ostal som bez zamestnania. Vtedy sa ma opýtal pražský dramaturg Pavel Vašut, či by som sa nechcel vrátiť do Česka. V hre boli Plzeň, Olomouc a Ústí nad Labem. A keďže som predtým v Prahe spolupracoval s velikánmi, ktorí kedysi robili v Ústí skvelé divadlo, bez váhania som si vybral práve toto severočeské mesto. Podarilo sa mi vytvoriť výborný súbor, nebolo to tam však vôbec jednoduché. Okrem iného aj pre silnejúce nacionalistické tendencie.

 

V druhej polovici 90. rokov ste veľa cestovali, robili ste tanečné projekty v Mníchove, Salzburgu, Hamburgu, Bayreuthe, Toronte... Čo vás primälo v roku 2000 vymeniť bohatý umelecký život za pôsobenie na východe Slovenska v divadle, ktoré sa ocitlo v hlbokej kríze a sťahovali sa nad ním mraky likvidácie?

Bol som práve v Lisabone, keď som dostal pozvanie na stretnutie s riaditeľom Štátneho divadla Petrom Himičom. Dohodli sme sa na dvojročnom „skúšobnom“ období. To je čas, ktorý považujem za nevyhnutný na stabilizáciu pomerov a nastavenie základných vektorov. Po dvoch rokoch sa ukáže, či má vaša koncepcia perspektívu.

 

V priebehu pár sezón sa vám podarilo dostať košický balet z priepasti až na výslnie slovenského divadelného neba. V čom tkvie tajomstvo tohto úspechu?

Keď som prišiel do Košíc, nebolo tam dokopy nič – žiadne financie, žiadny pedagóg, žiadny repertoár, v podstate žiadne baletné predstavenia. Na prvej schôdzi som súboru povedal: „Každý z vás, kto miluje divadlo a tanec, sa tu bude mať výborne. Kto sem prišiel len vegetovať, bude sa mať veľmi zle.“ Sľúbil som zaujímavú prácu, peniaze na súbor, zahraničné zájazdy... Myslím, že svoj sľub som splnil. 

 

Na začiatku vášho snaženia zrejme stálo vybudovanie súboru...

V čase môjho príchodu žilo divadlo už poldruha roka bez klasického baletu. Súbor sa nachádzal v katastrofálnom stave. Ľudia si odvykli tancovať, tréningy boli pre nich pritvrdé. Museli sme od základov budovať remeslo. Za relatívne krátky čas sa však súbor vykryštalizoval – kto sa chytil, ostal, kto nie, odišiel. Na kvalitné teleso to však stále nestačilo. Lenže Košice neboli pre talentovaných tanečníkov atraktívne, za štyri roky sa na sólistický konkurz neprihlásil ani jediný absolvent bratislavského konzervatória. Tak som sa odhodlal vycestovať do Kyjeva a hľadať tanečníkov tam. Bolo to celkom dobrodružné. Dva týždne som presviedčal ľudí v divadle i na škole, sľuboval, motivoval, prehováral, usiloval sa vzbudiť dôveru. Chytalo ma zúfalstvo, keď mi niektorí „zverbovanci“ uskočili. Ale nakoniec sa mi podarilo sústrediť pár naozaj perspektívnych umelcov.

 

Ako prijali Košice ukrajinských tanečníkov?

Nebolo to vôbec jednoduché. Do Košíc pricestovali paradoxne 21. augusta, teda v rovnaký deň ako ruské tanky v roku 1968. S trochou zveličenia môžem povedať, že boli prijatí s rovnakou nedôverou. Staral som sa o nich ako o deti. Vybavil som im papiere, bývanie, varil som im, pral. Snažil som sa týmto osobným prístupom kompenzovať žalostne nízke platy a katastrofálne podmienky, v ktorých sa – prehovorení mnou – ocitli. Vznikla medzi nami rodinná blízkosť. Viedli sme nádherné rozhovory o divadle, o umení, o snoch a ideáloch. A veľmi tvrdo sme pracovali. Kyjevská škola im našťastie vštepila prirodzenú úctu k umeniu a nesmiernu húževnatosť.

 

Ako sa vám podarilo preraziť na zahraničné scény?

Predstavenia sme nahrávali a ako videozáznamy posielali do zahraničia. Naša snaha priniesla ovocie, začali prichádzať pozvania na hosťovanie. Medzi prvými sme absolvovali veľmi úspešný zájazd do Kyjeva – presvedčili sme priamo v „jame levovej“. Postupne sme si vybudovali meno a teraz šírime dobré meno slovenskej kultúry v zahraničí.

 

Čo vás vlastne motivovalo prihlásiť sa do konkurzu na riaditeľa SND? Dosiahli ste už v Košiciach vrchol svojich ambícií a potrebovali ste nové výzvy?

Asi by som mohol mať pocit „naplnenia“. Mám pekný byt v centre Košíc, dostal som nejaké ceny, náš balet získal renomé, ľudia sa k nám správajú inak ako na začiatku... Prišla však inscenácia M. R. Štefánik a s ňou môj vnútorný zlom. Keď som v parížskom archíve študoval biografiu tohto malého veľkého človeka, pochytil ma pocit márnosti, úbohosti. Možno som urobil pár slušných inscenácií, ale pre slovenské divadlo ako celok som nevykonal nič, čo by stálo za reč. Prepadli ma výčitky, akoby si ma niekto všetkou tou prejavovanou priazňou kúpil. A zrazu som vedel, že prišiel čas na zmenu. Že už nemôžem dlhšie sedieť v teple, že musím začať opäť od začiatku. Opustiť toto pohodlie a zase začať čosi budovať. Košický balet je dobre nastavený súbor, dokáže existovať aj bezo mňa. Ja potrebujem byť znova inšpiratívnym človekom.

 

Netajíte sa kritickým názorom na dianie na našej prvej scéne. Pred konkurzom ste košický balet a SND porovnali automobilovou terminológiou – ako mercedes s trabantom.

Tá veta bola dotyčnou novinárkou vytrhnutá z kontextu. Neporovnával som hodnotu súborov, ale ich funkčnosť. Košický balet ide hladko, ale v SND to škrípe ako v rozbitom aute. Vo vedení súborov sa striedali ľudia, žiadnemu z nich sa nepodarilo (alebo sa o to vôbec neusiloval) dať mu smer, víziu, „potiahnuť“ ho. To spôsobilo deštrukciu vzťahov prirodzenej divadelnej hierarchie, tvorivej atmosféry. V tomto smere mala pani Hroncová oproti mne výhodu. Profesionálne vzťahy v divadle, ktoré preberala, boli ešte vo veľmi dobrom stave. Dnes ide divadlo viac menej zo zotrvačnosti a ak sa to nepokúsime zastaviť, jedného dňa zistíme, že národné divadlo svoju funkciu prestalo plniť. Nepovažujem sa ani za spasiteľa, ani za lekára, ale mám skúsenosti, ktoré mienim v tomto ohľade zúročiť.

 

Čo vás na SND najviac irituje?

Z divadla sa vytrácajú kultúra a slušnosť. Národné divadlo sa nemôže stať domom bezduchej zábavy. Umelec z „národného“ je reprezentantom národnej kultúry. Nikde v kultivovanom zahraničí sa nedostáva členstvo v „elitnom stánku“ do prieniku s účinkovaním v reality show. Je ťažké udržať si umelecký rozmer, ak sa predávate v zábavných reláciách. Nie som proti tejto úrovni zábavy, ale nech je na inej pôde.

Za veľký prejav našej nekultúrnosti považujem tiež neospravedlniteľnú ignoranciu staršej umeleckej generácie. Keď umelec odíde do dôchodku, zľahne sa za ním zem a nikto si na neho viac nespomenie. Takáto neúcta je vizitkou nekultúrnosti. Mám víziu galainscenácií, kde sa na javisko dostanú aj veteráni scény. Urobíme dobrú vec – vzdáme hold skvelým umelcom, pritiahneme do divadla konkrétnu cieľovú divácku skupinu a navyše zvýšime našu kultúrnosť, ku ktorej úcta k starším jednoznačne patrí.

 

Aký by teda mal byť človek na čele prvej národnej scény?

Národné divadlo reprezentuje stupeň kultivácie, ktorý daná spoločnosť dosiahla. SND by mal viesť inšpiratívny, kreatívny a z hľadiska tvorby veľkorysý človek. Osobnosť, nesúca v sebe zároveň úctu k historickej skúsenosti. Nesmie sa báť obklopiť umeleckými osobnosťami väčšími než je on sám. Hlavným predpokladom pre fungovanie divadla je vytvorenie podmienok pre rozvoj všetkých zložiek. Nikto nemôže od riaditeľa žiadať, aby sa vyznal vo všetkom, od fungovania techniky až po právne záležitosti. Dobrý riaditeľ si vyberie schopných spolupracovníkov a dokáže ich presvedčiť o svojej ceste a prebudiť v nich pocit zodpovednosti. 

 

Niektorí členovia komisie i prítomní novinári hodnotili vaše vystúpenie na konkurze a predostreté predstavy ako emotívne, občas až romantické.

Ale umenie má predsa schopnosť „mimorozumového“ pôsobenia, bez emocionálneho rozmeru stráca zmysel.

 

Nič to nemení na tom, že ste komisiu presvedčili ambicióznou koncepciou, ktorú ste vzápätí dovolili zverejniť v mienkotvornom printovom médiu. Zrejme uprednostňujete hru s vyloženým kartami pred diplomatickým zahmlievaním?

Jednoznačne áno. Jednou z prvých vecí, ktoré po uvedení do funkcie mienim urobiť, je zverejnenie celej koncepcie na webovej stránke divadla, aby bolo moje počínanie transparentné a verejnosťou kontrolovateľné.

Poďme teda ku konkrétnym bodom vašej koncepcie. Čo budete riešiť prioritne?

Divadlo v prvom rade potrebuje nanovo stanoviť hierarchiu hodnôt a zaviesť disciplínu. Tiež je potrebné dať umeleckým osobnostiam v divadle miesto, ktoré im patrí. Napriek zložitosti riadenia štátnej inštitúcie musia mať v divadle hlavné slovo umelecké osobnosti.

 Nakoľko sa chystáte prenikať do vnútorného života súborov?
Som pripravený vypočuť každého umelca, zamestnanca, vytvoriť atmosféru dôvery. Zároveň však dopredu hovorím – šéfom súborov do ich kompetencií zasahovať nebudem.

  Chystáte sa dokorán otvoriť dvere na riaditeľskej kancelárii? To však môže byť kontraproduktívne, zahltí vás záľaha ponôs a osobných záujmov. Dokážete si zachovať odstup a selektovať dôležité veci od malicherností?
Myslím, že som empatický človek. Mám skúsenosti a nos na ľudí, ktorí ovládajú remeslo. Najmä na začiatku je potrebná snaha každému pomôcť, motivovať ho, rozvinúť. Na „vyčistenie zrna od pliev“ považujem obdobie prvej dvojročnej fázy za dostačujúce.


  Avizujete prieskum záujmu publika a odbornej verejnosti. Veríte, že sociologická sonda môže byť reálnym a užitočným nástrojom pri napĺňaní divadelných sál?
Myslím si, že komunikácia s verejnosťou je veľmi dôležitá. Nepredstavujem si ju však formou tradičného dotazníka. Mám v úmysle otvoriť dialóg so širokou verejnosťou – odhaliť zákulisie, princípy tvorby, vtiahnuť divákov do útrob divadla, aktívne spolupracovať so školami. Osobitným rozmerom je kontakt s odbornou verejnosťou. V Košiciach sa veľmi osvedčili interné divadelné prehliadky, kde sa do vzájomnej konfrontácie dostávajú praktickí umelci a odborná obec. Takáto sebareflexia je veľmi užitočná. Určite by prospela aj SND.

  Poďme ku konkrétnym osobnostiam. Kto budú vaši najbližší spolupracovníci?
K tejto téme som sa už opakovane vyjadril a od konkurzu sa v tomto ohľade nič nezmenilo. Všetko má svoj čas. Budem postupovať tak, ako som to uviedol v mojej koncepcii a ako mi to určuje zriaďovacia listina SND, t. j. výmenu riaditeľov v umeleckých zložkách budem najskôr konzultovať s ministrom kultúry. Zároveň – v súlade s mojou koncepciou – budú moji prví spolupracovníci súčasťou zmien, na ktoré som si stanovil dva roky. A potom pôjdeme zase ďalej.

  Pre profiláciu operného domu preferujete moderné divadlo alebo konvenčné inscenácie, akými žije napríklad aj košická opera?
Sú diela, ktoré posun znesú a sú opery, ktorým avantgarda nesvedčí. Za optimálny stav považujem pluralitu režisérskych poetík, pestrosť inscenačných žánrov. Kontrast klasického názoru a avantgardného princípu, aby si divák mal z čoho vybrať. Zároveň som presvedčený, že úlohou prvej scény je byť „zadávateľom“ vzniku nových diel tzv. vážneho repertoáru, pretože tie v súčasnosti inak nevzniknú. No za horúcejšiu a podstatnejšiu otázku, než sú dramaturgia a režijné prístupy, momentálne považujem stabilizáciu rozbúraného systému. To bude prioritná úloha nového operného šéfa. Inšpiratívne umelecké osobnosti zo zahraničia môžeme pozvať, keď budeme mať doma poriadok, v opačnom prípade by sme sa len blamovali.

  Počítate s návratom významných umelcov, ktorí prerušili kontakty so Slovenskom. Máte na mysli konkrétne mená?
Mám na mysli dirigentov, ktorí momentálne z rôznych dôvodov s operou nespolupracujú – Ondrej Lenárd, Oliver Dohnányi, Peter Feranec. A tiež spevákov, ktorí robia zahraničnú kariéru, no doma sa uplatňujú minimálne.

  Jednou z príčin ich zriedkavých vystúpení je zrejme aj nedostatočná finančná motivácia...
Nemyslím si, že to je hlavný dôvod. Oni vedia, že doma im nezaplatia toľko, čo v zahraničí. Oveľa podstatnejšia je otázka ich slušného prijatia, vytvorenie potrebného zázemia a nahradenie prípadných finančných rozdielov pocitom, že si ich vážime a uvedomujeme si, aké skvelé meno slovenskému umeniu vo svete robia. Každý umelec stojí o to mať možnosť postaviť sa pred „domáce“ publikum.  

  Máte nejaké indície, že sa im doteraz takejto „morálnej satisfakcie“ nedostávalo?
Ak sa napríklad slovenský a vo svete uznávaný operný sólista z organizačných dôvodov nedostane ani len na plagát, nehovoriac o širšej publicite, považujem to voči nemu prinajmenšom za neslušné. Tieto veci sa stávali a stávajú.

  Hovoríte tiež o užšej spolupráci s umeleckými školami. Ako konkrétne si ju predstavujete?
Na umeleckých školách v jednotlivých ročníkoch vznikajú tvorivé tímy naladené na rovnakú strunu. To je veľká devíza pre profilovanie dramatického umenia. V minulosti sa múdro zmýšľajúci riaditelia usilovali takéto generačné tímy získať. Dnes, na veľkú škodu divadiel, ich dopyt trhu po ukončení štúdia rozbije. Každý sa poberie tam, kde mu ponúknu prácu. Mojím záujmom je podporovať talentovaných umelcov nielen ako jednotlivcov, ale v zmysle tímovej práce.

  Chystáte sa tiež prehĺbiť spoluprácu s mimobratislavskými divadlami. Akou formou?
Mám pocit, že SND sa dnes trochu uzavrelo do seba. Žije si svoj život mimo slovenskej divadelnej komunity. Nevysiela to dobrý signál do vonkajšieho prostredia a na druhej strane hrozí riziko, že uzavretému divadlu „ujde vlak“. Keď vravím o otvorení, nemyslím len zintenzívnenie spolupráce s inými divadlami vo forme hosťovania, ale aj schopnosť nachádzať v ostatných divadlách inšpiráciu a vyhľadávať osobnosti, ktoré by mohli obohatiť našu prvú scénu. Na začiatku sezóny by som chcel otvoriť priestor prvej scény ostatným slovenským divadlám, aby tu prezentovali to najlepšie zo svojej práce – chcem zorganizovať prehliadku špičkovej domácej tvorby. Mojím záujmom je čo najužšie prepojenie divadelného života na Slovensku.

  Vo vašej koncepcii sa viackrát objavuje téma koprodukčnej spolupráce medzi hudobnými divadlami na Slovensku. Spomínate dokonca spoločnú tvorbu repertoárov bratislavského a košického baletu, či princíp rotačných premiér. Môžete bližšie konkretizovať túto svoju ideu?
Mám predstavu, že ak bude počas jedného víkendu premiéra v košickej opere, o týždeň ju už budú mať možnosť vidieť diváci v SND. Tak to funguje napríklad vo Francúzsku. Národné divadlo je preto národným, že má svoje povinnosti nielen voči Bratislave, ale voči celému Slovensku. Koprodukčné projekty medzi slovenskými divadlami zase považujem za efektívny spôsob využitia ich ekonomického aj umeleckého potenciálu. Vytvorili by sa inscenácie technicky adaptovateľné na rôznych javiskách. Vynaložené financie by priniesli širší prospech vo forme uspokojenia divákov vo viacerých mestách, umelci by zase mali viac možností účinkovať. Netvrdím samozrejme, že to ide vždy a pri každom titule.

  Zaujímavým bodom vašej koncepcie je zvýšenie autonómnosti dramatického a hudobno-tanečného súboru. Považujete trojsúborový model národného divadla za prekonaný?
Podľa mňa sa tri súbory s veľmi špecifickým spôsobom fungovania nedajú naveky násilne spájať. Všade vo svete sú dramatické a hudobno-tanečné telesá autonómne. Mojím úmyslom však nie je devastačný zásah do tradície, neplánujem radikálne rozbitie značky SND, ale jej výraznú vnútornú modifikáciu. V konečnom dôsledku by mala pomôcť riešiť organizačné a marketingové problémy, ktoré prirodzená rozdielnosť týchto zložiek divadla spôsobuje.

  V záverečnej fáze vášho projektu, okolo roku 2015, má SND fungovať na princípe oddelenia správy a servisu divadla od umeleckých činností. Môžeme vás teda chápať ako zástancu modelu generálneho riaditeľa – mimoriadne schopného manažéra, ktorý bezpečne povedie divadelný „tanker“ právno-ekonomickými perejami bez toho, aby podliehal nutkaniu zasahovať do umeleckej autonómie šéfov jednotlivých súborov?
Áno. Nemám problém rešpektovať kolegov. Keď si vyberiem spolupracovníkov, nebudem sa miešať do ich práce a zasahovať do ich rozhodnutí. So zodpovednosťou dostanú aj moju dôveru. Umelecký šéf súboru má byť v divadle „bohom“. Nemá sa starať o ferman, o porady, ako je to teraz. Má sa zaujímať o umelcov, chodiť na predstavenia, vyhľadávať nové talenty, sledovať vývoj domáceho i svetového divadla. Riešiť duchovný život a umeleckú profiláciu súboru, nie byť zaťažovaný jeho každodennými problémami. Ak to tak nebude, žiadna geniálna administratíva nezabezpečí, aby divadlo plnilo svoju funkciu...

  Veríte, že dostanete na takúto zmenu mandát od zriaďovateľa SND, Ministerstva kultúry SR?
Ak sa mi podarí moju koncepciu zargumentovať tým, že za dva roky nastavím funkčný systém, nevidím dôvod, prečo by som ho nemal dostať. Navyše, s touto koncepciou som bol vybraný. Nemám inú možnosť, ako ju uskutočňovať.

  SND je s takmer tisíckou zamestnancov – znova použijem slová bývalého riaditeľa Opery Petra Mikuláša – ako obrovský „tanker“. Veríte, že sa s ním dá v krátkom časovom horizonte zásadným spôsobom otočiť?  
Predovšetkým treba jasne určiť pravidlá hry, sprehľadniť terén, odstrániť chaos. Aby každý vedel, kde je jeho miesto a čo je jeho úlohou. Už to zásadne otočí smerovanie.

  Realizácia vašej koncepcie zrejme mnohokrát zatne do živého – chystáte sa začrieť hlboko do zaužívaných zvykov, narušiť pohodlie stereotypov. Ste pripravený na odpor, ktorý vaše kroky vyvolajú?
Nemyslím si, že by väčšina zamestnancov SND bola pohodlná. Talentovaní ľudia chcú pracovať a práve na tých sa mienim zamerať. Kedysi boli v tomto divadle dobre zadefinované podmienky na prácu, na ten stav treba nadviazať.

  Ako človek i ako umelec ste ošľahaný životom – zažili ste úspechy, ale aj pády, obdiv, ale tiež zaznávanie a dešpekt. Čoho sa na prahu vašej novej funkcie najviac obávate?
Nemám strach. Som nezávislý, mám sa kam vrátiť. Je rozdiel, keď kupujete byt, lebo ste na ulici, a keď ho kupujete bez toho, aby ste boli pod tlakom. Riaditeľský post pre mňa nepredstavuje honor. Prichádzam slúžiť tak, ako som slúžil doposiaľ.

  Kedy budete považovať svoju misiu za úspešnú?
Keď budú ľudia v divadle šťastní. Keď sa budú tešiť do práce a ich jediným stresom bude ten, ktorý vyplýva zo snahy odovzdať dobrú prácu a nájsť divácku odozvu.

ONDREJ ŠOTH (1960, Bardejov)
vyštudoval klasický tanec na Konzervatóriu v Košiciach (Andrej Halász) a choreografiu a réžiu tanca na VŠMU (Štefan Nosáľ). Pôsobil ako choreograf Pražského komorného baletu P. Šmoka, pražskej Laterny magiky a Baletu SND, ako pedagóg na bratislavskej VŠMU, pražskom konzervatóriu a Akadémii umení, ako šéf baletných súborov v Mestskom divadle v Ústí nad Labem a v Štátnom divadle v Košiciach. Realizoval tanečné projekty v zahraničí (Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Španielsko, Kanada a i.). Choreograficky sa podieľal na viacerých činoherných inscenáciách (SND, Divadlo SNP Martin, Nová scéna, Národní divadlo Praha) a filmoch (Jakubiskova Perinbaba, film hollywoodskej spoločnosti MGM Open to hard). Jeho inscenácia Svadba podľa Figara (Mozart) získala DOSKU ako najlepšia produkcia sezóny 2006/2007. Je nositeľom významnej tanečnej ceny World Ballet Stars 2005, celkom čerstvo tiež Krištáľového krídla 2010.




Aktualizované: 12. 05. 2016