Logo HŽ

Sergej Nakariakov: "Musíte vedieť, čo chcete..."

Superlatívy ako „Paganini trúbky“, „Caruso trúbky“ a mnohé iné, ktoré sa spájajú s menom Sergej Nakariakov (1977), sa môžu zdať užitočnými marketingovými nástrojmi na pritiahnutie pozornosti senzáciechtivého obecenstva. Tento umelec však ponúka viac ako len dych vyrážajúce bravúrne kusy a efektné predvádzanie svojich nadpriemerných schopností. Jeho hra, ale aj osobný prejav úplne kontrastujú so zažitou predstavou extrovertného trubkára-sólistu. Sergej Nakariakov vystúpil na záverečnom koncerte tohtoročného Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia v Žiline.

Vyrástli ste v Rusku a tam ste sa naučili hrať na trúbke. K Rusku sa viaže niečo, čo by sme mohli nazvať „ruskou trúbkovou školou“ – hra Timofeja Dokšicera a typický zvuk trúbky, známy zo starších nahrávok. Vaša hra však znie úplne inak. Čo sa teda stalo s „ruskou školou“?

V prvom rade musím povedať, že som veľmi rád, že poznáte meno Timofej Dokšicer. Bol to fantastický hudobník, ktorý ma nesmierne inšpiroval, odkedy som začal hrať na trúbke. Musím sa priznať, že je to jediný klasický trubkár, ktorého počúvam čisto pre potešenie. Je veľká škoda, že sa mu nedostalo takého uznania, aké by si zaslúžil... Pokiaľ ide o školy, neverím, že existujú – každý učiteľ vyučuje jedinečným spôsobom a každý žiak má napokon vlastný zvuk a vlastný spôsob uvažovania o hudbe. Nejde predsa o továrenskú výrobu hudobníkov, prístup musí byť vždy individuálny. Môj prípad je špecifický v tom, že ma učil môj otec, ktorý nie je profesionálnym hráčom na trúbke. Bol učiteľom klavíra a mňa vyučoval jednoducho ako hudobníka.V Rusku som mal potom ešte dvoch učiteľov trúbky, ale to netrvalo veľmi dlho; neskôr som strávil dva roky na konzervatóriu v Paríži, no vtedy som bol už značne zaneprázdnený koncertovaním. Vyučovali ma teda aj profesionálni trubkári, no vždy hovorím, že takmer všetko, čo viem, som sa naučil od otca.    

Súčasťou individuality vášho hráčskeho prejavu je aj obdivuhodná schopnosť používať cirkulárne dýchanie a kombinovať ho napr. s dvojitým staccatom. Muselo byť veľmi náročné skoordinovať tieto techniky. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Nie som prvý, kto to dokázal. Skvelý mexický trubkár Rafael Méndez mal tiež túto schopnosť. Je to veľmi praktické, keďže hrávam množstvo transkripcií z repertoáru iných, napríklad aj sláčikových nástrojov, kde často treba zahrať dlhé frázy bez prerušenia. Podnet prišiel od jedného ruského trubkára, ktorý tento spôsob hry ovládal teoreticky, ale nevedel ho uplatniť v praxi. Začal som skúšať, experimentovať a nakoniec som ho zvládol. Trvalo istú dobu, kým sa mi podarilo dosiahnuť koordináciu týchto činností tak, aby nebolo počuť žiadny rozdiel vo zvuku. Po istom čase sa všetko zautomatizovalo, podobne ako pri každej opakovanej motorickej činnosti, no ľahké to určite nebolo...  

Spôsob hry, pri ktorom pery nemajú čas na oddych, musí byť tiež veľmi náročný na výdrž – ako napríklad v skladbe Ad absurdum Jörga Widmanna, napísanej pre vás.

V Ad absurdum je však niekoľko orchestrálnych medzihier, čo sólistovi poskytuje neoceniteľnú úľavu.  

Inak je to napríklad v Paganiniho Moto perpetuo...

Moto perpetuo bolo naozaj ťažké! (Smiech.) Kvôli tejto skladbe som obzvlášť tvrdo cvičil a stálo ma to obrovské množstvo energie. Ale chcel som ju hrať už len preto, že som si stanovil takýto cieľ, a nakoniec som ho aj dosiahol.  

Widmannova skladba je vám takpovediac šitá na mieru. Zrejme ste pred jej vznikom veľa konzultovali.

Áno, Widmann ma oslovil s tým, že chce pre mňa napísať skladbu. Stretli sme sa a ukázal som mu niekoľko zaujímavostí, napríklad tzv. pedálové tóny, ktoré ležia pod bežne používaným rozsahom trúbky, vrátane veľmi hlbokých tónov. Výsledkom bola skladba, šialene náročná nielen pre sólistu, ale aj orchester. Z času na čas ju hrávam a robí mi veľkú radosť.    

Myslíte si, že súčasní skladatelia vedia o možnostiach, ktoré dnes ponúkajú trúbka aj ďalšie plechové nástroje, a naučili sa plne využívať ich potenciál?

Podľa mňa nie. Je tu však ešte jeden aspekt. Ak súčasný skladateľ komponuje pre trúbku, snaží sa písať tak, aby skladbu dokázalo zahrať čo najviac trubkárov – jednoducho preto, aby sa dala ľahšie predať. Ak ju zahrá len jeden, šance na zisk nie sú až také vysoké... Myslím, že súčasné skladby so sólovou trúbkou sa stávajú čoraz namáhavejšími, a to v čisto fyzickom zmysle. To znamená, že treba hrať hlučnejšie a čo najvyššie. Podľa mňa to už veľmi nesúvisí s hudbou, podobá sa to viac na súťaž vo vzpieraní. Neviem teraz uviesť konkrétny príklad, no myslím, že táto tendencia dnes prevláda. Zdá sa mi, že najlepším je aj tak Harutjunjanov Koncert pre trúbku, pretože je dokonale „posadený“ na rozsah a možnosti nástroja. Svojím spôsobom je ideálnym dielom pre trúbku...  

Možno aj preto nehráte príliš mnoho súčasnej hudby. Vyhovuje vám viac „klasika“?

Okrem Widmannovho Ad absurdum som uviedol skladbu Christiana Josta Pietà venovanú Chetovi Bakerovi. To sú moje bezprostredné skúsenosti so súčasnou hudbou. Áno, klasickú hudbu hrám veľmi rád. Prial by som si, aby bolo pre trúbku napísaných oveľa viac skladieb, no žiaľ nebolo... 

K vašim osobitostiam patrí aj to, že hrávate tiež na krídlovke a popri pôvodnom trúbkovom repertoári často uvádzate transkripcie diel pre iné nástroje, napríklad známe Mozartove koncerty pre lesný roh.

Mozart predstavuje len zlomok môjho repertoáru – hrám aj množstvo violončelových skladieb: Haydnov Koncert C dur, Čajkovského Variácie na rokokovú tému a nedávno som nahral aj Saint-Saënsov violončelový koncert. Momentálne rozmýšľam aj nad Mozartovým klarinetovým koncertom, ale klarinetové diela sú zvlášť tvrdým orieškom, najmä pre väčší rozsah a technické dispozície tohto nástroja v porovnaní s trúbkou. Myslím, že krídlovka je v mnohých ohľadoch všestrannejším nástrojom ako trúbka. Má porovnateľný, dokonca trochu väčší rozsah a veľmi mäkký, sladký tón.

Hráte na špeciálne navrhnutej krídlovke so štyrmi piestami...

To nie je až také zvláštne, štvorpiestové krídlovky existujú už dlho. Zvláštne je skôr to, že používam tri krídlovky – jednu štandardnú, jednu stredne veľkú a jednu veľmi veľkú, s ozvučníkom z tenorového trombónu. To mi v spojení s hlbokým nátrubkom umožňuje tvoriť obzvlášť sýte pedálové tóny a vďaka 4. piestu, prelaďujúcemu nástroj o kvartu nižšie, som získal väčší rozsah smerom nadol. Striedanie dvoch rôznych nástrojov je pomerne ľahké, ak vezmem najprv trúbku a potom hrám na krídlovke. Obrátený postup je prirodzene omnoho namáhavejší. Človek si musí zvyknúť najmä na rozdiel vo zvuku, čo si tiež žiada istý tréning.

Trúbke sa venujete aj ako pedagóg na majstrovských kurzoch. Môžete teda porovnávať úroveň vedomostí a schopností adeptov trúbkovej hry. Dostávajú podľa vás dostatok informácií o tom, čo všetko je dnes možné na trúbke zahrať?

Predovšetkým záleží na tom, čo konkrétny hráč chce, o čo má záujem. Niektorí chcú byť sólistami, iní v prvom rade orchestrálnymi hráčmi. Ďalší sa venujú trúbke len preto, že im to robí radosť, čo je samozrejme celkom legitímne. Každý teda chce niečo iné. Ja im predostriem svoje názory a svoje postupy, ktoré však nemusia byť definitívne a všeobecne platné. Je pravda, že niekedy sa značne líšia od toho, čo sa vyučuje na väčšine inštitúcií. Veľa záleží od učiteľa, ktorý žiaka vedie dlhodobo. Dnes je množstvo skvelých pedagógov. K najlepším patrí Reinhold Friedrich – v súčasnosti je jeho trieda možno najlepšia vôbec – a jeho žiaci hrávajú po celom svete.

Zdá sa mi, že mnohí hráči dnes hrajú technicky perfektne, no nie sú až takí jedineční...

Každý je jedinečný. Dnes nájdete veľmi veľa skutočne talentovaných trubkárov, len väčšina z nich sa bojí takpovediac vyjsť z ohrady rôznych klišé a zažitých predstáv o tom, ako by mala vyzerať hra na trúbke. A možno je to aj pohodlnosťou – mnohí si myslia, že to, čo už poznajú, teda bežný trúbkový repertoár, celkom stačí, že sa netreba pokúšať posúvať hranice.

... nacvičiť Haydna a Hummela a to je všetko.

Koncerty Haydna a Hummela sú skvelé a ja sám ich často hrávam, no nekladú na hráča nijaké zvláštne technické nároky. Nepotrebujete extrémne zručnosti, aby ste ich zvládli.

Aké sú najčastejšie problémy, s ktorými sa stretávate u mladých trubkárov na majstrovských kurzoch?

Nemôžem nikoho nútiť, aby hral tak ako ja, väčšinou im len hovorím, ako by hrať nemali, ak vidím, že robia závažné chyby. To sa týka najmä dýchania, s čím je spojené frázovanie. Študenti často robia chybu v tom, že pred nadýchnutím skracujú predchádzajúcu frázu. Vážnejšie však je, keď sa chystajú zahrať nejakú melodickú linku a nemajú žiadnu predstavu o tom, ako by mala znieť, ako ju treba frázovať; skrátka nemajú názor. Ak idete interpretovať skladbu – pokiaľ ju nevidíte prvý raz v živote –, musíte vedieť, čo chcete. Oni častokrát nevedia. Bohužiaľ, pre nás trubkárov býva typické, že sme až príliš zaujatí nástrojom – zaoberáme sa nátrubkami, technickými detailmi atď. – a málo rozmýšľame o hudbe ako takej. V tomto smere bude treba vynaložiť ešte veľa úsilia.

So slávou nepochybne prichádza aj to, že od vás neustále žiadajú prídavky, virtuózne transkripcie ako Let čmeliaka alebo Moto perpetuo. Verím, že ich hráte s radosťou, ale...

... Moto perpetuo by som ako prídavok nikdy nehral, už len kvôli nárokom na výdrž. To by si žiadalo ďalšie namáhavé cvičenie. (Smiech.) Je pravda, že často hrám prídavky, no väčšinou sú to pomalšie skladby.

Cieľom teda nie je predvádzanie sa...

Vôbec nie. Toho som si užil už dosť. Napríklad keď som sa vrátil z turné po Japonsku, dostal som množstvo listov od fanúšikov, ktorí s nadšením opakovali, že z celého môjho programu sa im najviac páčil Arbanov Benátsky karneval... Už ma to unavuje. Snažím sa na svojich vystúpeniach uvádzať zaujímavú hudbu, diela komorného alebo piesňového repertoáru, ale keď vidím, že ľudia chcú aj tak znova a znova Benátsky karneval, je to mrzuté. Obecenstvu sa to však ťažko vysvetľuje; nikoho nemôžete prinútiť, aby sa mu niečo páčilo alebo nepáčilo. V Európe je to veľmi podobné.

Raz som dostal ponuku hrať recitál zostavený z niekoľkých skladieb Arbana a ešte akejsi polky a pod. Cítil som sa dosť hlúpo, ale prijal som to. A keď som usporiadateľovi povedal, že by som rád ponúkol aj zaujímavejšie skladby ako tento „cirkus“, odpovedal mi: „Ale keď vy ste v tom taký dobrý!“ (Smiech.) Občas zaraďujem do programu rýchle virtuózne kusy, ale to skôr až na záver koncertu. Všeobecne sa tomu snažím vyhýbať. Niekedy však treba robiť kompromisy jednoducho preto, že taký koncert sa potom ľahšie predáva...

Akou cestou sa chcete uberať v blízkej budúcnosti?
Láka ma hrať najmä komornú hudbu. Chystám sa predviesť Schumannove Fantasiestücke na krídlovke, nedávno som hral na trúbke Brahmsovu klarinetovú sonátu, čo je obvzlášť ťažké.

 A jeho Hornové trio?
Hral som ho raz, na krídlovke, samozrejme. Je to úžasná skladba...

 Viacerí klasickí trubkári striedajú trúbku a krídlovku, no predsa len sa táto kombinácia väčšinou spája s menami ako Chet Baker alebo Freddie Hubbard. Nikdy vás nelákalo hrať jazz?
Milujem jazz, ale sám ho nehrám, pretože by som sa musel mnoho naučiť – napríklad ako správne improvizovať. Chet Baker mal tento dar, jednoducho ho dostal. Ja som hudobne vyrástol vo veľmi klasickom prostredí a jazz ma začal zaujímať až keď som mal okolo 14–15 rokov. Vtedy, v deväťdesiatom prvom, zomrel Miles Davis a v rádiu stále vysielali jeho nahrávky. Začal som ich zbierať, nahrával som si ich na kazety a cez Milesa Davisa som sa dostal k ďalším skvelým jazzovým hudobníkom, s ktorými spolupracoval. Jazz je pre mňa veľmi inšpiratívny, dokonca musím povedať, že počúvam viac jazzu ako klasickej hudby.

 Váš postoj pri hre tak trochu pripomína Milesa Davisa; spomedzi klasických hráčov predstavujete zrejme výnimku aj v tomto.
Už som spomenul rôzne názorové klišé. Veľa trubkárov si myslí, že existuje len jedna poloha, v ktorej možno hrať správne. Ale aj toto je veľmi individuálna záležitosť. Ovplyvňuje ju viacero faktorov ako napr. tvar zubov, ďasien a ďalšie fyzické danosti. V mojom prípade je tu ešte jeden faktor...

 Zranenie chrbtice, ktoré ste utrpeli v detstve?
Nie. To bolo iba príčinou, prečo som vymenil klavír za trúbku. Lekári mi neodporúčali, aby som polovicu života presedel za klavírom, tak som si vybral nástroj, na ktorom sa dá hrať postojačky. Ale bol som ešte malý a trúbka bola jednoducho príliš ťažká na to, aby som ju vládal dlhšie držať vo vodorovnej polohe. Postoj, ktorý pri hre zaujímam, je pohodlný a plne mi vyhovuje. Nič by som na ňom nemenil a je mi jedno, či sa niekomu páči, alebo nie. Rafael Méndez dokázal hrať aj počas toho, ako tancoval, ale neznamená to, že každý by mal pri hre na trúbke zároveň aj tancovať.

Sergej NAKARIAKOV (1977)
sa narodil v Gorkom. Pôvodne sa venoval hre na klavíri, no zranenie chrbtice, ktoré utrpel ako 9-ročný ho prinútilo vzdať sa dráhy klaviristu. Jeho prvým a najvýznamnejším učiteľom trúbky bol jeho otec. Už ako 11-ročný získal ocenenie v súťaži dospelých v hre na plechových nástrojoch a čoskoro začal vystupovať vo významných koncertných sálach vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade vystupoval na európskych festivaloch, napr. Ivo Pogorelich Festival Bad Wörishofen, Salzburger Festspiele (1991), Schleswig-Holstein Musikfestival (1992), a prestížnych koncertných pódiách v Európe, Severnej Amerike a Japonsku, napr. Lincoln Center New York, Royal Albert Hall v Londýne, Théâtre des Champs Élysées v Paríži a i. a získal viacero medzinárodných ocenení. K osobitostiam jeho hry patrí schopnosť kombinovať cirkulárne dýchanie s rôznymi spôsobmi artikulácie, napr. s dvojitým staccatom. Tieto výnimočné schopnosti uplatnil v diele Jörga Widmanna Ad absurdum, ktoré premiérovo uviedol roku 2006. Pre spoločnosť Teldec Classics International nahral viacero CD s pôvodnými skladbami pre trúbku, ale aj množstvom transkripcií diel pre iné nástroje.
www.nakariakov.com




Aktualizované: 08. 06. 2016