Logo HŽ

Raphael Wallfisch: „Porovnávaním sa s inými môžeme stratiť časť seba.“

Na vašom webe si možno prečítať pomerne osobné vyznanie, v ktorom zdôrazňujete vplyv rodiny, ktorá vás priviedla k hudbe. V médiách sa často skloňujú správy o kríze klasickej hudby, ale aj o kríze rodiny. Myslíte, že tieto dve veci  môžu byť nejakým spôsobom navzájom prepojené? Že v časoch, keď ľudia doma hrávali a trávili spolu viac času, si boli aj ľudsky bližší? Idealisticky povedané, že viac hudby v rodinách by urobilo svet lepším...  
S aktívnym muzicírovaním v rodinách sa dnes nestretávame príliš často, netrúfam si preto posudzovať vplyv klasickej hudby v širšom kontexte. Vlastne ani u nás doma sme až spolu nehrávali až tak často. No vyrastal som v prostredí, kde cvičenie a príprava na koncerty boli každodennou záležitosťou.  Od detstva som mal vďaka matke možnosť počúvať množstvo nádherných klavírnych diel. Byť obklopený hudbou bolo pre mňa prirodzené. Moje deti mali podobnú skúsenosť. Spoločný záujem  o hudbu nám nepochybne uľahčil vzájomné vzťahy. Na druhej strane, existujú vynikajúci hudobníci z nehudobníckych rodín, ale tiež rodiny hudobníkov, v ktorých sa rodičia snažia svoje deti od tohto povolania skôr odhovoriť a chcú, aby vyštudovali niečo „užitočné“. (Smiech.) Takže inak ako z vlastnej skúsenosti skutočne nemôžem hovoriť. S manželkou spolu často hrávame komornú hudbu a so starším synom, ktorý je dirigent a skladateľ, spolupracujem i profesionálne.  

Keby sme sa predsa len mali vrátiť k širšiemu kontextu, aký význam má podľa vás klasická hudba pre spoločnosť v súčasnosti?
Experimenty vo veľmi chudobných krajinách, ako sú niektoré štáty Južnej Ameriky alebo Afriky, ukázali, že klasická hudba a hra na hudobnom nástroji sú pre deti niečo úplne prirodzené. Napriek tomu, že v týchto častiach sveta nepatria vyslovene ku kultúrnemu dedičstvu. Kontakt s hudbou môže teda mladým ľuďom evidentne zmeniť život. Počúvanie kvalitne interpretovanej hudby bude vždy mimoriadne silným zážitkom. Ľudia sa často bránia, že klasike nerozumejú, no na „otvorenie očí“, zmenu názoru, niekedy stačí skutočne málo, impulz. Hudba je jedným z najdôležitejších výdobytkov ľudskej civilizácie, jazykom, ktorý nás dokáže spájať napriek kultúrnym odlišnostiam.

Okrem koncertovania sa venujete aj učeniu. Akí sú dnešní študenti, ak by ste ich mali porovnať s tými v časoch vášho štúdia?
Učenie považujem za prirodzenú súčasť mojej profesie. Ťažko zovšeobecňovať,  najmä v prípade skutočne výnimočných študentov, ktorí sa príležitostne objavujú a každý z nich je iný. Počas svojej kariéry som učil šesťsto, možno sedemsto violončelistov. Celkovo sú dnešní mladí hudobníci lepšie informovaní, majú k dispozícii YouTube, nahrávky, používajú internet...  Prekvapujúce je, že rozdiely v poznaní nie sú v porovnaní s mojou generáciou až také veľké. Určite však hru na violončele študuje viac mladých ľudí s ambíciou stať sa profesionálnymi hudobníkmi, školy sú dnes plnšie než kedykoľvek predtým. Čo však podľa môjho názoru nie je až také dobré, je prehnaná súťaživosť. Mladí ľudia vidia na internete víťazov súťaží, porovnávajú sa s nimi a snažia sa im priblížiť, čo môže viesť k frustrácii. Existujú predsa typovo rôzni hudobníci. Lepšie je odniesť si zážitky alebo poznanie z hry výnimočného interpreta ako sa porovnávať s 10-ročným zázrakom na internete.  

Teda je dôležitejšie mať viac času na seba, ako sa neustále porovnávať s inými...
Presne tak. Človek musí vedieť, kým je, čo chce dosiahnuť a nezísť z cesty, respektíve nezísť na cestu niekoho iného. Porovnávanie  nemusí byť vždy produktívne. Alebo inými slovami: porovnávaním sa s inými môžeme istým spôsobom stratiť časť samého seba.

Zmienili ste sa o výnimočných študentoch. Aké kvality majú takíto študenti a akým spôsobom im môže pedagóg najlepšie pomôcť?
Nedávno som mal študenta, ktorý bol výnimočne technicky disponovaný. Mal dvadsaťdva rokov, bol mimoriadne sebaistý i jeho názory na interpretáciu boli originálne. Skutočná osobnosť, ktorá má čo povedať. Obdivoval som ho a samotného ma zaujímalo, ako k hudbe pristupuje. Spočiatku som mal obavy, ako bude vyučovanie prebiehať, nechcel som skĺznuť do toho, aby som mu povedal len: „Pozri, tak takto to robím ja.“ Napokon sme mali veľmi dobrý vzťah. Ukázalo sa, že za zdanlivou sebaistotou sa ukrýva množstvo otázok, s ktorými som mu mohol pomôcť. Často sa stávalo, že v interpretácii robil veci, ktoré by som ja neurobil, no fungovali, a ak bol výsledok umelecky presvedčivý, nemal som problém to akceptovať. Iný typ študentov, s ktorým sa pomerne často stretávam, sú mimoriadne talentovaní hudobníci, ovládajúci svoj nástroj na vysokej úrovni, ktorí sú žiaľ leniví. Je to individuálna črta, chýba im „drive“, a to je veľký problém.    

V jednom z rozhovorov ste povedali, že dve vec, bez ktorých sa hudobník nezaobíde, sú entuziazmus a vytrvalosť...
Je to tak, každý deň nevstávate rovnako naladený. Pri profesii hudobníka musíte byť mimoriadne disciplinovaný, pracovať systematicky, podávať vyrovnané výkony, cestovať, komunikovať s ľuďmi. Je to fyzicky i mentálne veľmi vyčerpávajúca práca. V tomto zmysle sa považujem za šťastného človeka, pretože ma stále až detsky baví. Keď sa niečo skončí, s entuziazmom sa púšťam do ďalšieho projektu, vďaka čomu stíham mnoho rôznych vecí. Som za to vďačný, pretože túto osobnostnú črtu nemajú všetci. Vytrvalosť je veľmi dôležitá, zvlášť v dnešnej dobe, kedy sa taký dôraz kladie na mladosť. Promotéri  dávajú veľký priestor mladým umelcom, proti čomu vôbec nič nenamietam, no s hudbou chcú pokračovať aj kvalitní hudobníci po tridsiatke či štyridsiatke.

Hovoríme teraz o „kultúre mladosti“, intenzívne podporovanej reklamou, ktorá je skutočne všadeprítomná...
Oproti minulosti ide o zmenu. V sedemdesiatych rokoch, keď som študoval, sme sa „bili“ o lístky na koncerty umelcov, ktorí boli šesťdesiatnici. Táto generácia mala vtedy čo povedať. Časy sú iné. Na druhej strane, s pokrokom v medicíne sa zmenili kvalita i dĺžka života, aj ľudia vo vyššom veku potrebujú niečo robiť. Napríklad ja mám šesťdesiat rokov, o päť rokov ma teda čaká dôchodok. Ak sa budem cítiť tak ako teraz, nebudem na to pripravený, určite by som chcel ešte učiť.  

V Bratislave ste spolu s Hagaiom Shahamom hrali Brahmsov Dvojkoncert. O tomto diele ste napísali, že vám ako trinásťročnému zmenilo život.
To je pravda. Ide o veľmi náročnú a dramatickú skladbu. Bola a je mojou osobnou skúsenosťou, že napriek tomu mladých ľudí až magicky priťahuje. Ani neviem ako, zrazu som cvičil violončelový part, tak veľmi som ho chcel hrať. Myslím si, že skutočne som Dvojkoncert zvládol až po dvadsiatke. Spolu s mojou budúcou manželkou (pozn. red.: Elizabeth Wallfisch je známou hráčkou na barokových husliach, v Bratislave sa predstavila na Dňoch starej hudby) sme ho hrali počas štúdia v Amerike Gregorovi Piatigorskému.

Aký náročný je proces adaptácie, keď skladbu interpretujete ako sólista s novým orchestrom? V Bratislave sa mi páčilo, že druhá časť nepôsobila vďaka zvolenému tempu sentimentálne a záver sa nepremenil na virtuóznu „naháňačku“...
Tak je to podľa mňa správne, označenie tretej časti je síce Vivace, ale non troppo.  Tento typ „uhorských“  finále je pre Brahmsa typický. Skutočnú výzvu v tomto diele predstavuje zvuková vyváženosť sólových nástrojov a orchestra. Sólisti sa s orchestrom musia rozprávať, nie sa navzájom prekrikovať. Toto dielo mi v niečom pripomína Brahmsove triá. Orchester akoby zastupoval klavír, napriek obsadeniu ide o komorné dielo. Boli ste niekedy vo Vroclave? Hral som v sále, kde bola premiérovaná Akademická predohra  pri príležitosti udelenia čestného doktorátu skladateľovi. Leopoldinu som si predstavoval podobne ako bratislavskú Redutu, v skutočnosti ide o ešte menší a komorne pôsobiaci priestor. Myslím si, že v Redute by všetci mohli hrať oveľa tichšie. Veľké priestory zvádzajú k forsírovaniu dynamiky a toto nie je ten prípad. Nedávno som hral Dvojkoncert na Proms v Royal Albert Hall, čo je obrovská sála. No ak máte odvahu, dokonca i tam možno hrať veľmi potichu a ľudia budú počúvať.

Uprednostňujete uvádzanie tohto diela s hudobníkmi, s ktorými sa dlhšiu dobu poznáte, alebo je vám to v zásade jedno?
S Hagaiom Shahamom hráme spolu často komornú hudbu, poznáme svoje reakcie, preto je pre mňa takáto spolupráca vždy radosťou. No Dvojkoncert som hral i s množstvom iných hudobníkov. Nemožno povedať, že je to vyslovene nepríjemné alebo nebodaj  pohroma, no niekedy si to človek jednoducho tak neužije. Na druhej strane to môže byť príjemné prekvapenie.  Jednou z veľmi príjemných vecí na Brahmsovom  Dvojkoncerte je, že nie ste na pódiu sám. (Smiech.) Čo sa týka skúšania, je nevyhnutné dôjsť k určitému konsenzu.

Vo svojom texte na webe zaujímavo píšete o „staršej generácii violončelistov“, ktorí prostredníctvom svojej hry „skôr rozprávali ako hrali“. Ako sa zmenila estetika violončelovej  hry od čias vašej mladosti?
Netýka sa to len violončela, ale sláčikových nástrojov vo všeobecnosti. Všetci výnimoční umelci, ktorých som obdivoval a s ktorými som študoval, hrali expresívne. Piatigorskij bol skutočným majstrom tohto prístupu. Často nás povzbudzoval k rozlišovaniu medzi „spievaním“ a „rozprávaním“, teda rétorickosťou, hoci to sám takto nenazýval. Všetci inšpirujúci interpreti, ktorých mám rád a obdivujem, ako Jascha Heifetz, Fritz Kreisler, Pierre Fournier, používali sláčik špeciálnym spôsobom, ktorý im umožňoval nielen „spievať“, ale tiež „rozprávať“. To je niečo, vďaka čomu sa nás ich hra stále dotýka. Často sa pýtame, prečo nám tento hudobník nič nehovorí, má predsa krásny tón, hrá bez problémov. Myslím, že umelci, ktorých som menoval, boli menej posadnutí dokonalosťou a viac ich zaujímala komunikácia.

Myslíte, že za touto „nezdravou“ túžbou po dokonalosti stojí aj nahrávací priemysel?
Jednoznačne áno. Faktom je, že v časoch Piatigorského a Heifetza sa nahrávky komornej hudby realizovali takmer bez editovania. Neexistovalo, že by sa nahrávka zostavovala takt po takte. Hudobníci komunikovali s publikom priamo, nie primárne cez mikrofóny. Vydavateľstvo Nimbus, pre ktoré nahrávam, sa snaží vyhýbať viacstopovému nahrávaniu. Snažia sa o čo najväčšiu prirodzenosť záznamu a čo najmenej frekvencií.

Nahrali ste Vivaldiho violončelové koncerty. Aký vzťah máte k tzv. historicky poučenej interpretácii?
Nahral som aj koncerty Carla Philippa  Emanuela Bacha pre Nimbus. Túto nahrávku, na ktorú som veľmi pyšný, sme robili s použitím barokových sláčikov, no s modernými nástrojmi. Ladenie je dôležité, no sláčik je pre mňa rozhodujúci. Ovplyvňuje rýchlosť, ľahkosť, artikuláciu, skrátka takmer všetko. Moja manželka je pre mňa v tomto type repertoáru neoceniteľným zdrojom informácií. No napokon musíte aj i tak hrať spôsobom, ktorý je pre vás čo najprirodzenejší. Nikdy som nechcel nikoho imitovať. Táto hudba sa ľahko stane príliš prezdobenou, príliš preafektovanou. Nikdy nebudeme presne vedieť, ako znela, naše zdroje majú napriek všetkému obmedzenú výpovednú hodnotu.

Zaujímate sa aj o hudbu 20. storočia. Je to pre violončelistov typické? Mstislav Rostropovič uvádzal skladby Brittena a Bouleza, Siegfried Palm Ligetiho a Xenakisa, vy hráte i nahrávate Geralda Finziho a Bohuslava Martinů...
Spomínate hudbu skladateľov prvej polovice 20.  storočia. No v Anglicku aktuálne tvorí množstvo vynikajúcich skladateľov, ktorí kvôli situácii na hudobnej scéne nemajú veľa možností, aby ich diela boli hrané. Hudba v Anglicku rozhodne nie je zo strany vlády podporovaná ideálne a jej podpora je čoraz nižšia. Nazerá sa na ňu ako na istý druh zábavy, „amaterizmu“, niečo, čo nie je dostatočne vážne a dôležité. Môžete to odsledovať na dianí okolo BBC 3, veľa sa hovorí o ratingoch, nízkej počúvanosti, o zrušení vysielania. Ja napríklad nepozerám futbal a nikto sa ma na to nikdy nepýtal. Rozumiem uvažovaniu inzerentov, ktorí chcú, aby sa o nich vedelo, no v prípade štátneho vysielania je to predsa jedno. BBC má celosvetové pokrytie, preto je aj hudobné vysielanie dôležité. Asi momentálne neexistujú miesta, kde je to pre hudobníkov ideálne. Vo väčšine sveta bojujeme o prežitie, no to tiež patrí k životu.  

Nevadí, že som sa nepýtal na Piatigorského a Heifetza, ktorých spomínate v množstve iných rozhovorov?   
(Smiech.) Samozrejme, že nie. Mimochodom, Gregor Piatigorskij bol napriek svojmu statusu legendy veľmi otvoreným a priateľským človekom, ktorý sa s vami dokázal rozprávať ako člen rodiny. Zaujímali ho ľudia, všetko, čo utvára osobnosť človeka, a dalo sa mu dôverovať. A to bola pre mňa ako budúceho učiteľa vynikajúca lekcia. Spomínam na neho každý deň, bol tým najlepším pedagógom, akého som kedy mal.




Aktualizované: 11. 11. 2014