Logo HŽ

Peter Erskine: „Zaujíma ma skúsenosť poslucháča.“

Špeciálnym hosťom Noci hudby v Bratislave bol americký bubeník Peter Erskine, člen legendárnych Weather Report, Jaco Pastorius Big Band, Steps Ahead a mnohých ďalších formácií. Krátko po oslave svojej šesťdesiatky sa Erskine na niekoľko dní stal členom East European Artsemble Ľuboša Šrámka.

Ako ste sa aklimatizovali v tomto prostredí počas niekoľkých dní v štúdiu pri nahrávaní albumu a na spoločných koncertoch?

Som rád, že som mal možnosť stráviť pekné chvíle s Ľubošom a ďalšími výbornými hudobníkmi. Niektoré z jeho kompozícií sú pomerne komplikované a dlhšie som si na ne zvykal. Na včerajšom koncerte som však už vnímal, že každý z nás sa vo svojej hre snaží otvárať priestor a vkladá, oproti štúdiovým verziám skladieb, ktoré sme naskúšali v predchádzajúcich dňoch, čosi nové. Páči sa mi tiež výber hudobníkov, je to veľmi dobrá kombinácia.

Keď ste ešte ako tínedžer nastúpili k Stanovi Kentonovi, medzi vašimi rovesníkmi „letel“ jazzrock, Led Zeppelin, Jimi Hendrix... Nepripadal vám pri tom všetkom westcoastový orchester v istom zmysle staromódny?

Keď som sa ako štvorročný dostal k hudbe, bolo to koncom 50. rokov, jazz bol stále veľmi populárny. Človeka v mnohom poznamenáva to, čo si prinesie z domu a u mňa to bola práve láska k jazzu. Môj otec bol lekárom, v mladosti však hrával na kontrabase jazz a pravidelne nosil domov jazzové nahrávky, ktoré sme spolu počúvali. Spomedzi štyroch súrodencov som mal k hudbe najbližšie ja. Samozrejme, páčili sa mi aj iné žánre, africká či karibská hudba, bol som obrovským fanúšikom The Beatles. „Zeppelinom“ som v tých časoch neprišiel na chuť, dnes však ich prínos oceňujem.

Zrejme ste neboli jazzovým puristom, keď ste neskôr prešli do orchestra Maynarda Fergusona a nahrali komerčne úspešný album Conquistador...

Na tej nahrávke sa objavilo viacero bubeníkov, napríklad vynikajúci Harvey Mason, ktorý bol oporou zoskupení Herbieho Hancocka. U Maynarda dochádzalo k značným posunom – na koncertoch sme zneli ako jazzový orchester s výrazným priestorom pre sólistov, štúdiové nahrávky boli oproti tomu sterilné a učesané. Podobne však dopadlo koncom 70. rokov viacero kapiel. Maynardova vízia sa mi s odstupom času javí ako predzvesť neskoršieho smooth jazzu s prvkami rhythm&blues, dnes by ste to označili ako easy listening. Ak mám byť úprimný, nemyslím si, že Conquistador je dobrým albumom. Fungovali sme ako továreň na hudbu a nahrávali ako na páse, preto Maynardove albumy prebiehajú podľa jednotnej mustry. Pozitívom Conquistadora bolo to, že vďaka ústrednej téme Gonna Fly Now z filmu Rocky priviedol k jazzu publikum, ktoré by sa k nemu inak nedostalo. Odrazu na nás začali chodievať davy mladých ľudí a my sme im okrem populáru nenápadne podsúvali jazz. (Smiech.) Maynardova kapela znamenala pre mňa obdobie prechodu od swingu ku komerčnejšej hudbe, napríklad k fusion, hoci Weather Report to slovo nenávideli. Odmietali kategórie, nechceli byť v jednom vreci s Return To Forever či Mahavishnu Orchestra. Každá z týchto kapiel bola osobitá svojím zvukom či pomerom, v akom miešala jednotlivé elementy, ktoré boli na pulze doby.

Koncertný album 8:30, za ktorý ste dostali prvú Grammy, ostáva dôkazom výnimočnosti Weather Report a vynikajúco zachytáva atmosféru vystúpení. Počúvate niekedy staré nahrávky?

Keď sa k tomu príležitostne dostanem, mám pocit, ako by som listoval zaprášené albumy s rodinnými fotografiami. Každý z nás sa v mnohom zmenil, napríklad ja som bol štíhlejší a mal viac vlasov. (Smiech.) Dnes som úplne iným človekom, vyznávam odlišnú estetiku – ako techniky hrania, tak aj hudby. Ale máte pravdu, energia tých koncertov bola fantastická.

Muzikanta navyknutého na klubové hranie muselo poznamenať, keď ho v Japonsku vítalo publikum a na štadiónoch čakali davy...

Bolo to príjemné, no hlavným bodom programu Weather Report ostávala hudba. Samozrejme, že sme si užívali popularitu, no dnes by som skôr ocenil pohodu, ktorá medzi nami panovala. Pre mladého bubeníka boli Weather Report predovšetkým obrovskou výzvou, po ktorej som okamžite siahol a bolo mi ukradnuté, koľko obecenstva je v hľadisku. Vždy som hral na hranici svojich možností. Keď sa na to pozerám s odstupom, uvedomujem si, aké úžasné bolo predkladať improvizovanú hudbu obrovským masám, ktoré ju prijímali s nadšením.

Dlhšiu dobu ste tvorili tandem s najnapodobňovanejším basgitaristom Jacom Pastoriusom. Ako si naňho spomínate?

Jacova hra bola nesmierne pôsobivá a jedinečná, nikdy mu nechýbal ťah a vďaka jeho vzoru som si uvedomil, že nastal čas postaviť sa na vlastné nohy a hrať vlastnú hudbu. Po našom odchode z Weather Report začiatkom 80. rokov som bol členom Jacových bigbandov, a neskôr som zostavil vlastnú kapelu s bratmi Breckerovcami, Bobom Mintzerom, Kennym Kirklandom a ďalšími.

Stabilnejšie ste pôsobili v triu Johna Abercrombieho, s ktorým ste sa predstavili aj na Bratislavských jazzových dňoch 1987.

Máte pravdu, toto je vlastne moja druhá návšteva Bratislavy. Bolo to zvláštne trio, kombinujúce priamočiary jazz Jima Halla či Billa Evansa s novými prvkami, ktoré priniesli 70. roky na čele s „elektrickým“ Milesom Davisom. V jazzových dejinách nie je mnoho skutočne originálnych kapiel, nazdávam sa však, že Johnovo trio sa vynorilo, hoci vďaka starším vplyvom, ako čosi úplne nové a odlišné.

Vaša hudba prechádzala v tom období radikálnou zmenou, obrusovaním kontúr...

Spôsobil to odchod z New Yorku a presťahovanie sa do Kalifornie, kde som našiel nových a diametrálne iných partnerov. Hudba sa z môjho pohľadu odrazu stala otvorenejšou a krehkejšou, každý z nás chcel využívať priestor. Stále milujem bigbandové hranie i experimenty, táto nová podoba hudby ma však vystihuje a napĺňa najviac. Keď som sa včera bavil s „Pištom“ Bartušom o filozofii hrania, uvedomil som si, že čím som starší, viac dbám na to, ako moju hudbu vníma poslucháč. Kedysi som sa zameriaval skôr na technické aspekty hrania. Teraz ma väčšmi zaujíma skúsenosť poslucháča; sám seba sa pýtam, či by som hudbu, ktorú práve hrám, chcel počúvať. Často vravievam študentom, aby sa nad týmto zamýšľali pri hľadaní vlastnej cesty, pretože ako bubeníci stoja neustále pred voľbou: akú skladbu chcem teraz zahrať? Odpoveď je jednoduchá: takú, akú by ste sami radi počuli. To vás bezpečne navedie správnym smerom.

Trio Peter Erskine – John Taylor – Palle Danielsson zvýraznilo novú estetiku vydavateľstva ECM a stalo sa impulzom pre klavírne triá v polovici 90. rokov. Keď som sa nedávno zhováral s členmi slovenského AMC Tria, za jednu z najzásadnejších inšpirácií na svojej ceste uviedli práve album You Never Know.

Naozaj? To ma veľmi teší. Komunikácia s Johnom a Pallem ma skutočne baví, hoci môjmu otcovi sa ECM albumy nikdy nepáčili. Keď som mu ich púšťal, vždy si ma doberal: „Chcem konečne počuť bicie!“ (Smiech.) Stišovanie a zjednodušovanie vstúpili do mojej hudby hneď v začiatkoch môjho kalifornského pobytu. Okrem toho som našiel vynikajúceho klaviristu Alana Pasquu a na sériu našich spoločných albumov som zvlášť pyšný. Snažím sa nezotrvávať na jednom mieste, príležitostne koketujem s bigbandmi, kde môžem takpovediac ukázať svaly. (Smiech.)

Venujete sa aj súčasnej hudbe – ako pokračuje vaša spolupráca s britským skladateľom Markom-Anthonym Turnageom?

Práve pred dvoma týždňami som v Rige uvádzal jeho Blood on the Floor pre jazzové kvarteto a ansámbel. V repertoári mám tiež koncert pre bicie a orchester s názvom Erskine, ktorý mi venoval. Premiéroval som ho v novembri 2013 v Bonne a teraz v septembri ho uvediem v Hollywood Bowl s Los Angeles Philharmonic a v Helsinkách s tamojšou filharmóniou. Je to nesmierne zaujímavé koncertantné dielo s brilantnou fúgou vo štvrtej časti, ktorá je pre mňa zakaždým obrovskou výzvou. Keď sme pred premiérou skúšali, mal som sa pôvodne pripodobniť bicistom z klasického orchestra. Nedávalo to však zmysel, a preto som vyskúšal, ako by to asi hral Max Roach. A odrazu to chytilo úplne iné grády! Ušil som si však na seba búdu, teraz sa musím snažiť o čo najvernejšie imitovanie Roacha. (Smiech.)

Peter ERSKINE (1954) začínal v orchestroch Stana Kentona a Maynarda Fergusona, neskôr bol spolu s Jacom Pastoriusom členom Weather Report a ďalších formácií (Steps Ahead, Joni Mitchell, Steely Dan, The Brecker Brothers). Od polovice 80. rokov nahrával pre ECM s Johnom Abercrombiem, Kennym Wheelerom i s vlastným triom. Získal dvojicu Grammy Award, je autorom mnohých edukačných titulov, vedie vydavateľstvo Fuzzy Music, kde aktuálne vyšiel album The Peter Erskine New Trio Joy Luck a jeho kniha No Beethoven: Autobiography & Chronicle of Weather Report.




Aktualizované: 11. 11. 2014