Logo HŽ

Jozef Podprocký: „Dobrá hudba by mala byť súčasťou našej životosprávy.“

Osobnosť Jozefa Podprockého znamená pre hudobný život v Košiciach nesmierne veľa. Okrem kvalitného skladateľského portfólia a profesionálneho prístupu ho charakterizujú hlavne skromnosť, ľudskosť a schopnosť múdro, výstižne a s nadhľadom glosovať najrôznejšie životné situácie. Rozprávali sme sa pri príležitosti jeho životného jubilea a skvelého autorského večera z jeho diel v podaní Quasars Ensemble v Košiciach. Rozhovor s čerstvým sedemdesiatnikom len potvrdzuje, že je stále autorom plným energie, nápadov a chuti tvoriť.

Vaše najnovšie Sláčikové kvarteto č. 6 „Metamorfózy“ op. 62 pôsobí výnimočne svojou sonoritou a vnútornou silou. Kde stále nachádzate inšpiráciu na tvorbu?
Inšpiračné zdroje a podnety k tvorbe nachádzam nielen v živote a v mojej introspekcii, ale aj v minulosti, v literatúre, poézii i vo folklóre. Avšak najčastejšou inšpiráciou pre každého skladateľa je zaujímavá, lákavá a najmä inšpirujúca objednávka skladby interpretom, súborom alebo orchestrom. Aj spomenuté kvarteto som napísal na podnet súboru Quasars Ensemble, pod dojmom z jeho jedinečných koncertných produkcií. V snahe hudobne zakódovať isté životné metamorfózy a v súvislosti s nimi aj vyjadriť svoje dojmy či pocity som v celej skladbe uprednostnil variačný princíp, ktorý vo svojej tvorbe najviac preferujem a môžem povedať, že je pre mňa „najinšpiratívnejší“.
 
Nikdy ste sa netajili silnou afinitou k seriálnym systémom, dodekafónii a 2. viedenskej škole. Je dnes ešte podľa vás tento systém v hudobnej komunikácii medzi autorom a publikom vitálny a inovatívny?
Osobne si myslím, že áno. Závisí to však na spôsoboch aplikácie tohto systému a na jeho vhodných kombináciách s inými, v minulosti i v súčasnosti osvedčenými kompozičnými princípmi a postupmi. Samotná hudobná komunikácia s publikom, podľa mňa, iba veľmi okrajovo súvisí s uplatňovaním nejakého konkrétneho systému. Ten je, alebo by mal byť iba nástrojom na organizovanie či štruktúrovanie hudobného procesu so zvoleným tónovým materiálom. Podstatnejšie sú skôr isté schopnosti, danosti a možnosti každej hudobnej výpovede, ktorá je symbioticky spojená s jej disponovanosťou na oslovovanie percipientov.

Domáce prostredie je pri percepcii súčasnej hudby značne konzervatívne. Ako bola vaša hudba prijímaná publikom v začiatkoch a ako je tomu teraz?
Rozdiel je markantný. Stačí porovnať úroveň publika: kým vtedy bolo orientované prevažne na klasicko-romantický repertoár, dnešný návštevník už dokáže akceptovať oveľa širšie spektrum hudby. Je teda pochopiteľné, že aj moja tvorba bola v začiatkoch prijímaná skôr akoby zdvorilostne a často s nepochopením i kritickým odporom. Domnievam sa, že v súčasnosti je publikum orientované ináč a najmä jeho mladšia časť je schopná prijímať novú hudbu, čo pozorujem aj pri uvádzaní mojich skladieb. Vždy som sa snažil presadzovať myšlienku, že poslucháča treba systematicky vychovávať a najvhodnejšou platformou na takúto edukáciu sú práve koncerty. Aj tu v Košiciach sa v ostatných rokoch darí uvádzať rôzne koncerty, cykly, recitály a festivaly súčasnej hudobnej tvorby (napríklad Hudba provokujúca, Ars Nova – festival súčasnej komornej hudby, Quasars Ensemble & Košice, Konvergencie, VENI ensemble, ISCM), o ktoré je stále väčší záujem, čo je predpoklad pre ich ďalšiu podporu a rozvoj.

Dlhé desaťročia ste pôsobili na košickom konzervatóriu. Čo na vašom pedagogickom prístupe najviac oceňovali tak rozdielne hudobné osobnosti ako napríklad Iris Szeghy, Peter Breiner či Ivan Buffa?
Na túto otázku by som očakával reakcie od mojich žiakov. Pri ich kompozičnej edukácii som vychádzal predovšetkým z vlastných skúseností a poznatkov, pričom som sa stále riadil niekoľkými metodickými zásadami. Na prvom mieste to bol individuálny prístup, pretože každý z nich disponoval inou dávkou talentu a hudobnej inteligencie. Vždy som sa pritom snažil viesť ich od analýzy k vlastnej skladbe, od jednoduchých skladieb k zložitým, od tonálnych k atonálnym a od malých hudobných foriem k väčším... Mojou prvoradou požiadavkou bolo neustále dodržiavanie kompozičnej disciplíny. Pritom som od nich vždy vyžadoval najmä dobré teoretické základy, orientáciu v dejinách, koncentráciu na analýzu a dodržiavanie mojej známej zásady „troch P“ (t. j. poriadok, poctivosť alebo pravdivosť a pôsobivosť). Po dôkladnom praktickom zvládnutí zákonitostí klasickej harmónie sa museli postupne orientovať a realizovať aj v novších harmonických systémoch, akými sú napríklad impresionizmus, modalita či atonalita. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že takto vedený skladateľ dokáže najľahšie preniknúť do podstaty samotnej kompozície. Do akej miery tento môj prístup či metódu oceňovali a akceptovali, môžu posúdiť iba oni sami.

Akým smerom sa vyvíja váš hudobný jazyk? Aké nové prvky aplikujete vo svojich najnovších dielach?
Vo svojej tvorbe som sa takmer nikdy nesnažil o experimentovanie či originalitu za každú cenu; uprednostňujem istý druh syntézy toho, čo bolo (hlavne v prvej polovici minulého storočia) a čo sa aktuálne deje v hudobnom svete, s jediným cieľom – osloviť poslucháča pravdivosťou svojej výpovede o tom, čo momentálne žijeme,  alebo sme prežili. V začiatkoch mojej tvorby to bola celá plejáda nových poznatkov a podnetov, ktoré sa mohli zdať v niečom aj kontroverzné. Okrem bezprostredného vplyvu pedagógov na moje hudobné myslenie to boli, otvorenými očami a ušami prijímané, hudobné i hudobno-teoretické podnety a poznatky, akými sú Debussyho farebnosť, Hindemithov systém a polyfónia, Bartókovo harmonické myslenie, jeho rytmus i formové postupy, Honeggerova pregnantnosť a galantnosť, Stravinského barbarskosť a bizarnosť výrazu, Šostakovičov heroizmus i tragika, novátorská aleatorika Poľskej školy, ale predovšetkým dodekafónia i serializmus 2. viedenskej školy a jej nasledovníkov, spolu s Novou hudbou 50. a 60. rokov (Hudba dneška, Varšavská jeseň...). To všetko sa nejakým spôsobom podieľalo na formovaní môjho skladateľského prejavu. Vo väčšine najnovších skladieb uplatňujem viac-menej modálny princíp, v ktorom dominuje polyfonické štruktúrovanie hudobného procesu s dôrazom na využitie rôznych kontrapunktických techník a postupov. Väčšinu horizontálnych i vertikálnych tvarov pritom generujem z tematického či tónového základu, ktorý neustále kombinujem s viacerými melodickými i harmonickými prvkami modality i expresionizmu. To znamená, že uplatňujem kvázi „seriálny“ princíp pri kreovaní takmer všetkých tematických i harmonických tvarov, preferujúc pritom „klasickú“ motorickosť procesu. V prevažne polyfónnej faktúre pritom evidentne dominuje heterofonický princíp, ktorý využívam v snahe umocniť nielen celkovú evolúciu, ale predovšetkým sonoristiku skladieb.   

Ktoré diela by ste zvolili ako reprezentatívnu vzorku vašej tvorby a ktoré sú najhrávanejšie?
Za najreprezentatívnejšie osobne považujem moje koncertantné skladby, symfónie a predovšetkým sláčikové kvartetá. Zatiaľ najhranejšími sú skladby pre akordeón, niektoré zborové, organové i klavírne skladby a najmä moje suity podľa zápisov v levočskom Pestrom zborníku.

Ako inšpiratívne zdroje často spomínate Bacha, Bartóka, Schönberga alebo Šostakoviča. Ktorí zo súčasných svetových či domácich skladateľov sú vám svojimi vyjadrovacími prostriedkami najbližší?
Z mojej strany je to skôr obdiv a stotožnenie sa s ich kompozičným myslením a nazeraním na hudbu ako takú i so samotnou hudobnou výpoveďou týchto a mnohých ďalších hudobných tvorcov nedávnej minulosti i súčasnosti. Mám na mysli predovšetkým také atribúty v ich skladbách ako dôsledná racionalita a inovovaná expresivita, odvážna zvukovosť a dráždivá farebnosť, melodická a najmä rytmická bohatosť hudobného procesu. Z tohto pohľadu sú pre mňa najbližšími napríklad Berio, Górecki, Kančeli, Ligeti, Murail, Pärt, Schnittke, Ščedrin, z našich najmä Berger, Hrušovský, Sixta, Zeljenka...

Pozoruhodnú rolu nadobúda vo vašich opusoch rekonštruovaná hudba (reštaurovanie a prekomponovanie zápisov z levočského Pestrého zborníka). Čo vás fascinuje na týchto starých zápisoch?
Je to predovšetkým uvedomenie si skutočnosti, že v našich končinách, dávno pred Jánom Levoslavom Bellom, pôsobila celá plejáda skladateľov – „kleinmeistrov“, ktorých často pozoruhodná a zaujímavá tvorba leží v rôznych archívoch pre dnešného poslucháča nedostupná. Ide o nesmierne bohatú a málo známu hudobnú históriu nášho regiónu. Oživovaniu i „reštaurovaniu“ hudobnohistorických pamiatok najmä východoslovenského regiónu sa venujem popri vlastnej kompozičnej činnosti priebežne už od 70. rokov. Prvým inšpiračným prameňom bol pre mňa práve levočský Pestrý zborník z prvej polovice 17. storočia, na ktorý upriamila moju pozornosť prof. Mária Potemrová. Vďaka nej som potom v rôznych archívoch objavil a následne „zreštauroval“, aranžoval i transkriboval celý rad rôznych skladieb od viacerých autorov z minulých storočí, akými boli napríklad A. Püschel, J. Koschovitz, F. X. Zomb, J. Janigh, J. Kerner, O. Hemerka a i. Bola to práca nesmierne interesantná a vo svojej podstate aj efektívna. Skladby na pódiách žijú a sú s obľubou prijímané publikom. Predstavujú zároveň modifikované zrkadlo nášho hudobného života pred stáročiami. Mojím hlavným zámerom bola a priori snaha sprístupniť čo najviac takýchto pamiatok, na druhej strane to bol aj záujem samotných interpretov.

Košice boli minulý rok Európskym hlavným mestom kultúry. Ako hodnotíte terajší hudobný život mesta v kontexte tejto udalosti?
Hudobný život v Košiciach bol v tejto súvislosti nesmierne bohatý a pestrý. Významnou mierou sa o to pričinili nielen viacerí koncertní umelci a orchestre, ale aj rad komorných súborov, ktoré som už spomenul. Z množstva produkcií ma osobne najviac oslovili fascinujúce koncerty rezidenčného súboru EHMK 2013 Quasars Ensemble, ktorého kvalitná a zanietená interpretácia málo známych skladieb súčasnej hudby evidentne pozitívne zarezonovala aj u košického publika. Je možné konštatovať, že všetky jeho koncerty umocnené nekonvenčnou dramaturgiou, excelentnými výkonmi jednotlivých členov súboru pod vedením dirigenta a skladateľa Ivana Buffu a prítomnosť viacerých významných skladateľských osobností (Sørensen, Hosokawa, Jarrell, Saariaho, Kopelent) evidentne obohatili, skvalitnili a priaznivo oživili terajší hudobný život mesta.

Silné využívanie prvkov východoslovenského folklóru i lokálnej sakrálnej hudby vo vašich dielach naznačuje vašu previazanosť a súznenie s regiónom. Cítite sa byť hrdým lokálpatriotom?
Istý lokálpatriotizmus v mojom prípade súvisí nielen s tým, že väčšiu časť svojho života som prežil v Košiciach, ale východoslovenský región je zároveň aj mojím rodiskom. Keďže už od detstva som bytostne spätý s folklórom i sakrálnou hudbou, je pochopiteľné, že aj takéto prvky sú akoby programovo prítomné vo viacerých mojich skladbách.

Ste známy svojou promptnosťou, precíznosťou a presnosťou pri práci na časovej osi „objednávka – dokončenie diela – spolupráca pri naštudovaní s interpretom – koncert“. Píšete ľahko? Znamenajú pre vás pracovné termíny, prísny režim a racionalita „nutné zlo“, nevyhnutnú súčasť umeleckého biznisu, alebo je to i prirodzená súčasť vašej vlastnej umeleckej osobnosti?
Každý, kto tvrdí, že „píše ľahko“, je pre mňa do istej miery podozrivý, pretože samotná tvorba či kompozícia nikdy nie je (a ani by nemala byť) jednoduchým alebo ľahkým procesom. Rôzne termíny na dokončenie skladieb, prísny pracovný režim a racionálne nasadenie pri tvorbe považujem skôr za „nutné dobro“, ktoré je nevyhnutnou súčasťou každej umeleckej činnosti i jej samotnej realizácie. Takže určite je to aj prirodzená súčasť mojich umeleckých aktivít.
 Okrem racionálnej pracovnej erudície je však pre vás nesmierne dôležitá i duchovná stránka umenia a tvorby. Aký by teda mal byť pomer medzi racionalitou a spiritualitou autora?
Tieto dve charakteristiky či vlastnosti sú u mňa rovnocenné a neoddeliteľne spojené. Ich existencia je vzájomne podmienená a vzťah medzi nimi by mal byť u každého autora koherentný. Samotný duchovný aspekt v hudbe však považujem za jediný, ktorým v podstate hudba disponuje a oslovuje poslucháča. Podľa mňa hudba je, či vlastne by mala byť, súčasťou našej každodennej životosprávy. Aj preto rád opakujem, že sa stotožňujem s myšlienkami Zoltána Kodálya: „Hudba je duchovná potrava a nemožno ju ničím nahradiť. Kto ju nemá, žije a umiera na duchovnú anémiu. Niet plnohodnotného života bez hudby.“ Prial by som si, aby kultúrnosť a s ňou súvisiaca spiritualita, boli konečne neodmysliteľnými súčasťami nášho „potravinového reťazca“, aby sa viac skultivovalo naše bežné žitie, ktorého súčasťou by mala byť aj dobrá a kvalitná hudba.

Na akých nových dielach práve pracujete?
Moje osobne plány a predsavzatia sú väčšinou dobre ukryté pred zvedavými ušami, pretože človek nikdy nevie, čo prinesie život. A čo sa týka mojich skladateľských východísk pri tvorbe, tie vždy boli a sú identické pri komponovaní ktorejkoľvek mojej skladby – zaujať, potešiť, prekvapiť, provokovať či iritovať alebo jednoducho povedané – adekvátne osloviť poslucháča a interpreta. Vždy sú to väčšinou interpreti, ktorí ma neustále – či už vedome alebo nevedome – podnecujú k napísaniu nových skladieb. Momentálne pracujem na svojej 4. symfónii, chcem sa ešte viac venovať vokálnej tvorbe, avšak bez komornej hudby neviem existovať...

Jozef Podprocký (1944) študoval kompozíciu na Konzervatóriu v Košiciach (J. Hatrík) a na VŠMU v Bratislave (J. Cikker, A. Moyzes). V rokoch 1969–2013 vyučoval hudobno-teoretické predmety a kompozíciu na Konzervatóriu v Košiciach (jeho žiakmi boli P. Breiner, I. Szeghy, N. Bodnár, A. Mihalič, J. Kmiťová, I. Buffa a ď.), bol tiež riaditeľom Štátnej filharmónie Košice (1986–1988). Inšpirácie zo slovenskej kompozičnej školy transformoval postupmi európskej hudobnej moderny, nadväzovanie na východoslovenské folklórne zdroje je markantné v jeho úpravách a rôznych spracovaniach ľudových piesní. Venuje sa aj oživovaniu historickej hudby svojho regiónu. Je laureátom Ceny J. L. Bellu za Sláčikové kvarteto č. 2 (1978), Ceny Nadácie Hemerkovcov (1994) a Ceny kritiky (2003).




Aktualizované: 11. 11. 2014