Logo HŽ

Víťazoslav Kubička: „Klopem na duše ľudí...“

Osamelý bežec, skladateľ, ktorý sa podľa vlastných slov necháva viesť Božou rukou a viac ako úspech ho zaujíma, ako hudba oslovuje konkrétneho človeka, aké posolstvo v ňom zanechá, ako mu pomôže zmeniť sa k lepšiemu. Víťazoslav Kubička je úspešným i kontroverzne vnímaným autorom duchovných opier, ktoré vo vlastnej produkcii uvádza na Slovensku i v zahraničí.

Pochádzate z umeleckej rodiny: matka akademická maliarka, grafička a ilustrátorka Jarmila Pavlíčková, otec akademický sochár a maliar Jaroslav Kubička, propagátor Oravy. Prejavuje sa táto genetická výbava aj vo vašej hudbe?
Váhal som medzi dráhou výtvarníka a hudobníka. Napokon hudba zvíťazila. V lete bývam päť mesiacov na chalupe v oblasti Myjavy. Chodím do prírody so psíkom a nosím si chlebník s notovým zošitom. Chvíľami zastanem a zapíšem si hudobný motív. Z päťkilometrových vychádzok si prinášam niekoľko strán hudobných náčrtkov. Toto písanie v prírode s pohľadom na lúky a lesy mi ostalo z výtvarného pohľadu. Zapisujem moju prírodu…

Mali ste šťastie na výbornú skladateľskú školu. Ako si spomínate na svojich učiteľov?
Juraj Pospíšil bol veľmi serióznym a zodpovedným pedagógom a na konzervatóriu sa nám venoval celé štyri roky. Ján Cikker mi na VŠMU nevenoval toľko času, ale rozhovory s ním boli nesmierne zaujímavé. Počas desiatich rokov štúdia som súkromne navštevoval Ilju Zeljenku, priateľa mojich rodičov. Bol úžasným učiteľom, hoci sme sa stretávali len občas. „Skladateľ musí začínať stále odznova,“ hovorieval. „Od elementárnych jednohlasných motívov. Ja si každé ráno, ešte v posteli, komponujem kantilény. Samozrejme, bez klavíra. To je veľmi dôležité.“ Ilja mi prezrádzal „grify“, svoje vlastné výdobytky, čo vyjaví len málo umelcov…

Po štúdiách ste dvanásť rokov pôsobili ako hudobný redaktor v bratislavskom rozhlase. Aká bola atmosféra v tejto inštitúcii?
Československý rozhlas mal vtedy trocha iný spôsob existencie. S láskou si spomínam na kolegov Milicu Zvarovú, Hanuša Domanského a Petra Janíka, ktorí sa mi ako mladému redaktorovi venovali. Učili ma nielen rozhlasovej práci, ale najmä rozhlasovej etike, obetavosti voči poslucháčom. Držím palce redaktorom, ktorí to dnes majú trocha ťažšie.

V porevolučných rokoch ste sa vydali na dráhu umelca v slobodnom povolaní. Aké úskalia to prináša, aby skladateľa nepohltila komerčná produkcia?
Rozhlas bol pre mladého človeka, čo sa týkalo odborných i spoločenských skúseností, výborným zamestnaním, no po desiatich rokoch sa situácie opakovali a ja som chcel byť bližšie k hudbe. Domnieval som sa, že v scénickej tvorbe získam bohatšie skúsenosti ako skladateľ. To sa aj potvrdilo, ale musel som v skutočnosti robiť podstatne viac, aby som uživil rodinu. Nahrával som ako režisér i zvukár, pri tvorbe scénickej hudby pre divadlo či film som pripravoval väčšinou aj ruchy. Veľa som sa naučil od režisérov, v televíznom dokumente od Milana Milu, v divadle od Martina Kákoša a nezabudnuteľného Emila Horvátha. Scénická hudba má všetky možnosti byť hodnotným umením, takisto ako aj scénografia, dá sa na nich rásť. Je to vec osobného nastavenia, remeselnej poctivosti. Mojím cieľom bolo zdokonaliť sa v hudbe, dostať sa do nej hlbšie a to mi pomohlo, ako vravíte, „nedať sa pohltiť“ ničím iným.

Vaša tvorba má úctyhodný rozsah. Využívate aj tematickú recykláciu, tak ako to už v dávnej minulosti robili mnohí majstri? V čom podľa vás spočíva originalita tvorcu?
Niekoľko ráz som siahol po motíve či téme z mojej skoršej tvorby. Spomenul som si na ne, keď som hľadal vhodný materiál na stvárnenie niečoho dôležitého. Ale nestáva sa to často. Originalita je to, keď človek – umelec hľadá celý život svoju vnútornú pravdu. Vyhmatáva ju, vynáša na povrch a snaží sa ju zhmotniť v umeleckom diele tak, aby sa čosi z tejto vlastnej vnútornej pravdy dostalo aj k iným ľuďom. Ak sa toto hľadanie robí poctivo, tak – nakoľko niet na svete dvoch rovnakých ľudí – je človek zákonite originálny.

Počas pôsobenia na Cirkevnom konzervatóriu ste vychovávali adeptov kompozície, píšete inštruktívne skladby pre deti a mládež, spolupracujete so základnými umeleckými školami. Má výchova k ušľachtilej hudbe ten zmysel a pozitívnu odozvu, akú od nej očakávame?
Český novinár Karel Hvížďala napísal, že kreativita sa získava len dotykom s umením. Pritom kreativita je tým najdôležitejším aj v manažmente firiem. Čiže umenie a kultúra majú oveľa širší význam, ako im mnohí prisudzujú. V krajinách s dlhšou tradíciou vedia ľudia selektovať umenie, majú širší záber a rozlišujú hodnoty v každom žánri. Slovensku chýbajú hlbšie korene. Našťastie, u nás už rastú mladí schopní ľudia. Obdivujem Mariána Remeniusa, riaditeľa ZUŠ v Rajci, ktorý každoročne uvádza víťazov Prehliadky slovenskej hudobnej tvorby pre deti a mládež na koncertoch nielen v Rajci, ale aj v Bratislave, Prahe a vo Viedni. Takýchto vzdelaných nadšencov je na Slovensku veľa. Stále častejším javom je i to, že študent informatiky alebo iných odborov (z ktorých sa dá uživiť) študuje súčasne aj hudbu, či už na konzervatóriu alebo na ZUŠ. Takíto ľudia sú rozhľadení, všestranní, s vlastným názorom na život i na svet. Nielen mladí však budujú niečo nové a hodnotné. Mojou duševnou oporou je v tomto Juraj Hatrík, ktorého obetavosť v súvislosti s rozvojom ZUŠ je povestná. Neobávam sa nezáujmu mladých ľudí o náročné umenie. Napriek mnohým informáciám v dnešnom svete vedia rozpoznať skutočnú hodnotu v každom žánri.

Odkedy sa venujete duchovnej tvorbe?
Hudba bola pre mňa vždy len prostriedkom na odovzdanie posolstva. Tak som to cítil už ako študent na strednej škole, hoci som toho vtedy, prirodzene, o hudbe ešte veľa nevedel. V roku 1999 som dostal dar viery, čo veľmi zmenilo môj život. Pokojný vzťah k približujúcej sa smrti, nový uhol pohľadu na život, radosť zo znovunájdenia rodiča…

Mnohokrát ste spomenuli, že komponovať chodíte ako remeselník do dielne pravidelne každé ráno. Ako sa dokážete pri takomto režime naladiť na duchovnú inšpiráciu?
Študentom kompozície som v tejto súvislosti rád citoval Verdiho: „Inšpirácia prichádza k tomu, kto pravidelne pracuje.“ Môj deň začína modlitbou. V priebehu dňa často vediem dialóg s Pánom, čiže je mi prirodzené venovať sa duchovnej hudbe i v ranných hodinách. V tomto zmysle sú veľmi inšpiratívne najmä svitania v lete na chalupe. Slnko sa ešte len prediera pomedzi nočné tiene, vtáci vítajú deň a všetko je naplnené mierom, pokojom.

Vaším obľúbeným žánrom v poslednom období je duchovná pieseň…
Veľmi si vážim spevákov, ktorí mi pomohli svojím umeleckým prejavom hlbšie pochopiť ľudský hlas. Najmä Eva Šušková, Eva Hornyáková a Katarína Krčmárová. V posledných rokoch sa významným spôsobom zaslúžila o skvelú interpretáciu mojich koncertných skladieb i Miriam Žiarna. Moju Ave Mariu koncertne uviedla okrem Slovenska a Poľska i v Paríži. Súhlasím s myšlienkou, že hudobné nástroje vytvoril človek, ale ľudský hlas stvoril Boh. Ľudský hlas má pre mňa osobitný tvorivý rozmer.

Vaša opera Martin Luther bola v roku 2005 nominovaná na divadelné ocenenie Dosky za hudbu, Kristov dotyk uviedli na Medzinárodnom opernom festivale Smetanova Litomyšl 2007. Z doteraz skomponovaných trinástich opier ste deväť uviedli vo vlastnej produkcii. Nebol záujem zo strany oficiálnych divadelných inštitúcií na Slovensku?
Šéfovia operných domov v Košiciach a Banskej Bystrici majú o súčasnej opernej tvorbe vlastné predstavy. Ťažko o nich podrobnejšie hovoriť, pretože neodpovedajú ani na doporučené listy. Fakt, že s dirigentom Adriánom Kokošom máme za sebou vyše 60 predstavení (a 34 000 divákov), akosi nie je pre nich argumentom. V minulosti patrilo k pravidlám etiky, že štátna inštitúcia odpovedala na korešpondenciu, hoci záporne. Dnes sa to dá spraviť aj e-mailom, čo zaberie dve-tri minúty času. Kde je problém?

Doteraz neuvedená Pieseň piesní sa námetovo vymyká vašej doterajšej opernej tvorbe, keďže autor jej libreta Ľubomír Feldek zasadil Šalamúnovu Veľpieseň do príbehu z obdobia holokaustu...  
Pán Feldek ma v priebehu minulých rokov učil bojovať o svoje dielo ešte zaťatejšie a tvrdošijnejšie, ako som bol doteraz zvyknutý. Napriek Feldekovmu úsiliu sa nám nepodarilo presvedčiť minulé vedenie Opery Slovenského národného divadla (Peter Dvorský), aby Pieseň piesní uviedlo. Ale ostali mi pekné spomienky na dlhé rozhovory s pánom Feldekom. Pomohlo mi to prehltnúť ďalšiu dávku krívd a povzbudilo ma to do ďalších rokov bojov o uvedenie mojich opier.

Zohnať realizačný tím a financie pre operu vo vlastnej produkcii si vyžaduje zrejme nadľudské úsilie...
V posledných rokoch mi veľkú radosť robí najmä Detský a dievčenský spevácky zbor SRo, ktorý pod vedením tímu Adriána Kokoša dosiahol mimoriadnu profesionálnu úroveň. Nadšenie, s ktorým členky zboru pristupujú k štúdiu mojich diel, je veľmi nákazlivé a potešiteľné. Novou oporou mi je i vynikajúci spevák a v súčasnosti aj režisér a autor Peter Šubert, s ktorým pripravujeme ďalšie projekty. K 500. výročiu Reformácie v roku 2017 chystám novú verziu opery Martin Luther. Premiéra sa uskutoční v artikulárnom kostole v Kežmarku.

 Ako by ste štýlovo charakterizovali svoje opery? Existujú názory, že sa približujú skôr k oratóriu či spevohre. Musí byť opera definovaná silným dramatizmom?
Okrem prvých dvoch sme všetky opery realizovali aj scénicky v tzv. úspornej réžii, v kostýmoch a s divadelným osvetlením. Rad mojich opier neopakovateľným spôsobom režíroval Michal Babiak. Dokázal z mála spraviť veľa. Niekoľkými symbolmi a divadelnými predmetmi nahradil nákladnú scénu a drahé kostýmy. Pán Blaho pomenoval moje opery hudobno-dramatickými dielami, čo je k pravde asi najbližšie. Evanjeliá i ostatné témy Biblie majú v sebe veľa dramatického, najmä keď ich dáme do súvislosti so zápasom dnešného človeka o svoju identitu, o pochopenie toho, čím je a kam smeruje.

Váš hudobný jazyk nesie výrazné znaky neoromantizmu, aký sa v súčasnej hudbe príliš nenosí. Skladatelia, ktorí konvertovali na neo-štýly (napríklad Krzysztof Penderecki), sa stretávajú s pozitívnou odozvou publika a s kritikou odbornej obce. Ako sa majú poslucháči vysporiadať s týmto fenoménom?
Nemám pocit, že by sa môj jazyk veľmi menil, hoci opery a duchovné piesne vykazujú možno trocha komunikatívnejšiu reč ako moja komorná hudba. Nie je dôležité, aké umelecké prostriedky umelec používa, ale o čom chce písať, aké posolstvo chce ľuďom poslať. Nikdy som si nevedel predstaviť hudbu bez človeka na konci. Musím povedať, že nemyslím pri tvorbe na kolegov či odbornú verejnosť. Venovať sa rozsiahlym projektom, ako sú opery, vyžaduje priveľa úsilia a najmä psychologickej disciplíny. Preto ak sa má človek takejto činnosti patrične venovať, musí ho to jednoducho baviť. Nemienim sa štylizovať do akéhosi „modernejšieho“ jazyka len preto, aby ma zopár odborníkov potľapkalo po pleci… Mojím vzorom je (okrem Janáčka, Martinů a Dvořáka) najmä Britten. Svojim žiakom som vždy kládol na srdce, že povinnosťou skladateľa je uviesť vlastnými silami svoje hudobné diela, aspoň tie komorné, na verejnosti. Je to podľa mňa vlastenecká povinnosť každého autora, príspevok k domácej kultúre a k tradícii slovenského národa. Po premiére a eventuálne prvej repríze komorné dielo zvyčajne „odpočíva“. Ak po nejakom čase po skladbe siahne niektorý z interpretov alebo pedagógov, začína sa skutočný život diela. A tu už vôbec nie je zaujímavé, či ide o tzv. moderný hudobný jazyk alebo tradičný.

Dostáva sa vášmu snaženiu zaslúženej odmeny a vnútorného naplnenia?
Moje diela sa čoraz častejšie hrajú doma i v zahraničí. V najbližšom období sa veľmi teším na ďalšiu spoluprácu s Detským a dievčenským zborom SRo. Dáva mi to novú chuť do života. Kolegovia na Katolíckej univerzite v Ružomberku usporiadali koncom minulého roka dva krásne koncerty z mojej tvorby. Čoraz viac mladých umelcov chce so mnou debatovať o nových cestách umenia. Cítim sa naplnený. Čo viac si môže umelec želať? Písať hudbu pre mňa znamená dotýkať sa ľudských duší, klopem na ne… Stáva sa, že mi otvoria a ja môžem hovoriť o tom, čím mi prekypuje srdce. O krásach, ktoré vnímam, o Stvoriteľovi i o smútkoch a bolesti. Dotykom s ľuďmi žijem.

Víťazoslav KUBIČKA (1953) študoval skladbu u J. Pospíšila, J. Cikkera a súkromne u I. Zeljenku. V rokoch 1979–1991 pôsobil ako hudobný redaktor v Československom rozhlase v Bratislave, organizoval komorné koncerty súčasnej hudby (o. i. Štúdio mladých), súčasne bol dramaturgom Experimentálneho štúdia. Neskôr vyučoval kompozíciu na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (2002–2011). Je autorom 13 duchovných opier (o. i. Martin Luther, Kristov dotyk, detská opera Betlehem), vokálno-symfonického Rekviem, kantáty Šavlovo obrátenie a množstva ďalších opusov (600 scénických a filmových hudieb). Získal ocenenie UNESCO za Fantáziu pre flautu a klavír (1979), Cenu Jána Levoslava Bellu (1988), Cenu Telemúza za scénickú hudbu (1996).




Aktualizované: 23. 02. 2016