Logo HŽ

Rozmanitosť Ricka Wakemana

Napriek afinite ku klasickej hudbe a ruským skladateľom sa preslávil ako člen artrockovej skupiny Yes a v posledných rokoch hradbu elektronických klávesových nástrojov vymenil za koncertné krídlo. Rick Wakeman.

Tvoja hudba sa v mnohých smeroch približuje ku klasickej či jazzovej. Dokážeš si predstaviť svoje miesto v inom žánri?
Nikdy som si sám seba nepredstavoval v nijakom konkrétnom žánri. Celý život som počúval a hral – pokiaľ sa dalo – tú najrozmanitejšiu hudbu. Samozrejme, niektorej som rozumel viac a, prirodzene, jej predvádzanie mi išlo lepšie. Do hudby sa treba vcítiť, snažiť sa ju dostať pod kožu. Niekedy sa tam ale dostane sama.

V artrockovej ére si sa nebránil ani trochu vzdialenejším métam: narážam napríklad na tvoje hosťovanie na albume Sabbath Bloody Sabbath kapely Black Sabbath...
To nahrávanie bolo naozaj kuriózne. (Smiech.) Keď som prišiel do štúdia, nebol tam ešte nikto z kapely a keď som volal Ozzymu [Osbornovi] čo sa deje, povedal mi, že všetci sú v „nepoužiteľnom“ stave. Ale že mám nahrať svoje party k nejakým podkladom, ktoré tam nájdem. Výsledok nakoniec nebol taký zlý...

Bolo by možné, aby formotvorné a zároveň odlišné skupiny ako napríklad Yes a Mahavishnu Orchestra vystupovali dnes v rámci jedného podujatia?
Nemyslím si, že by to bol problém pre hudobníkov či pre obecenstvo, ktoré má širokú škálu informácií a záujmov. Problémom by skôr bola veľkosť pódia, na ktoré by sa asi sotva vmestila dvojica rozmerných aparatúr. A teoreticky by to mohol byť problém „záujmových skupín“, čo však už nie je otázka pre nás muzikantov.

Phil Collins kedysi povedal, že hudba Genesis nemá veľa spoločného s tou od Yes, Emerson, Lake & Palmer či King Crimson. Snažil sa len o odlíšenie, či vás chcel zhodiť? Aké boli medzi týmito kapelami vzťahy?
Myslím si, že v Collinsovej poznámke je dosť pravdy. Genesis pomáhala v začiatkoch zadefinovať termín progresívny rock, no po rokoch si našla svoje miesto v pesničkovo orientovanej oblasti. V tomto teritóriu sa kapela cítila pohodlne a jej tvorba ostávala na extrémne vysokej úrovni. V rámci vzťahov sme si priali to najlepšie a tešili sa zo vzájomných úspechov, hoci to znie v dnešnej dobe neuveriteľne. U „konkurencie“ mám množstvo dobrých priateľov, s ktorými sa pravidelne stretávam, napríklad Steva Hacketta, keď už spomíname Genesis.

To ma opäť privádza k projektu, o ktorom sme hovorili dávnejšie – spoločnému vystúpeniu troch najlepších „klávesistov“ rockovej hudby: Jona Lorda, Keitha Emersona a teba. Lord už žiaľ nie je medzi nami, ale čo tvoj dobrý priateľ Keith? Slovensko by sa veľmi potešilo...
Všetci by sme sa potešili, bohužiaľ, Keith má enormné problémy s rukou a fyzicky nie je schopný zvládnuť viac ako 5-10 minút hrania. Veľká škoda!

Aká je tvoja mienka o súčasnej rockovej, či skôr popovej scéne? Väčšina ľudí ju nehodnotí príliš pozitívne...
Keď skupiny nehrajú alebo nemôžu hrať naživo to, čo poznáme z ich nahrávok, nepovažujem ich za skutočných hudobníkov. Pokiaľ za nich na pódiu hrajú počítače, mali by na plagátoch uvádzať, že nehrajú „live“.

Tvojimi obľúbenými koncertnými destináciami sú stredná a východná Európa. Máme tu niečo, čo Západu chýba?
Už ako študent Royal College of Music som si obľúbil a hral predovšetkým ruských skladateľov – Prokofieva, Šostakoviča, Stravinského. Keď som v roku 1980 prvý raz prišiel za „oponu“, okamžite som sa zamiloval do tejto časti sveta, do ľudí, histórie, spoznával som ich životné peripetie, ktoré vás v mnohých smeroch aj obohatili. My túto skúsenosť nemáme a často by sme ju potrebovali. Mojim snom je mať tu niekde domček s veľkým klavírom, túlať sa a komponovať.

V tom prípade ti zrejme neprekážal komorný priestor Kostola sv. Kataríny, či dávaš prednosť väčším pódiám?
V Banskej Štiavnici sa mi skutočne veľmi páčilo! Jej história i posolstvo, ktoré odovzdáva. Atmosféra kostola ideálne spĺňala moju predstavu o mieste klavírneho recitálu. Samozrejme, rád hrám hocikde, pretože hrám pre ľudí a nerobím v tom rozdiel. Predsa však, keď som pred pár rokmi hral v Glastonbury, ľudia boli odo mňa tak vzdialení, že som na nich ledva dovidel. V niečom sú mi komornejšie priestory predsa len bližšie, keďže kontakt s publikom je „hmatateľný“.

Nepovieš na záver dobrý rockový vtip?
Vtip nie, skôr hádanku: „Prečo sa nemôžu na večeri stretnúť Mick Jagger s Rodom Stewartom? Lebo by nemal kto platiť...“

Rick WAKEMAN (1949) zanechal štúdium klavíra na Royal College of Music a ako dvadsaťročný hrával s rozličnými folkovými a rockovými formáciami. V roku 1971 sa pridal k artrockovej skupine Yes, s ktorou nahral viacero zásadných albumov (Fragile, Close to the Edge, Tales from Topografic Ocean). Od polovice 70. rokov sa venoval sólovým projektom (The Six Wives Of Henry VIII, Lisztomania) inšpirovanými klasickou hudbou a príležitostne spolupracoval s členmi Yes. Jeho sólový recitál zaznel 24. 7. v rámci Festivalu peknej hudby v Banskej Štiavnici.




Aktualizované: 23. 02. 2016