Logo HŽ

Marcus Zagorski: „Tunajší študenti na mňa urobili skvelý dojem...“

Marcus Zagorski sa po štúdiách muzikológie (doktorát získal na prestížnej Stanfordovej univerzite v roku 2006), kompozície a  hudobnej teórie vyprofiloval ako odborník na hudbu po roku 1945 a po pobytoch na univerzitách v  Berlíne a írskom Corku ho osud zavial znova do Európy – tentokrát do Bratislavy, kde prijal miesto pedagóga na Katedre hudobnej vedy Univerzity Komenského. Má za sebou prvý akademický rok, prvé skúsenosti s našimi študentmi, prvé dotyky s (nielen) akademickým prostredím...

Čo spôsobilo, že človek s diplomom zo Stanfordovej univerzity, s vynikajúco rozbehnutou akademickou kariérou a skvelým životopisom ovenčeným oceneniami, obsiahlou publikačnou činnosťou a bohatými pedagogickými skúsenosťami sa rozhodne usadiť práve v Bratislave?
V prvom rade ma teší, keď počujem, že mám za sebou skvelú kariéru, hoci to možno vidím trocha inak, ako ľudia okolo mňa. (Smiech) Dôvodom bolo, že som počas pobytu v Írsku stretol Slovenku, svoju budúcu manželku, a keď som za ňou prvýkrát prišiel do Bratislavy, veľmi sa mi tu zapáčilo. História aj kultúrny život sú tu, podľa mňa, bohatšie ako v Amerike. Samozrejme, Spojené štáty sú veľká krajina a život na niektorých miestach – napríklad na Manhattane alebo v San Franciscu – je mimoriadne bohatý, no sú to zároveň veľmi drahé miesta. Nežil som ani na Manhattane, ani v San Franciscu, ale kdesi uprostred, na Stredozápade. O mojej univerzite nemôžem povedať nič zlé; spoznal som úžasných kolegov a zažil neuveriteľne čulý kultúrny ruch: konalo sa tam okolo 700 koncertov a recitálov ročne – to sú v priemere dva denne a niektoré z nich boli skutočne vynikajúce –, no pôsobilo to trocha umelým dojmom, keďže sa všetko odohrávalo iba v rámci univerzity a za jej hranicami sa nachádzali už len nákupné centrá a nuda... V Amerike je z ekonomického hľadiska veľmi vysoká životná úroveň, no kvalita života ako taká je už nižšia. V Bratislave sa stále niečo deje a navyše odtiaľto nie je ďaleko k iným miestam, ktoré ma zaujímajú – Viedeň, Praha, Budapešť, Tatry, Alpy...

Nežil si však len v Amerike; absolvoval si niekoľkoročné pobyty na univerzitách v Írsku a Nemecku. Ako by si charakterizoval podobnosti a rozdiely vo sfére muzikológie medzi Amerikou, západnou Európou a nami? Možno dnes ešte rozoznávať jednotlivé prúdy – napríklad anglosaský a nemecký?
Muzikologická prax je v súčasnosti neuveriteľne rôznorodá, takže je veľmi ťažké definovať, čo je jej obsahom. Len v samotných Spojených štátoch má muzikologická obec okolo tritisíc členov. Hovoril by som skôr o jednotlivcoch, ktorí robia veľmi zaujímavé veci. Čo ma prekvapuje najviac, uzavretosť jednotlivých bádateľov, s ktorou som sa stretával prakticky všade, kde som pôsobil. Špeciálne to platí pre Britov, hoci sú medzi nimi aj excelentní muzikológovia. Častokrát nečítajú cudzojazyčnú literatúru (dokonca čítajú len tú z britskej produkcie), nezaujímajú sa o to, čo sa deje mimo ich úzkeho okruhu. Toto platí napríklad aj pre nemeckých vedcov. Všade však existujú výnimky, ľudia s globálnym rozhľadom. Hermann Danuser, u ktorého som študoval v Berlíne, je skvelým príkladom takejto osobnosti.

Pred rokom a pol si sa usadil na Slovensku a získal prvé kontakty s tunajšou muzikologickou obcou. Akým dojmom na teba zapôsobila?
Som tu zatiaľ pomerne krátko, no spoznal som niekoľko osobností, ktoré idú akoby proti prúdu, proti hlavným trendom. Príkladom môže byť Vladimír Zvara, človek so širokým rozhľadom, ktorý sleduje, čo sa v rámci nášho odboru deje v rôznych krajinách. Všimol som si, že viacerí muzikológovia sú sústredení na Slovensko, slovenskú hudbu a tradície, čo je však trend, ktorý možno pozorovať aj v ostatných európskych krajinách, najmä od príchodu finančnej krízy. Peňazí na výskum je menej, preferujú sa domáce, lokálne témy...

Vždy sa mi zdalo, že naša muzikológia je silne nemecky orientovaná...
To dáva zmysel, keďže ide o disciplínu, ktorá vznikla 60 kilometrov odtiaľto. Existuje enormné množstvo nemeckej muzikologickej literatúry a počas môjho doktorského štúdia v Kalifornii sme museli zvládnuť dva cudzie jazyky, z ktorých jeden bola povinne nemčina. Ako vedci by sme bez nej boli celkom stratení. No možno v tom vidieť aj negatívnu stránku – pomerne konzervatívny prístup k bádaniu, obmedzenie repertoáru na nemecký (alebo stredoeurópsky) „kánon“.

Ako by si porovnal akademické systémy, najmä rozdiely medzi Európou a Amerikou?
Hlavný rozdiel je v tom, že ľudia si môžu zvoliť cestu, akou sa bude uberať ich vzdelávanie v neskoršom veku a majú viac slobody vo výbere kurzov, subdisciplín, vedľajších oblastí bádania, ktorým sa budú venovať. V Európe je človek vtesnaný do určitých koľají a keď sa v tridsiatke rozhodne venovať niečomu inému, je už neskoro. Akoby to bolo priam zakázané. Je tu menej možností zostaviť si špecifický, individuálny program štúdia. Kým v Nemecku študent absolvuje doktorandské semináre, na ktorých sa ukáže raz za dva týždne a občas prednesie referát, v Amerike musí pracovať oveľa intenzívnejšie, navštevovať tri-štyri kurzy zamerané na úzko špecifikované témy, z týždňa na týždeň prečítať masu literatúry, pripravovať čiastkové referáty a každý predmet ukončiť veľkou prezentáciou. Pracovné vyťaženie študenta v Amerike je omnoho vyššie. Okrem toho tu existuje užší vzťah medzi akademickým bádaním a praktickou umeleckou činnosťou, univerzity sú prepojené s konzervatóriami, študent muzikológie môže byť zároveň špičkovým výkonným umelcom. Asi najväčšou z takýchto univerzít je Indiana, ktorej hudobná fakulta (School of Music) má približne 2000 študentov,  päť študentských orchestrov a niekoľko ďalších ansámblov.

Máš za sebou prvý akademický rok na Univerzite Komenského. Akí sú naši študenti v porovnaní s nemeckými či americkými?
Tunajší študenti na mňa urobili skvelý dojem a som rád, že tu môžem učiť. Čo ma teší najviac, je ich záujem diskutovať, hoci výučba prebieha v angličtine. Ak cítia potrebu zareagovať na niečo z môjho výkladu, prípadne s niečím nesúhlasia alebo si žiadajú podrobnejšie vysvetlenie, urobia to, a neraz veľmi výrečne.

To ma trocha prekvapuje, moja skúsenosť bola často práve opačná...
Áno, musím povedať, že všade, kde som pôsobil – v Amerike, Írsku a dokonca aj v Nemecku –, som sa občas stretával s tým, že študenti nereagujú na podnety, ticho čakajú, čo povie niekto iný. Ale vždy existujú individuálne výnimky. Najväčší rozdiel medzi Amerikou a Európou je v tom, že americký systém je trocha demokratickejší, študenti majú pocit, akoby im profesor niečo dlhoval, žiadajú od neho odpovede, veľmi radi aj pomerne konfrontačným spôsobom. Zrejme je to tým, že za štúdium platia neraz vysoké sumy. Na druhej strane je tu vzťah študent – pedagóg trocha uvoľnenejší, funguje tu napríklad oslovovanie krstným menom (aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo) a študenti vedia, že sú to oni, kto tvorí seminár, a pedagóg tu má viac-menej funkciu moderátora. A profesor to od nich aj očakáva; nie sú tam na to, aby len ticho sedeli a zapisovali si... Dostanú za úlohu prečítať niekoľko sto strán týždenne a pokladá sa za samozrejmé, že na seminár prídu pripravení diskutovať o danej téme a predniesť svoje názory pred triedou. Na najlepších amerických univerzitách tento postup existuje už na bakalárskom stupni. Zámerom je vypestovať u študentov kritické myslenie a schopnosť samovzdelávania, ktorú zužitkujú po tom, čo opustia brány školy.

Aké predmety vyučuješ na Katedre hudobnej vedy a ako koncipuješ ich obsah? Slovom, čo získa študent, ktorý si zapíše a navštevuje tvoje kurzy?
K hlavným oblastiam môjho výskumu patrí hudba 20. storočia, obzvlášť po roku 1945, hudobná teória a estetika. Takže vyučujem v prvom rade dejiny hudby 20. storočia a tiež analýzu hudby 20. storočia a vediem špeciálne semináre z estetiky. Tiež som vyštudoval kompozíciu a v budúcnosti by som ju na katedre rád vyučoval. Mám s tým skúsenosti z Írska a chcel by som si ich zopakovať. Pokiaľ ide o konkrétnu náplň hodín, v prípade kurzu z dejín pre bakalárov sa študentom snažím predstaviť prehľad najvplyvnejších postáv predovšetkým západnej klasickej hudby 20. storočia a ich najvýznamnejšie diela. Začínam s Debussym, modernistami, Schönbergovou školou, pokračujem medzivojnovou hudbou v Európe aj Amerike, povojnovou avantgardou, postserialistami, Cageovým okruhom, minimalizmom, polyštýlovou hudbou, spektralistami a končím najnovšou súčasnou hudbou, pričom súčasťou látky sú aj exkurzy do oblasti populárnej hudby. Kladiem dôraz na to, aby poznali emblematické diela – napríklad ak sa spomenie Svätenie jari, mali by mať istú posluchovú skúsenosť, prípadne vidieť jeho baletnú podobu, poznať históriu jeho vzniku, vedieť, aké inovácie priniesla jeho hudba, prečo sú také významné, prečo mali taký veľký vplyv a podobne. Snažím sa vybrať rad takýchto diel, zaradiť ich do historického a kultúrneho kontextu a primäť študentov, aby ich vnímali v širšej perspektíve. Chcem, aby pochopili vývoj v medzivojnovom období, Stravinského, Schönberga, Šostakoviča, ale aj americkú hudbu (vrátane latinskoamerickej), lebo bez ich poznania len ťažko možno porozumieť tomu, čo sa deje v súčasnosti...

Marcus ZAGORSKI (1970) študoval kompozíciu a hudobnú teóriu na Michigan State University a McGill University, štúdium muzikológie zavŕšil získaním doktorátu na renomovanej Stanford University v Kalifornii (2006). Za svoju obsiahlu publikačnú činnosť venovanú predovšetkým problematike hudby povojnovej avantgardy a súčasnej hudby získal viacero prestížnych ocenení. Pôsobil ako odborný asistent na univerzitách v Corku a Bowling Green v Ohiu, od akademického roku 2013/2014 je pedagógom Katedry hudobnej vedy na Univerzite Komenského v Bratislave.




Aktualizované: 23. 02. 2016