Logo HŽ

Jana Kurucová

„Človek by nemal chcieť byť hneď dokonalý“

Mezzosopranistka Jana Kurucová patrí k  mladej generácii slovenských operných spevákov, ktorí sa v zahraničí presadili skôr, než ich stihlo spoznať domáce publikum. Tridsaťročná Kežmarčanka je už štyri roky vyťaženou členkou berlínskej Deutsche Oper. Vo februári sympatická umelkyňa konečne prenikla aj do povedomia nášho obecenstva, keď ho okúzlila v bratislavskej premiére Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Interpretačné kvality i  sympatický osobnostný rozmer vzápätí potvrdila sólovým recitálom v rámci koncertného cyklu Veľké slovenské hlasy.

 Boli ste spevavé dieťa?
Veľmi. Je to aj dôsledne zdokumentované: na každej svadbe či inej rodinnej udalosti sa predvádzam v tanečno-speváckych kreáciách a snažím sa upútať pozornosť kameramana. (Smiech.) Lásku k hudbe som zdedila po otcovi, ktorý má krásny hlas – ak by bol študoval, stal by sa z neho wagnerovský tenor. V detstve som si popri ňom užívala spoločné spievanie na omšiach. Od siedmich rokov som hrala na klavíri. Po smrti nášho dedinského organistu ma pán farár oslovil, či by som neprebrala kantorský stolec. Mala som vtedy len jedenásť rokov.
 
 Takže hudobnícke povolanie vám bolo zrejme súdené...
Popri hudbe som mala ešte inú veľkú lásku – šport. Práve ten som chcela študovať spev. Venovala som sa ľahkej atletike, mojou hlavnou disciplínou bol beh na krátke trate. Ale pár mesiacov pred prijímacími skúškami na športové gymnázium som počas tréningu utrpela úraz a natrhla si sval na pravej nohe. Vylaďovanie formy nepripadalo do úvahy. A tak som sa bez väčšieho rozmýšľania ako pätnásťročná tínedžerka prihlásila na banskobystrické Konzervatórium. Bolo to na poslednú chvíľu, takže moja príprava na talentovky nebola špičková. Ale mala som šťastie – prijali ma medzi poslednými umiestnenými. Približne v rovnakom čase som zažila aj svoje prvé operné predstavenie – Verdiho Nabucca v banskobystrickej Štátnej opere.


 V Banskej Bystrici ste pôvodne neštudovali operný spev, ale cirkevnú hudbu. Čo bolo náplňou tohto odboru?
Popri speve, ktorý ma učil Šimon Svitok, to boli predovšetkým hra na organe, dirigovanie a kompozícia. Dodnes z týchto základov čerpám. Myslím si, že praktická skúsenosť z opačnej strany mi pomáha lepšie sa orientovať v gestách dirigentov.
 
 Operný spev ste študovali na viacerých miestach: v Banskej Bystrici, Bratislave, Grazi. Môžete porovnať spôsoby výučby?
Túto otázku mi je ťažké zodpovedať. Na štúdium sa totiž nepozerám hodnotiacim okom. Neriešim, čo mi ktorý pedagóg dal, ale čo som si z toho v danej chvíli dokázala zobrať. Som ako špongia: zovšadiaľ sa snažím pre seba vytiahnuť to, čo považujem za dobré a čo ma momentálne zaujíma.
 
 Vaši rovesníci zväčša pokračovali v štúdiu na VŠMU. Vy ste si vybrali Graz. Prečo?
Vo februári sme na bratislavskom Konzervatóriu dostali možnosť predspievať režisérovi a dirigentovi z univerzity v Grazi. Pani Bukoveczká ma na skúšku pripravila, spievala som Dorabellu. Pozitívnu odpoveď z Grazu som dostala prv, než by som stihla absolvovať talentovky na VŠMU. Ale vysokoškolské štúdium v Grazi som nedotiahla až po magisterku, pretože sa mi podarilo uspieť pri predspievaní do Operného štúdia Bavorskej štátnej opery. Chcela som ukončiť aspoň bakalársky stupeň, takže som za tri mesiace musela zvládnuť látku dvoch semestrov.


  Po roku v Mníchove ste mali tri roky angažmán v Heidelbergu, krásnom meste na juhozápade Nemecka. Priblížte našim čitateľom tento na Slovensku málo známy operný dom aj cestu, akou ste sa do neho dostali.
V Mníchove som dostala možnosť absolvovať prvé profesionálne kroky v maličkých postavách. Bola to posledná sezóna, keď tento slávny operný dom viedol Zubin Mehta. Zoznámiť sa s kumštom na veľkom javisku po boku veľkých hviezd je skvelá skúsenosť. Na druhej strane, na takýchto scénach trvá dlho, kým sa speváčky – a tobôž mezzosopranistky, ktoré vokálne dozrievajú o čosi neskôr než sopranistky –, dostanú k väčším rolám. Takže som sa po rozhovore s intendantom Petrom Jonasom rozhodla ísť do nejakého menšieho divadla, aby by som si vybudovala repertoár. Do takého, kde by pre spievanie väčších postáv nebol nutný masívny volúmen a kde by sa mal hlas možnosť ďalej sa vyvíjať. Napísala som hádam tridsiatim agentúram, jedna z nich sa ma ujala. Absolvovala som viacero predspievaní, až som natrafila na Heidelberg: práve tam hľadali interpretku Cherubína. Heidelberg je študentské mesto – aj pre mňa znamenal životné štúdium. S výnimkou Dorabelly som si zaspievala všetky dôležité mozartovské postavy mezzosopránového odboru. Tu som sa naučila, ako pracovať, ako si rozložiť sily, aby som vôbec vládala odspievať dlhý part. V čase môjho účinkovania pôsobil operný súbor v starom divadle, ktoré má opernú sálu veľkosťou podobnú tej v historickej budove SND.


  Na dosiahnutie  úspechu nestačí mať talent, treba k tomu aj kus šťastia. Vy ste ho mali, keď  vás z Heidelbergu „odvialo“ do Berlína.
V lete 2009 sa v Heidelbergu počas letných slávností uvádzal prvý Barbier zo Sevilly, do ktorého ma obsadili. Rosinu som alternovala s kolegyňou sopranistkou. No a keďže vedenie nerozhodlo, ktorá z nás by mala spievať premiéru, zverili sme to osudu a ťahali sme si zápalky. Mne sa podarilo vytiahnuť si tú kratšiu, takže právo prvého večera pripadlo kolegyni. O pár dní mi volal agent, že môžem predspievať  v berlínskej Deutsche Oper, a to práve v deň premiéry v Heidelbergu. Vedenie divadla nebolo príliš nadšené, predsa len ostávala možnosť, že kolegyňa na poslednú chvíľu ochorie a ja by som za ňu musela zaskočiť. Preto som si letenku kupovala tak, aby som v prípade núdze stihla priletieť z Berlína do Frankfurtu a odtiaľ by ma autom priviezli na premiéru v Heidelbergu. Nakoniec sa žiadne komplikácie nekonali. A ja som si asi o dva týždne našla v mobile správu od agenta: „Janka, nekupujte si žiadne nové topánky, šetrite na sťahovanie do Berlína.“
 
 V Deutsche Oper ste predspievali na konkrétnu úlohu?
Hľadali mezzosoprán, ktorému by sedeli party takého typu, ako je Rosina. Tú som aj hneď spievala. Je to moja osudová postava.
 
 Aké je súčasné postavenie Deutsche Oper medzi berlínskymi opernými scénami?
Každý z troch berlínskych domov je veľmi špecifický a má pevnú pozíciu v opernom živote mesta. V Deutsche Oper hosťujú špičkoví svetoví speváci, ale aj interný ansámbel má vysoké renomé. Mnohé tituly sú obsadené internými členmi súboru, to o niečom svedčí.  
 
 A ako je to s režijnou stránkou inscenácií?
Tak, ako je Berlín kultúrne pluralitné mesto, aj v našej opere si na svoje prídu rôzne cieľové skupiny. V repertoári máme veľmi moderné réžie, ale tiež celkom klasické kusy, ako napríklad Čarovnú flautu, ktorá sa hrá už od roku 1991. Ani Barbier zo Sevilly, hoci nie je celkom tradicionalistický, nepatrí k avantgardnej časti repertoáru.
 
 Aký typ diváka navštevuje vaše predstavenia?
To záleží od toho, čo hráme. Na Wagnera prichádza staršie, vážnejšie, správaním i oblečením serióznejšie publikum  – také, čo nemá problém obsedieť v divadle päť-šesť hodín. (Smiech.) Na moderné inscenácie (napríklad čerstvú inscenáciu Prokofievovej Lásky k trom pomarančom) chodí najmä mladšia generácia. Jej uvoľnený prístup k životu i k umeniu sa odráža aj v neformálnosti oblečenia.
 
 K vašim doménam patrí Gioachino Rossini – skladateľ, vďaka ktorému sme mali konečne možnosť  spoznať vás i na slovenskom opernom javisku. Vy a Rossini – bola to láska na prvý tón, alebo ste sa k jeho interpretačne náročnému dielu „prepracovávali“?
Takto som o tom nikdy neuvažovala. Keď sa ma niekto pýta, ako som sa naučila spievať koloratúry, odpovedám, že tam už boli. Takže možno to nebola láska na prvý pohľad, ale skôr také déjà vu, znovuobjavenie čohosi, čo mi je vlastné. Prirodzená inklinácia existovala, všetko ostatné je nadstavba.
 
 Čo je na Rossinim najťažšie?
Nenechať sa uniesť tým, aké koloratúry si ešte dokážem vymyslieť. (Smiech.) Keď nad nimi teraz rozmýšľam, tak majú čosi spoločné s mojou obľúbenou bežeckou disciplínou – so šprintom. Ak je atlét v superforme, po pár sekundách sa dostane do rýchlosti, keď si ani neuvedomí, ako kladie jednu nohu pred druhú. Už mu to beží samo, všetka jeho energia sa koncentruje na jeden cieľ, celé telo pracuje ako dobre vyladený stroj. Pri koloratúrach je to podobné: keď sa dobre rozospievam a pri vystúpení zvládnem prvú koloratúru, dostanem sa do varu a potom to už beží. Ale samozrejme, nie každá koloratúra je tá „moja“, sú skoky alebo behy, ktoré mi nesedia. A naopak iné, ktoré môžu kolegyni pripadať krkolomné, sú pre mňa celkom prirodzené. To je dôvod, prečo sa rossiniovskí speváci vzájomne nekopírujú, prečo každý z nich spieva trošku inak.
 
 V bratislavskom Barbierovi ste očarili práve štýlovou dokonalosťou blízkou špičkovým rossiniovským interpretom. Je niečo, na čom ešte musíte pracovať?
Sú to dlhé držané tóny, tie mi nejdú. Ak to opäť prirovnám k športu, je to ako rozdiel medzi šprintom a maratónom. Pri dlhých tratiach si musíte rozložiť sily úplne inak, zvoliť
iný typ sebakontroly. Takže ja osobne si oddýchnem pri koloratúrach, držané tóny pre mňa predstavujú záťaž.  


 Rossiniovskou  mekkou je Pesaro. Neláka vás vyskúšať si Accademiu Rossinianu, ktorej najúspešnejší absolventi sú dnes hviezdami hlavného festivalového programu?
Už pár rokov o Pesare intenzívne uvažujem. Aj s pánom Zeddom sme o tom pri našom berlínskom stretnutí hovorili. Zatiaľ som však v letnom čase, kedy sa pesarský festival aj jeho interpretačné kurzy konajú, mala vždy nejaké pracovné povinnosti: predvlani hosťovanie s berlínskym Barbierom v Istanbule, vlani zájazd do Španielska s Donom Giovannim. Tento rok spievam Cherubína v Pekingu a budúce leto mám naplánovanú Zerlinu vo Verone. Ale snáď to do dosiahnutia vekového limitu stihnem.
 
 Druhou doménou vášho repertoáru je Mozart. Speváci ho zvyknú prezentovať ako ideálneho strážcu vokálnej hygieny. Vnímate ho podobne?
Je to tak. Pre mňa bol Mozart spočiatku „Hassliebe“ – láska spojená s nenávisťou. Pôvodne som bola dosť nízky mezzosoprán. No ako som strácala kilogramy, hlas sa šplhal do výšok. Keď som prišla do Grazu, prvou rolou, ktorú som mala kompletne naštudovať, bol Cherubín z Figarovej svadby. Začala som pracovať na recitatívoch a zistila som, že celý part, v podstate koncipovaný ako soprano secondo, je položený strašne vysoko. Noty leteli do kúta a ja som sa zaprisahala, že Cherubína spievať nikdy nebudem. Do rána som vychladla, noty som pozbierala a dnes Cherubín patrí k mojím najobľúbenejším rolám. Práve preto, že mi sedí polohou, v ktorej sa väčšina mezzosopranistiek necíti pohodlne. Briskným tempom prvej árie pripomína Rossiniho koloratúry. Ale potom príde prvý držaný tón a vtedy sa odhalí, v akej kondícii som. Takže súhlasím s kolegami, ktorí o Mozartovi hovoria ako o strážcovi vokálnej hygieny.  
 
 Sledujete vývin operného umenia?
V každom meste, kde som, sa snažím ísť do divadla. Aj v Bratislave som sa počas skúšok Barbiera snažila čo najviac chodiť na repertoárové predstavenia. Je zaujímavé pozorovať publikum, spôsob jeho vnímania, jeho reakcie. Ale tiež spoznávať kolegov na javisku. Okolo je mnoho vynikajúcich spevákov. Keď stretnete niekoho lepšieho než ste vy sama, je dôležité, ako to spracujete. Môže vo vás vyvolať závisť, ktorá vás paralyzuje a nedokážete s prijatou informáciou pracovať. Alebo sa „vyhecujete“ a to, v čom kolega vyniká, využijete na vlastné zdokonaľovanie. Netreba robiť papagája, ale prečo by som si nezobrala to inšpiratívne, nehodila do svojho „mixéra“ a nevyprodukovala čosi vlastné? Aj deti sa učia pozorovaním. Zdravá závisť voči lepším, než som ja, mala v mojom živote vždy veľký motivačný význam. Zožierať sa otázkami typu: „Prečo kolegyňa spieva v La scale a ja nie?“ vôbec nemá zmysel. Je to mrhanie energiou, ktorú by som mohla využiť na svoj rast. U mňa proces funguje postupne: najprv zdravá závisť, potom otáznik (ako by som to mohla spraviť?) – a energia je moja. Treba žiť vlastný život. A ja v ňom chcem byť šťastná.
 
 Hovoríte o lepších kolegoch. Máte nejaké vzory?
Nedá sa to tak povedať. Ako speváčka viem, že jeden umelec nespieva každý deň perfektne a druhý každý deň nanič. Ak sa mi niečo zapáči, snažím sa inšpirovať. A ak sa mi niečo nepáči, neraz si uvedomím, že sama robím rovnakú chybu. Nechcela by som sa fixovať na pár konkrétnych osôb, mohla by som sa začať opakovať.

 Kde vidíte ďalší vývin svojho hlasu a speváckej kariéry?
Práve moja niekdajšia „Hassliebe“ – soprano secondo – je priestor, kde sa cítim dobre. Rada by som ostala v belcantovom fachu, pri Rossinim, Mozartovi. V budúcnosti by som si veľmi rada zaspievala Straussa – napríklad Gavaliera s ružou alebo Skladateľa z Ariadny na Naxe.
 
 Ste stále pod dozorom pedagóga/pedagogičky, alebo sa „ukontrolujete“ sama?
Myslím si, že spevák sa nemôže kontrolovať sám. Je to podobné ako v športe. Atléti zlepšujú výkony pod vedením trénerov, majú k dispozícii maséra, lekára... Aj ja som si v každom meste, kde som sa ocitla, po čase vytvorila okruh ľudí, ktorým dôverujem a môžem ich požiadať o radu. V súčasnosti je mojou pedagogičkou bývalá sólistka berlínskej Komickej opery Eva Zwedberg, s ňou pracujem na technike a na štúdiu nových rolí. Oproti budove Deutsche Oper má pôsobisko skvelá masérka, vďaka ktorej som sa naučila pracovať s telesnou i mentálnou energiou, čo mi napríklad pomáha uvoľniť napätie pred predstavením. K mojim istotám patrí tiež fantastický český foniater Teofor Rüfer žijúci v Berlíne, ktorého kreslom prešlo mnoho špičkových spevákov, vrátane Luciana Pavarottiho. S ním nesmierne rada diskutujem o speve: vďaka týmto rozhovorom som pochopila mnoho vecí, ktoré som dovtedy robila len intuitívne alebo ktoré ešte nerobím optimálne.
 
 K spevu zjavne pristupujete veľmi racionálne a svojim pocitom sa snažíte dať pevnú bázu. To je výborný základ pre pedagogickú prácu. Dnes je táto otázka ešte predčasná, ale viete si predstaviť seba na opačnej strane vzťahu pedagóg-študent?
Racionálne myslenie beriem ako základ, od ktorého sa môžem odraziť k emocionálnemu rozletu. Polovica mojej rodiny sú učitelia. Veľmi ma bavia teoretické rozhovory o spievaní. Aj s kolegami, s ktorými si dôverujeme, vzájomne analyzujeme svoje výkony. Takže odpoveď je áno: viem si predstaviť , že by som sa raz venovala vokálnej pedagogike. Je chyba, ak sa učiteľ snaží naučiť žiaka tomu, čo robí on sám. Kopírovanie nie je možné, každý sme iný. Pedagóg by sa mal snažiť zo študenta vyťažiť to najlepšie. Tak ako moja profesorka v Grazi. Ona ma predovšetkým podporovala v tom, v čom som bola dobrá. Samozrejme sme popritom pracovali aj na odstránení chýb, ale nebolo to prvoradé. Keď som potom išla predspievať do mníchovského Operného štúdia, bolo mi jasné, kde sú moje slabiny. Ale na druhej strane som si bola vedomá aj toho, čo už viem, a na to som sa snažila sústrediť. Človek by nemal chcieť byť perfektný hneď. Veď ak by sme boli dokonalí už dnes, čo by sme robili zajtra?

 Pred pár týždňami ste v Berlíne absolvovali osobný debut v postave Maffia Orsiniho z Lucrezie Borgie – a to hneď po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka. Aké sú vaše dojmy z koncertného uvedenia Donizettiho opery?
Popri bratislavskom sólovom koncerte bola pre mňa vrcholom sezóny práve berlínska Lucrezia Borgia. Nestáva sa často, aby na zahraničnom javisku spievali traja speváci z rovnakej krajiny. Bola to taká slovenská oslava. Výborne sme si rozumeli a vzájomne sme sa vyburcovali k lepšiemu výkonu. A hoci bol Maffio Orsini mojím rolovým debutom, pri premiére som mala pocit, akoby som ho bola už niekoľkokrát spievala – takí sme boli zohraní. V preplnenej sále to priam vrelo zdravým napätím. Jednoducho nezabudnuteľný zážitok, za ktorý som veľmi vďačná.

 A aké zážitky si odnášate z účinkovania v Bratislave?
Bratislavské publikum som si najmä po sólovom koncerte veľmi obľúbila. Spočiatku to je vždy také „oťukávanie sa“ – vzájomne sa nepoznáme, takže chvíľu trvá, kým preskočí iskra. Po pár číslach som sa však už na javisku cítila ako doma a vychutnávala som si úžasnú, chvíľami až intímnu atmosféru v sále. Mám však aj menej radostný zážitok. Počas skúšok Barbiera som navštívila pár predstavení v novej budove SND a cítila som smútok, že napriek výborným interpretom len malá časť slovenského publika objavila tento druh umenia. Opere SND veľmi želám, aby si k nej našlo cestu čo najviac divákov.

 Čo vás čaká v nastávajúcej sezóne?
Sezónu začínam Cherubínom v Pekingu. Bude to pre mňa nová skúsenosť, spievať v mimoeurópskej krajine. V polovici augusta naskakujem v Deutsche Oper do už bežiaceho skúšobného procesu nového Nabucca. V novembri ma čaká osobný debut v postave Meg Pageovej. Falstaff je úplne iný Verdi než Nabucco – je to skôr parlandové spievanie než dlhé línie typické pre rané skladateľovo obdobie. Na túto produkciu sa veľmi teším, pretože ju s nami naštuduje Christof Loy, známy ako „režisér charakterov“. Popritom ma čaká niekoľko predstavení Barbiera v Berlíne a v SND. Na 15. decembra je v Bratislave naplánovaný aj vianočný koncert. Druhá polovica sezóny sa nesie takmer výlučne v mozartovskom duchu. Po Cherubínovi v klasickej berlínskej réžii Götza Friedricha bude pre mňa experimentom Donna Elvíra, pred ktorou mám obrovský rešpekt. Na štúdiu tejto roly pracujem už viac než pol roka, no stále si nie som istá, či mi čas ostávajúci do marcovej premiéry naozaj postačí. Tiež rokujem so Slovenským národným divadlom ohľadom nového naštudovania Mozartovej opery La clemenza di Tito, kde by som mala stvárniť postavu Sexta.

 A ako hodnotíte práve sa končiacu sezónu?
Bola úžasná, no zároveň doposiaľ najťažšia. Mozog i telo sú vyčerpané, cítim, že mi dlhšie trvá naučiť sa nové veci. Najlepším receptom je aspoň na dva týždne úplne vypnúť. Už sa neviem dočkať chvíľ oddychu u rodičov. A potom sa prihlási netrpezlivé mravčenie, ktoré mi dá signál, že mám znova chuť pracovať.  

Jana Kurucová (1982) pochádza z dedinky Tvarožná pri Kežmarku. Po štúdiu na slovenských konzervatóriách (Banská Bystrica, Bratislava) a na Univerzite v Grazi sa v roku 2005 stala členkou Operného štúdia Bavorskej štátnej opery v Mníchove. V rokoch 2006 – 2009 pôsobila v nemeckom Heidelbergu, od roku 2009 je členkou berlínskej Deutsche Oper. Ťažiskom jej repertoáru sú najmä diela Wolfganga Amadea Mozarta či skladateľov talianskej belcantovej opery. V Opere SND spieva Rosinu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly.




Aktualizované: 27. 02. 2016