Logo HŽ

Kálmán Oláh – medzi Bartókom a bebopom

Predčasným vrcholom jazzovej jesene bolo vystúpenie jazzového orchestra Dánskeho rozhlasu s  hosťujúcim maďarským klaviristom a aranžérom Kálmánom Oláhom. Bratislavský koncert bol jedinečnou príležitosťou na zoznámenie sa s hudbou nesmierne zaujímavej, hoci u nás málo známej osobnosti jazzovej scény našich susedov.

V príbuzenstve máte viacero medzinárodne etablovaných jazzových klaviristov – predovšetkým Bélu Szakcsiho Lakatosa a jeho synov Bélu Szakcsiho Lakatosa Jr. a Róberta Szakcsiho Lakatosa. Takmer by sa dalo hovoriť o rodinnom klane...
(Smiech.) Máte pravdu, naozaj to tak vyzerá. Začalo to Szakcsim, ktorý je skutočným velikánom maďarskej scény. Od neho sme sa učili všetci, či už priamym kontaktom, alebo z nahrávok, ktoré sa u nás doma počúvali odkedy si pamätám. Tento rok oslávil Szakcsi sedemdesiatku a okrem toho, že stále excelentne hrá, neprestajne prichádza s novými projektmi. Moje jazzové začiatky sa spájajú tiež s jeho synmi Róbertom a Bélom juniorom, pretože sme sa učili jeden od druhého. Neskôr po rokoch sme sa stretli v štúdiu a ako Szakcsi Generation nahrali spoločný album. (Szakcsi Generation with Jack DeJohnette and John Patitucci: 8 Trios for 4 Pianists, BMC Records 2006 – pozn. autora).

 Predpokladám, že snom mnohých jazzových hudobníkov je spolupráca s rytmickou sekciou tvorenou legendárnym bubeníkom Jackom DeJohnettem a flexibilným kontrabasistom Johnom Patituccim. Ako k tomu došlo v prípade Szakcsi Generation?
Jack našu hudbu poznal a oslovila ho. Niekoľko rokov predtým ho Szakcsi pozval prostredníctvom maďarského rozhlasu ako špeciálneho hosťa svojho tria a „padli si do oka“. Spomínam si na fantastické pokoncertné jam sessions v dnes už neexistujúcom klube Jazz Garden, kde Jack sedel celý večer za bicími a my sme sa striedali za klavírom. Mal neuveriteľnú energiu a invenciu, proste nám to všetkým „natrel“.(Smiech.) V tomto smere sa nám v Maďarsku darí, máme pomerne dosť vynikajúcich jazzových klaviristov; len viacerí z mojich študentov na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta sa dostali v hudbe skutočne ďaleko. Zrejme tento aspekt Jacka zaujal a oslovil nás na spoločný projekt. Ukázal sa ako nesmierne milý a vnímavý človek a nahrávanie bolo nezabudnuteľným zážitkom. Ostali sme dobrými priateľmi, pozval ma ako hosťa svojho Jack DeJohnette Special Project a účinkoval na mojom albume Always. Pri jeho nahrávaní v New Yorku mi pomohol so štúdiom, masteringom a ďalšími záležitosťami. Naposledy sme však spolu hrali pred piatimi rokmi na koncerte v budapeštianskom Paláci umení, kde spolu s kontrabasistom Ronom McClurom participoval na mojom Concerto for Symphony Orchestra and Jazz Band.  

Od mainstreamu k Bartókovi

 Pozoruhodný ohlas mali vaše Images pre jazzový orchester a sólový klavír venované Bélovi Bartókovi. Prečo ste sa rozhodli pre jazzovú poctu tomuto velikánovi?
Bartók bol od detstva mojím hudobným hrdinom a aj preto som sa po skončení jazzového oddelenia na konzervatóriu niekoľko rokov súkromne venoval štúdiu klasickej kompozície. Nazdávam sa, že spôsob, akým Bartók narába s farbou, harmóniou a rytmom, inšpiruje množstvo jazzových hudobníkov po celom svete; aj keď samozrejme medzi jeho súčasníkmi bolo viacero ďalších velikánov – Stravinskij, Šostakovič, Prokofiev alebo Honegger, ktorého hudba mi je veľmi blízka. V niektorých svojich skladbách využívam melodický systém polymodálneho chromatizmu, prvýkrát popísaný práve Bartókom. Túto koncepciu sa snažím uplatňovať aj pri improvizáciách a myslím, že o čosi podobné sa predo mnou nepokúšal nikto. Sám som prekvapený, ako prirodzene tento systém zapadá do jazzového idiómu. Viacerí využívali Bartókove harmonické či rytmické inovácie, avšak nie polymodálny koncept v rámci jazzu, ako som sa o to pokúsil ja napríklad v Polymodal Blues na albume Always alebo v suite Images.

 Nepobúril „jazzový Bartók“ hudobných puritánov? Predsa len, tento skladateľ patrí k maďarským kultúrnym ikonám...
Odozvy boli naopak veľmi priaznivé, hoci sa suitu podarilo v Maďarsku predviesť len dvakrát. Doba nepraje podobne nákladným projektom. O to väčšiu radosť som mal, keď ma oslovil Dánsky rozhlasový big band a vo februári tohto roku sme kompletné Images predviedli v Kodani. Vznikla z toho aj koncertná nahrávka a klobúk dole, ako hravo si tento výborný orchester poradil s komplikovanou štruktúrou skladby. Po koncerte sme sa hneď dohodli, že na spoločnom jesennom turné zahráme z Images aspoň dve časti.


 Inšpiračným zdrojom Bartókovej hudby boli ľudové piesne. Využívate vo svojom kompozičnom jazyku prvky maďarského folklóru?
Len príležitostne, hoci maďarské ľudové melódie milujem a sú blízke môjmu naturelu. Nemám však vo zvyku pracovať v duchu ľudovej štylizácie, požičiavam si skôr samotné nápevy. Práve pomalými ťahavými melódiami sa maďarský folklór odlišuje od ľudovej hudby susedných krajín, napríklad od balkánskeho regiónu, pre ktorý je dôležitejšia rytmická zložka. Rubatové nápevy ovplyvnili Bartóka či Kodálya, no kým oni tieto elementy rozličným spôsobom spracovávali, mňa zaujíma „obnažená“ melodika prerozprávaná jazzovým spôsobom. Čo sa týka harmonizovania alebo rytmickej štylizácie, základom môjho slovníka ostáva bebop, hoci výsledok sa miestami blíži k jazyku súčasnej klasickej hudby.

 

Maďarsko – Amerika – India

 Ešte ako študent ste sa stali laureátom prestížnych interpretačných súťaží v Leverkusene či Hoeilaarte, neskôr ste uspeli na kompozičnej súťaži Theloniousa Monka v Spojených štátoch. Nakoľko sú pre mladého hudobníka relevantné podobné „zápolenia“?
Sú nesmierne dôležité, pretože umožňujú presadiť sa v medzinárodnom priestore a dať o sebe vedieť aj mimo domácej scény. Netvrdím, že kritériá súťaží bývajú nastavené ideálne, mňa osobne však určite posunuli ďalej. Neustále pripomínam aj svojim synom – pätnásťročný študuje saxofón, osemnásťročný jazzový klavír –, nech idú do zahraničia na súťaže či štipendiá, pretože len tak sa dnes dokážu presadiť. Vďaka víťazstvu na Monkovej súťaži sa mi napríklad jednoduchšie podarilo dohadovať vydanie albumu v Amerike.


 Rozsah vašich koncertných aktivít je pozoruhodný – od sólových recitálov a spoluprác s rozličnými hudobníkmi viacerých žánrov cez vlastné sexteto, Trio Midnight, po rozsiahle symfonické projekty. Vaša diskografia však z nich zachytáva len zlomok...
Máte pravdu, od posledného albumu Images ubehlo viac ako päť rokov, hoci o novej nahrávke som odvtedy uvažoval viackrát. V súčasnosti ma tešia predovšetkým disciplíny na opačných póloch: voľná improvizácia, interpretácia klasickej hudby a prelínanie, či skôr prestupovanie klasickej hudby improvizovanou. Práve toto reflektovanie zapísanej hudby prostredníctvom improvizácie ale nedokážem zachytiť v štúdiu. Snáď bude nová nahrávka koncertným záznamom v tomto duchu. Rovnako by som chcel nahrať svoje symfonické skladby, hoci si uvedomujem finančnú náročnosť projektu. Napísal som viacero opusov pre jazzový ansámbel a symfonický orchester – v marci sa niektoré z nich podarilo predviesť spolu s Pécsskym symfonickým orchestrom, momentálne pracujem na klavírnom koncerte. Plánov je naozaj veľa a nedokážem posúdiť, ktoré z nich sa podarí realizovať.   

 Prekvapuje ma, že medzinárodne etablovaná osobnosť s vašimi referenciami ťažko získava podporu pre svoje projekty...
Uvedomujem si, že keby som hral len mainstream, tak sa v Maďarsku ako klavirista neuživím. Aj preto je dnes pre jazzového hudobníka nevyhnutné fungovať v rámci širšieho záberu a samozrejme pôsobiť ako pedagóg. Často hrávam v rozličných projektoch v Nemecku či Švajčiarsku, okrem toho cítim potrebu neustále cvičiť; napríklad v januári sprevádzam na pôde budapeštianskej Lisztovej akadémie piesňový recitál vynikajúcej sopranistky Andrey Rostovej, kde budem medzi piesňami Bartóka, Liszta, Albana Berga či Richarda Straussa tiež improvizovať.

 Po skončení turné s Dánskym big bandom máte namierené do Indie. Prečo?
Chystáme projekt s Karthikom Rajom, synom Ilaiyaraaju, legendárneho skladateľa hudby k množstvu kollywoodskych filmov. Spolu budeme aranžovať otcovu hudbu pre decembrový koncert v Kuala Lumpur v Malajzii. Predpokladám, že to bude úplne odlišné od všetkého, čo som robil doteraz. V každom prípade bude môj pobyt v Chennai novou skúsenosťou.  

Klavirista Kálmán Oláh (1970) je absolventom jazzového oddelenia Konzervatória Bélu Bartóka a Hudobnej akadémie Ferenca Liszta, kde vyučuje klavír a kompozíciu. Je lídrom Tria Midnight (od 1990, nahrávky Live at Dinant Jazz Night a On Track s Leem Konitzom a Friends Meeting so Stevem Houbenom) a Kálmán Oláh Sextet (od 1994). Ako autor kompozičných projektov (Concerto for Jazz Orchestra, Concerto for Symphony Orchestra and Jazz Band, Images pre big band a sólový klavír, Bach – Goldberg Variations) získal viacero prestížnych ocenení na domácej (Liszt Award, Gábor Szabó Prize, Skladateľ roka ARTISJUS) i zahraničnej scéne (M. Kosz International Jazz Piano Competition, Hoeilaart International Jazz Competition, Thelonious Monk Jazz Composer's Competition – Grand Prix za skladbu Always, ktorá vyšla na rovnomennom albume). Ako sólista DR Big Band predstavil v polovici októbra v Bratislave svoje kompozície.




Aktualizované: 27. 02. 2016