Logo HŽ

Helena Tulve

„Najviac ma zvykne upútať spôsob plynutia...“

Tohtoročný festival Melos-Étos porušil tradíciu v tom, že nemal hlavného hosťa. Namiesto toho však do Bratislavy zavítalo hneď niekoľko zaujímavých skladateľských osobností a interpretov zo zahraničia. Medzi nimi boli okrem iných aj renomovaná estónska skladateľka Helena Tulve, ktorej dielo zaznelo na koncerte belgického kvinteta Het Collectief.

Kompozícii sa intenzívne venujete už viac ako 20 rokov. Aké boli vaše hudobné začiatky?
V Estónsku som od svojich siedmich rokov študovala hru na klavíri v špeciálnej hudobnej škole. Tieto špecializované hudobné školy boli založené ešte za sovietskej éry, podobne ako v Rusku, na Ukrajine či vo východnom Nemecku. Ich učebný systém pretrváva až do súčasnosti a myslím si, že je veľmi dobrý. Najmä dnes, keď je toľko rôznych vplyvov, deti sa môžu spoločne sústrediť na prácu a na cvičenie, formovať sa v prostredí, kde sa neustále niečo intenzívne deje.
Ako trinásťročná som však začala mať pri hraní zdravotné problémy s rukami, čo ma prinútilo rozmýšľať nad inou alternatívou. Cítila som, že by som chcela ostať pri hudbe. Mala som možnosť špecializovať sa na odbor Hudobná teória, kde poskytovali aj základy kompozície. Predtým mi však vôbec nenapadlo, že by som sa práve ja mohla venovať skladbe, pripadalo mi to až šialené a smiala som sa nad takou predstavou. Nakoniec som si kompozíciu prekvapujúco rýchlo obľúbila, keďže som mohla viac rozvíjať svoje osobité hudobné myslenie a nešlo tak o nejaký virtuózny výstup. Napokon som sa rozhodla ísť študovať skladbu na Estónsku akadémiu hudby u Erkkiho-Svena Tüüra a vlastne doposiaľ som ostala jeho jedinou študentkou, keďže neskôr sa už sústredil len na vlastnú kompozičnú činnosť.

Ešte počas štúdia v Estónsku ste sa zúčastnili aj na kurzoch v Szombathely, kde boli medzi lektormi aj György Ligeti a Marco Stroppa. Ako na vás zapôsobili tieto stretnutia?
Boli to pre mňa intenzívne dva týždne, veľa som sa naučila, aj keď som ešte veľmi neovládala angličtinu, počula som množstvo dovtedy nepoznanej hudby. Ligeti nebol vždy voči svojim žiakom veľmi chápavý a niekedy dokázal perspektívnych záujemcov od komponovania aj úplne odradiť. Celá situácia bola zvláštna, keďže skúška vyzerala tak, že Ensemble Modern hral z listu skladby študentov a Ligeti to ihneď pred všetkými ohodnotil, čo mohlo byť niekedy naozaj nepríjemné. Ja som mala vtedy ešte pomerne ranú skladbu, nič náročné, len jednoduché trio. Ligeti bol ale prekvapivo empatický a povedal niekoľko prívetivých a povzbudivých slov. Myslím si, že išlo vtedy trochu aj o prejav istej kultúrnej spolupatričnosti, keďže Estónsko bolo v tom čase ešte okupované Sovietskym zväzom, obe krajiny patria do východnej Európy a jazykovo majú oba národy tie isté ugrofínske korene. Bola to pre mňa veľmi dôležitá skúsenosť.

Neskôr ste sa rozhodli pokračovať v štúdiu vo Francúzsku. Čo vás k tomu priviedlo?
Moja cesta nabrala trochu iný smer, keď sa môj manžel, zborový dirigent, vybral študovať do Francúzska špecializáciu Gregoriánsky chorál, založenú ešte na podnet Oliviera Messiaena. Na túto možnosť prišiel zhodou okolností počas jedného spontánneho výletu autostopom do Paríža, kde „náhodou“ stretol na ulici svojho budúceho profesora, ktorý ho pozval pozrieť sa na koncert do Église Val-de-Grâce a oboznámil ho s touto špecializáciou. Pedagóg Louis-Marie Vigne je doposiaľ jediný človek, s ktorým sa môj manžel v živote zoznámil len tak na ulici. Ja som ho len chcela nasledovať, a preto som v kompozičných štúdiách pokračovala na konzervatóriu v Paríži v triede Jacquesa Charpentiera, kde som spravila prijímacie pohovory. Francúzsky jazyk som sa začala na škole učiť ešte pár rokov predtým, ako som vôbec tušila, že niekam vycestujem. Bolo zvláštne, ako napokon všetky udalosti na seba nadväzovali.

Ako vyzeralo vaše tamojšie štúdium?
Jacques Charpentier bol žiakom Messiaena, preto aj jeho hodiny prebiehali v podobnom štýle, teda ako intenzívne celodenné bloky, kde ráno bola možnosť konzultovať svoje práce a poobede sa na analýze venoval najrôznejším skladbám a štýlom, od Machauta po Bouleza, indické rytmy a podobne.
Čiastočne ma ovplyvnil aj spolužiak v mojom veku Régis Campo, bol pre mňa často oporou a študoval u Gérarda Griseyho, s ktorým som tiež mala príležitosť stretnúť sa.
Avšak nepochybne najvýraznejšia skúsenosť v mojom živote bola možnosť naživo počuť improvizovať na organe Oliviera Messiaena počas štyroch adventných týždňov v Église de la Sainte-Trinité. Boli to jeho úplne posledné improvizácie, keďže už na jar nasledujúceho roku (1992) zomrel. Na jeho vlastné želanie sa na omšiach zúčastnil aj spevácky zbor konzervatória, keďže išlo o zbor so spomínanou špecializáciou na gregoriánsky chorál, kde pôsobil aj môj manžel.

Približne po siedmich rokoch strávených vo Francúzsku ste sa rozhodli vrátiť s rodinou naspäť do Estónska, kde pôsobíte na Estónskej akadémii hudby ako pedagóg skladby až doteraz. Ako vás ovplyvnili tieto zmeny prostredia?
Francúzsko je nepochybne veľmi dynamická a kultúrne bohatá krajina, čo veľmi obdivujem. V skutočnosti som ale počas rokov v Paríži v sebe rozpoznala a upevnila práve svoju estónsku identitu a cítenie, presvedčenie. Bolo to kontrastným prostredím, v ktorom som sa ocitla, veľkomesto oproti dovtedajšiemu životu úzko spätému s prírodou, hlavne s lesmi a jazerami, kde ľudia chceli a potrebovali tráviť svoj čas. Aj preto viac Estóncov emigruje radšej do Kanady než do Francúzska.
Po rozpade Sovietskeho zväzu naberalo však aj v Estónsku všetko iný rozmer. Asi sa niečo podobné odohrávalo aj tu na Slovensku. Ja som síce počas štúdia vo Francúzsku chodievala na letné prázdniny a na sviatky domov do Estónska, ale keď som sa natrvalo vrátila, mala som pocit, že musím úplne nanovo spoznať celú svoju krajinu, ktorá sa rapídne menila a napredovala. Diali sa pekné aj menej pekné veci. Nastal prudký výbuch kapitalizmu, chaos a eufória, v ktorej sa spočiatku nedalo zorientovať – ako v džungli.

  Stretávate sa s tým, že by vaša kompozičná činnosť bola nejako odlišovaná od ostatných kvôli tomu, že ste žena-skladateľka? Máte pocit, že sa vo vašom prípade tejto skutočnosti venuje pozornosť?
Je zaujímavé, že osobne som sa s tým nikdy nestretla, aspoň nie vedome. Pokiaľ viem, na západe je toto porovnávanie a vyhodnocovanie, „koľko je žien-skladateliek“, ešte stále veľmi v popredí ako spoločenská téma. Aj keď som bola počas svojich štúdií v Paríži jediné dievča na kompozícii u Jacquesa Charpentiera, nikdy som sa nad tým zvlášť nestihla pozastavovať. IRCAM je aj doteraz ako inštitúcia prevažne mužská, s výnimkami ako Kaija Saariaho a možno zopár ďalších. Môže to byť čiastočne spôsobené aj tým, že ide predovšetkým o technologicky zameranú inštitúciu, kde niekedy dochádza k odčleneniu intelektu od ostatného vnímania a poznávania a nie každému človeku, či presnejšie každej žene, to pripadá umelecky potrebné a žiaduce, hoci náročnosť nemusí byť prekážkou. Sama som to skúšala, keď som bola v IRCAMe na kurzoch, ale dodnes komponujem vlastne čisto akustickú hudbu bez akéhokoľvek využitia elektroniky. Pre mňa je elektronika ako forma expresie skôr nedostatočná a obmedzujúca, viem ju používať, ale nechcela by som sa zamerať len na ňu.
Na Akadémii v Tallinne, kde učím už štrnásť rokov, sú v poslednom čase na kompozícii prevažne študentky. Nestretávam sa s tým, že by sa tomu venovala nejaká zvláštna pozornosť, jednoducho to tak vychádza. Myslím si, že vo východnej Európe porovnávanie v umeleckej sfére ani nie je také potrebné. Robia sa, pochopiteľne, napríklad štatistiky výšky platov u žien a u mužov, ale zdá sa, že spoločnosť nie je až taká citlivá na to, keď sa žena ocitne vo vedúcej pozícii alebo sa stane výraznou kultúrnou osobnosťou.

 Zdá sa, že vo vašom hudobnom formovaní zohráva zvláštnu úlohu gregoriánsky chorál. Ako ste po prvýkrát prišli do styku s touto hudbou?
Prvý raz som počula gregoriánsky chorál ešte počas stredoškolských štúdií, na seminári dejín hudby s jedným výborným prednášajúcim. Ihneď ma upútala tá intenzívna duchovná prítomnosť, hoci ide len o jednohlasný spev. Fascinovalo ma neprerušiteľné odvíjanie jedinej línie.
Zamyslela som sa aj nad tým, že skladateľ v tej dobe vlastne nemohol existovať ako úplne oddelená centralizovaná osobnosť, spevy vznikali a uchovávali sa vďaka spoločnej tradícii.
Zvláštne je, že ma táto hudba kompozične neovplyvnila v tom povrchnejšom zmysle, že by som často využívala citácie, charakteristické mody či rytmiku. Formovala hlavne moje štrukturálne myslenie a vnímanie plynutia materiálu. Všetko sa dá v mojich dielach napokon zredukovať do akejsi jednej pomyselnej vedúcej línie, aj keď ide o komplexnejší materiál, kde je viac vrstiev.
Samozrejme, táto hudba je dôležitá najmä pre manžela, ktorý v Paríži aj neskôr pôsobil ako asistent dirigenta na danej špecializácii a založil súbor Vox Clamantis, s ktorým veľa koncertuje aj mimo Európy. Zvláštnym zážitkom boli ich koncerty v Libanone. Libanonská kultúra je totiž úzko spätá s hudbou, koncerty súboru prijali nadšene a celková atmosféra bola veľmi svieža, keďže to bolo tesne po skončení občianskej vojny. Libanon je inak nádherná krajina, aj keď bola výrazne oslabená vojnou, človek sa ocitne v prostredí obklopenom horami a morom, s krásnou prírodou, cédrami a výborným jedlom.

 Ako vnímate svoju vlastnú hudbu?
Pri hudbe, či už pri jej počúvaní alebo komponovaní, ma najviac zvykne upútať spôsob plynutia, tok. V poslednom čase moje skladby nadobúdajú stále väčšiu časovú plochu, a tým sa stávajú aj pomalšími, keďže sa sústreďujem na sluchovo takpovediac mikroskopické zmeny, na čo najväčšie možné priblíženie momentu prechodu z jedného prvku na druhý.
Čo sa týka spektralizmu, nezvyknem presne technicky analyzovať spektrum daného tónu, ale je mi blízke vnímanie prirodzených vlastností zvuku, keďže najinšpiratívnejšie sú pre mňa prírodné javy. V podstate zdieľam prístup Gérarda Griseyho, ktorý označenie svojej hudby ako „spektrálnej“ odmietal, skôr svoju hudbu opisoval ako „musique liminal“ ‒ liminálnu hudbu, vnímanie zvukových objektov ako „žijúcich organizmov“. Vnímam ktorýkoľvek jav ako žijúci organizmus, nielen zvuk, ale čokoľvek, čo sa vyskytuje v čase a priestore, akýkoľvek objekt ‒ napríklad tento kaviarenský stôl.

 Ako postupujete pri komponovaní, sústreďujete sa na výsledok či skôr na proces tvorby?
Keď som začínala komponovať, snažila som sa dostať všetok materiál, všetky hudobné zložky čo najviac pod kontrolu a budovať si tak vlastnú disciplínu. Bála som sa, že inak by mi mohlo niečo uniknúť, alebo že by som dala nechtiac najavo nejaký svoj nedostatok. Po určitom čase a skúsenostiach som ale prišla na to, že by som mala začať nechávať priestor svojej „intuícii“, hoci tento výraz v niektorých kruhoch ešte stále nie je veľmi populárny. Nebojím sa začať úplne neusporiadane až chaoticky, keď napokon všetok materiál nadobudne výslednú formu a vnútornú organizáciu.
Pri komponovaní si určite viac vychutnávam proces tvorby, je to pre mňa hlavne spôsob reflexie, príležitosť odrážať v sebe realitu a nechať ju rezonovať. Aj preto žijem radšej v krajine, ktorá je skôr odľahlá, vzdialená od centra diania, mám tak väčší priestor na príjemnú samotu a ticho. Nemávam problém s nedostatkom ideí či inšpirácií na komponovanie, len musím mať príležitosť ten moment v sebe zachytiť, byť prítomná.

Helena Tulve (1972), estónska skladateľka. Študovala kompozíciu na Tallinn Secondary Music School (Alo Põldmäe) a v rokoch 1989–1992 na Estonian Academy of Music (Erkki-Sven Tüür). Vzdelanie v oblasti skladby ďalej rozvíjala v roku 1994 v triede Jacquesa Charpentiera na Conservatoire supérieur de Paris a zúčastnila sa tiež na letných kurzoch u Györga Ligetiho a Marca Stroppu. Jej kompozície boli uvedené v mnohých európskych krajinách, USA, Kanade či na festivaloch súčasnej hudby ako NYYD Festival (Tallinn), BIG Torino, Music of Friends (Moskva), Les Boréales (Caen), MaerzMusik (Berlín), Matrix Herbstfestival (Lipsko), Icebreaker (Seattle), Varšavská jeseň, Vancouver New Music a ďalších. Za svoju skladateľskú činnosť získala ocenenia Heino Eller Composition Prize, Estonian Music Council Music Prize, Estonian Cultural Prize, President’s Cultural Foundation’s Young Artist Prize a i. Od roku 2000 prednáša na Estonian Academy of Music and Theatre a v roku 2011 bola menovaná za profesorku. Má na konte tri autorské CD: Sula (Estonian Radio, 2005), Lijnen (ECM, 2008) a Arboles lloran por lluvia (ECM, 2014).




Aktualizované: 22. 02. 2016