Logo HŽ

Pēteris Vasks

Najťažšie je prelomiť ticho...

„Hudba je najmocnejšou zo všetkých múz, pretože sa cez ňu môžeme dotknúť sféry božského. Áno, hudba je abstrakciou, ale zvuky dokážu vyjadriť ducha. Toho, ktorého nie je možné vyjadriť slovami. Všade okolo nás sa hovorí o tele, ale ja mám chuť zavolať: A kde je duch, kde je duša? Duše sú zarastené ako džungľa. Preto sa snažím, aby moja hudba do nich vniesla lúč svetla.“

Vaše kompozičné krédo napovedá mnoho, predsa sa ale skúsim opýtať – čo pre vás znamená hudba?
Hudba je najkrajším Božím darom, ktorý sme dostali. Pre mňa je hudba synonymom slov krása a svätosť. Často som sa pýtal rôznych duchovne založených ľudí: „Čo to znamená svätosť?“ Nikto mi zatiaľ nedal celkom uspokojivú odpoveď. Ja som ju našiel – v hudbe. Každý pozná pieseň „Tichá noc, svätá noc...“ Žijeme síce v každodennej realite, ale práve hudba nám môže ukázať, že existuje aj niečo iné. Sféra pre dušu. Tam sa ukrýva „posvätno“. Aj keď príde hmla, niekde nad ňou stále svieti slnko alebo hviezdy a dívajú sa na nás. Možno to pôsobí iba ako slová a frázy, ale ja sa práve toto pokúšam ukázať vo svojej hudbe. Otázka znie, ako ďaleko na tejto ceste som. Neviem. Ale som si istý, čo chcem ľuďom mojou hudbou hovoriť: Boh stvoril tento svet a to je niečo neuveriteľné krásne. Mojím posolstvom je nezabúdať na to.

 Ako ste dospeli k tomu, že vaša hudba je tak veľmi preniknutá duchovnom? Bol to istým spôsobom vedomý proces?
Myslím si, že za to vďačím v prvom rade svojej rodine, predovšetkým otcovi. Otec bol vynikajúcim baptistickým pastorom. A presne to, čo robil on, robím teraz ja cez svoju hudbu. Prihováram sa ľuďom. Iste, nebolo to vždy celkom tak. Mal som obdobie, keď som bol viac avantgardný, možno až hudobne agresívny. Hovoril som si – hudbu treba písať tak, aby obecenstvo v sále nemohlo zaspať. A pozrite sa na moju hudbu dnes... (Smiech.) Ale dnes už viem, že v hudbe je dôležité povedať niečo iné.

 Čo stálo na začiatku vášho rozhodnutia sa pre hudbu?
Ako malý chlapec som začal hrať na husliach. Oproti kostolu v malom provinčnom meste, kde môj otec pôsobil, stála hudobná škola. Rodičia si všimli, že ma hudba zaujíma, a tak ma do nej zapísali. Už ako 10- alebo 12-ročný chlapec som začínal tušiť, že hudba bude pre mňa v živote to najdôležitejšie. Spočiatku som nevedel, akú bude mať podobu – chcel som byť hudobníkom, spevákom, dirigentom, skladateľom... Keď som mal 13, odišiel som do Rigy ďalej študovať hudbu. Bola tam slávna hudobná škola, ktorú navštevovali ľudia ako Gidon Kremer, Mischa Maisky, Mariss Jansons či Philippe Hirschhorn. Tam mi vraveli: „Husle asi nebudú pre teba to pravé. Nechcel by si to skúsiť s kontrabasom?“ Povedal som: „Samozrejme, vyskúšam čokoľvek, len chcem študovať na vašej škole!“ A tak som „zmoduloval“ z huslí na kontrabas. Veď to nie je až taký veľký rozdiel – tiež má štyri struny. (Smiech.) Súčasne som už aj komponoval. Ale dlhé roky to bolo moje tajomstvo. Komponovanie bolo pre mňa niečo špeciálne, veľmi dôležité. Akoby som si písal „znejúci denník“. Mám tieto diela odložené, je ich asi stovka. Neskôr, keď som už vyštudoval aj hudobnú akadémiu v Litve, začal som pôsobiť ako profesionálny hudobník. Hrával som v orchestroch, čo bolo pre mňa síce zaujímavé, ale čoraz viac som cítil, že je to príliš málo. Že musím urobiť veľké rozhodnutie a ísť znovu študovať. V Sovietskom zväze platilo, že ak nemáte diplom z kompozície, vaše skladby nezahrajú. Mal som už založenú rodinu a vedel, že na škole ma budú obťažovať aj rôznymi ideologickými hlúposťami, akými boli prednášky z marxizmu a leninizmu, ale išiel som do toho. Mal som pred sebou cieľ. Ešte ako študent som nadväzoval kontakty s mladými hudobníkmi, ktorí mali záujem hrať niečo nové. To platí aj dnes – ak skladateľ nemá svojich interpretov, jeho partitúry môžu akurát tak spať v šuflíku. Spoznal som viacerých mladých „zvedavých“ hudobníkov a mohol začať realizovať svoj cieľ. A som šťastný, že hudba ostala so mnou po celý život. Desaťročia komunistickej okupácie som prežil len vďaka tomu, že som v hudbe našiel ostrov slobody.

 Ako ste sa dostali do kontaktu s vydavateľstvom Schott?
V 80. rokoch, v čase Gorbačovovej perestrojky, prišli dvaja pracovníci vydavateľstva do Moskvy a chceli preň získať nejakých sovietskych skladateľov. Dva dni strávili na Zväze skladateľov, študovali partitúry, počúvali nahrávky a zaujalo ich moje 2. sláčikové kvarteto. O niečo neskôr, keď padol Berlínsky múr, zavolali: „Príďte k nám, radi by sme s vami spolupracovali.“ Tak som v roku 1990 po prvýkrát navštívil Západné Nemecko. Dali mi ponuku, že prevezmú práva na všetky moje diela a zabezpečia mi príjem, aby som mohol pracovať ako skladateľ na voľnej nohe.


 Netúžili ste ostať na Západe, podobne ako iní skladatelia zo sovietskeho bloku?
Nie. Na to som príliš zakorenený vo svojej rodnej krajine. Milujem ju a cítim, že by som ju nikdy nedokázal natrvalo opustiť. Samozrejme, dostal som rôzne ponuky. Ale jednoducho to pre mňa nebolo možné a ani nikdy nebude. Navyše, som rád, že dnes je moja krajina konečne slobodná. Vždy, keď prichádzam na letisko v Rige, uvedomím si, aké je to skvelé, že už môžeme slobodne cestovať. Kedysi sa to dalo len cez Moskvu. Keď som išiel po prvý raz do Švédska, musel som najprv letieť tisíc kilometrov do Moskvy, hoci Štokholm je od Rigy vzdialený len 40 minút letu. Tento moment ale zároveň vnímam ako symbol neslobody, v ktorej sme vtedy žili. Žiaľ, dnešná situácia na Ukrajine ukazuje, že Rusko sa v tomto veľmi nezmenilo.

 Akú úlohu hrá vo vašej hudbe ticho?
Odkedy som zanechal avantgardu s agresívnejšou hudbou, začal som môj umelecký jazyk postupne zjasňovať. A ticho sa stalo jedným z prostriedkov, ktorým som sa v hudbe začal vyjadrovať. Som do značnej miery intuitívne komponujúcim skladateľom, nič racionálne neanalyzujem. Moje skladby začínajú v pianissime a na konci akoby mizli. V začiatkoch kompozičného procesu je najťažšie prelomiť práve to ticho. Vravím si – to ticho je také pekné, a ja doň musím povedať niečo dôležité...

 Myslíte pri komponovaní na to, aké posolstvo má vaša hudba vyjadriť? Nie je to len záležitosť voľby „titulu“...
V mojej hudbe rozprávam o tom, čo je pre mňa dôležité. To je posolstvo. Komponovanie nie je práca „hlavou“. Tak, ako nerozumieme spôsobu, akým na počiatku z ničoho vznikol vesmír, je to aj pri komponovaní. Veci nevznikajú náhodou. Je to jeden veľký plán... A v tomto veľkom pláne je zakotvená aj energia lásky. Sme príliš malí na to, aby sme to pochopili. Ale pri komponovaní som zrazu v kontakte s touto duchovnou energiou. Dostávam z nej niečo, čo musím podať ďalej. Ako keby vo mne začal horieť oheň, od ktorého sa chytí niečo ďalšie.

 Dá sa to realizovať aj vtedy, keď zrazu musíte komponovať na objednávku?
Všetci veľkí skladatelia komponovali na objednávku. Keď dostanem nejakú ponuku, rozmýšľam o nej. Vďakabohu, som v takej situácii, že nemusím komponovať z núdze, aby som mal dostatok peňazí. Ak sa mi zdá byť ponuka zaujímavá, súhlasím. Ak nie, poviem nie. Hoci väčšina mojich diel vzniká na objednávku, každú skladbu komponujem na sto percent. Nerozmýšľam o tom, že je to objednávka, ale dávam do nej maximum zo svojho vnútra. Za každú skladbu nesiem zodpovednosť.

 Kde čerpáte inšpiráciu pre vašu hudbu?
Veľmi dôležitý je pre mňa kontakt s prírodou. Často chodievam na prechádzky, na pobrežie, do lesa. Príroda je pre mňa veľkou inšpiráciou. Akoby bola tou najkrajšou katedrálou, ktorú možno postaviť. Veľmi rád mám kopce – tie, žiaľ, v Lotyšsku nemáme, sme rovinatá krajina. Ale práve preto som si povedal, že sa ich pokúsim vytvoriť svojou hudbou. Súčasťou môjho jazyka sú aj tradičné folklórne melódie. Páči sa mi ich jednoduchosť, určitá naivita... Asi aj preto som si napokon obľúbil diatoniku.
 
 Ako dlho trvá, kým si skladateľ vytvorí svoj vlastný štýl?
U každého je to inak. U mňa ide všetko pomerne pomaly. Najdôležitejšie je to, čo je na konci. Určite existujú skladatelia, ktorí píšu rýchlo. Ale potom sa môže stať, že dobrá je len jedna z desiatich skladieb. Mne nevadí, že niekto napíše desať skladieb, kým ja za rovnaký čas len jednu. Za seba vždy môžem povedať, že som do nej dal všetko. Myslím si, že pre každého skladateľa je dôležité nájsť svoj vlastný „hlas“ a svoju vnútornú slobodu. Ja komponujem tak, že je to niečo „moje“, čo mi je vlastné. Vôbec pre mňa nehrajú rolu médiá ani kritici. Na druhej strane chápem, že mnohí skladatelia sa cítia lepšie, keď sú súčasťou nejakého štýlového smerovania. Ak si osamelý, je všetko ťažšie. Najhoršie však je, keď sa vytvorí niečo ako „mafia“: mám svojich ľudí v rozhlase, takže ak chceš, aby ťa tam hrali, musíš sa niečomu prispôsobiť. Alebo – musíš komponovať tak a tak, lebo to sa páči kritikom. A nikto nerozmýšľa o posolstve. Čo napokon dostane chudák poslucháč, keď príde na koncert a bude počuť moju hudbu? Na celom svete, v bohatých aj chudobných krajinách, sú ľudia často nešťastní. Prídu do koncertnej sály a hľadajú tam nádej. Keď však dostanú len chladné kalkulácie, je to príliš málo. Každá hudba musí byť istým spôsobom duchovná. Nemôžem písať tak, ako keby som nemal nádej. Myslím, že som v živote napísal len jedinú skladbu, ktorá je vyslovene tragická, beznádejná. Je to Musica dolorosa, spomienka na moju sestru Martu. Je to však výnimka. Viem, že každou skladbou sa musím snažiť dať odpoveď na otázku, prečo žijem. Komponujem, aby som odovzdával lásku.

Pēteris VASKS (1946) študoval hru na kontrabase na Hudobnej škole E. Dārziņša v Rige a na Štátnom konzervatóriu vo Vilniuse. Niekoľko rokov bol činný ako orchestrálny hráč, neskôr sa rozhodol pre štúdium kompozície. V roku 1978 absolvoval v kompozičnej triede V. Utkinsa na Štátnom konzervatóriu v Rige (dnešná Lotyšská hudobná akadémia J. Vītolsa). V súčasnosti je jediným lotyšským skladateľom s exkluzívnou zmluvou nemeckého vydavateľstva Schott. Napísal skladby pre mnohých renomovaných hudobníkov (G. Kremer a Kremerata Baltica, violončelisti D. Geringas a G. Sol, Kronos Quartet, Hilliard Ensemble a i.). Je čestným členom Lotyšskej akadémie vied a Švédskej kráľovskej hudobnej akadémie. Získal mnohé významné medzinárodné ocenenia, okrem iného Herderovu cenu Viedenskej univerzity (1996). V roku 2011 bol zriadený Fond Pēterisa Vasksa na podporu rozvoja lotyšskej hudby.




Aktualizované: 08. 02. 2016