Logo HŽ

Petr Altrichter

"Odbúral som všetko, čo ma od hudby odvádza"

K hudbe sa dostal v Ostrave a Brne, pri jeho dirigentských začiatkoch asistovali legendárny Václav Neumann a Česká filharmónia. Neskôr stál za dirigentským pultom najznámejších domácich i zahraničných orchestrov, pričom niekoľko rokov pôsobil aj ako šéfdirigent Kráľovského filharmonického orchestra v Liverpoole. V posledných rokoch sa pravidelne objavuje ako dirigent Slovenskej filharmónie. Petr Altrichter poskytol rozhovor pri príležitosti koncertu, na ktorom vystúpil aj svetoznámy český hornista Radek Baborák.

Ako sa vám páči zrekonštruovaná Reduta?
Som nadšený! Môžem len pogratulovať Slovenskej filharmónii, Slovensku a Bratislave, že sa niečo také podarilo. Treba mať samozrejme trpezlivosť „s detskými chorobami“. Je to úplne normálne a každý rozumný človek musí počítať s tým, že niektoré veci treba ešte dotiahnuť, no ide len o detaily. Koncertné pódium je väčšie ako predtým.

Všimli ste si zmenu akustiky?
Akustika je oveľa lepšia ako v divadle. Orchester má teraz hlavnú úlohu preorientovať sa, čo chvíľu potrvá. Týka sa to najmä sláčikových, drevených a bicích nástrojov, ktoré predtým v suchej akustike museli hrať oveľa intenzívnejšie. Tu sa musí všetko zjemňovať akoby do komorného prejavu...

Na vašom koncerte účinkuje fenomenálny hráč na lesnom rohu Radek Baborák. Čo všetko z vášho pohľadu robí veľkého sólistu?
Človek musí prerásť fenomén „inštrumentu“ a zrazu je úplne jedno, či je klavirista, hornista alebo kontrabasista. Rast interpreta, umelecký i osobnostný rast, sa nezastaví pri zvládnutí technických nástrah a problémov nástroja. Pokračuje ďalej, túžba umelecky sa prejaviť, niečo stvárniť je čoraz intenzívnejšia, prekročí rámec „zahrať pekne koncert“ a smeruje čoraz hlbšie k podstate hudby ako takej. Toto robí osobnosti osobnosťami. Počúvate a naraz si prestanete uvedomovať nástroj, počúvate hudbu. Technika je zvládnutá do tej miery, že viac nepúta pozornosť.

Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie ste pomerne často. Ako sa vám s orchestrom spolupracuje?
To, že ma Slovenská filharmónia v poslednej dobe pravidelne pozýva, mi robí obrovskú radosť. Požiadavka repertoáru vždy prichádza od Filharmónie, nedávno sme nahrali CD, plánujeme ďalšie. Umelecké i ľudské vzťahy s orchestrom sú veľmi dobré a myslím si, že je to vzájomné. Preto som tu tak často.

Prezradíte o nahrávkach viac?
Pred rokom sme nahrali Dvořákove symfonické básne: Vodníka, Polednicu, Zlatý kolovrat. Keď všetko dobre pôjde, v lete prídu na rad Biblické piesne a Legendy. Nie sú to komerčné, ale propagačné nahrávky. Mám z toho rovnako radosť, hoci je to niekedy trochu stresujúce. Za päť dní natočiť okolo 75 hodín hudby je už do určitej miery „live“. Ide to len vtedy, ak vládne pohoda a vzájomná dôvera. Bola to inšpirujúca práca, preto som s nadšením súhlasil s pokračovaním.

Pôsobili ste na šéfdirigentských pos‌toch domácich i zahraničných orchestrov. Ako sa zmenil status šéfdirigenta?
Je úplne o niečom inom. Tak ako sa zmenilo všetko, človek, politika, televízia. Mal som šťastie alebo smolu, že som tieto zmeny prežil zblízka, i za minulého režimu, so všetkými plusmi a mínusmi. Hoci som bol vyše desať rokov mimo republiky, niekoľkokrát mesačne som dochádzal, teda som mal neustály kontakt. Situácia sa však nemenila len v našich končinách....

Keď nastúpil do Slovenskej filharmónie šéfdirigent Emmanuel Villaume, vzniesla sa vlna kritiky, že k orchestru „dochádza“. Ak šéfdirigent garantuje úroveň telesa a ostatní dirigenti hosťujú, kto s orchestrom pracuje systematicky?
To je zaujímavá otázka. Dnes je všetko na úplne inej báze, hráči môžu byť natoľko sebavedomí, že klasickú dennú prácu už nepotrebujú.

Skutočne?
To je na diskusiu. Nesporným faktom zostáva, že úroveň orchestrov nesmierne stúpla. Za mojich študentských čias existovalo niekoľko „výkladných skríň“, no úroveň sa tak zdvihla, že dnes má každá krajina niekoľko vynikajúcich orchestrov. Rozdiely, či ide o tú alebo onú filharmóniu, sú dané skôr menom a manažmentom než hrou. Kvalitných orchestrov je veľa, z roka na rok sa líšia čoraz menej. V tejto situácii šéfdirigent pestuje len interpretáciu diela ako takého, nepredpokladá sa, že by niečo interpretačne či ľudsky budoval. Pri veľkých orchestroch by to bolo aj trochu nedôstojné.

Nie je to ale aj trochu nebezpečné?
Ak to chcem vidieť negatívne, je to, ako keď si kúpite rovnakú zubnú kefku v Londýne, Kalifornii i v Tokiu. Alebo idete do hotela a neviete, či je na severnej alebo južnej pologuli. Je v tom niečo neosobné, chladné. Aj v hudbe sa dnes všetko hrá rovnako, z čoho hrozí nuda. Keď sa na to pozriem pozitívne, je krásne, že dobrých orchestrov je toľko...

Keď ste nastúpili po Liborovi Pešekovi do Kráľovskej filharmónie v Liverpoole, určite ste cítili, že ju pred vami viedol český dirigent...
Áno. Hudobníci mali veľký vzťah k českej hudbe a hrali ju veľmi dobre. Nebolo pre nich novinkou čítať Martinů alebo Janáčka...

Tiež ste uvádzali Suka, Janáčka, Dvořáka... Presadzovali sa v zahraničí českí autori ľahko?
Podľa mňa všetci očakávali, že ak český dirigent, tak česká hudba. Na ruskú či americkú hudbu pozývali dirigentov, ktorí mali zasa skúsenosť s týmto repertoárom. Hovoríme ale o „predsudkoch“, aké už tiež neplatia...

Boli ste v Liverpoole v čase nepríjemnej finančnej krízy...
Povedal by som, že v tomto orchestri trvá finančná kríza od roku 1946.

Viem, čo znamená finančná kríza v kultúre u nás. Ako vyzerá v orchestri pod patronátom kráľovskej rodiny?
Hrali tam vynikajúci muzikanti a bol som veľmi prekvapený, akí sú skromní a v akých podmienkach pracujú. Nemyslím iba finančné ohodnotenie. Život hudobníka v Anglicku je veľmi tvrdý. Niekedy som si hovoril, že sa to nedá vydržať. Kvôli nedostatočným financiám musel orchester veľa hrať, veľa cestovať, koncerty museli byť dlhé, náročné a zaujímavé. Keď sa hrá veľa koncertov, musí byť k tomu adekvátna skúšobná doba, skúšať sa musí rýchlo. To vyžaduje neuveriteľnú osobnú prípravu, dirigent neučí orchester vôbec nič. On tomu dáva len výsledný tvar. Všetky anglické orchestre, ktoré som mal možnosť počuť, pracujú neuveriteľne rýchlo. Ale aj u nás sa už pracuje oveľa rýchlejšie. Keď Talich robil Novosvetskú symfóniu päťdesiatykrát, aj vtedy mal na to týždeň skúšok. Poviete si, načo? Samozrejme, viac sa staral o orchester, išiel do detailov, pracoval s ľuďmi. Dnes je tá doba preč.

Na začiatku kariéry ste sa s úspechom zúčastnili súťaže v Besançone. Pomohlo vám to?
Dostal som sa k orchestrom. Už popri štúdiu som robil asistenta Brnianskej filharmónie, neskôr som pôsobil v Zlíne. Veľmi dôležité bolo, že ešte pred tým, ako som išiel na vojnu do Bratislavy, mal som možnosť vidieť zblízka prácu našich popredných orchestrov. A nielen vidieť, ale dostal som aj príležitosť s nimi pracovať. To bola škola, ktorá je pre dirigenta nenahraditeľnou, lebo prináša kontakt s „nástrojom“.

Majú dnes mladí dirigenti podobnú šancu?
Nie, to je mi ľúto. Dnes je všetko také skomercionalizované, že to nikto nezaplatí. Už ako mladý som každý mesiac dirigoval profesionálny orchester: Zlín, Olomouc, Ostrava, Brno, ale i Bratislava a Košice. Zdalo sa mi neuveriteľné, keď ma k orchestru pozvali znovu. Zároveň to bola pre mňa jediná a najväčšia vzpruha. Nie to, čo písali v novinách. Znamenalo to, že som ich niečím zaujal, a to mi dodalo obrovskú sebadôveru. Neviem si predstaviť, ako sa dnes mladí dirigenti vyrovnávajú s nedostatkom podobných skúseností.

Nepriamo ste sa zmienili o kritike. Aký k nej máte vzťah?
Dobrá kritika je tá, ktorú napíše niekto, kto veci rozumie. Kto však dnes čomu rozumie? V hoteli si pustím televíziu a vidím experta na Blízky východ, ktorý má dvadsaťpäť rokov. Môže byť expertom na futbal žena, ktorá v živote nekopla do lopty? Keď napíše kritiku niekto, kto niečo počul a niečo vie, komu nesplýva rozdiel medzi Beethovenom a Berliozom... Takí už dnes ale väčšinou nepíšu. Väčšina recenzií pripomína skôr informácie, že sa koncert uskutočnil. Dávnejšie som mal odložených asi päť kritík na koncerty, ktoré vôbec neboli...

Zakončime rozhovor optimisticky. Čo je pre dirigenta s vašimi skúsenosťami ešte výzvou?
Vždy som pôsobil na niekoľkých miestach súčasne a žil som po profesionálnej stránke veľmi intenzívnym životom. Človek si vo svojej domýšľavosti predstavuje, že je nevyčerpateľný, a tak ma prekvapil deň, keď som zistil, že to už takto vôbec nechcem ani nemôžem. Že nemám silu ani záujem robiť toľko vecí súčasne. Odbúral som preto všetko, čo ma od hudby odvádzalo. Odišiel som zo všetkých pozícií a je to, akoby som sa znovu narodil. Som nesmierne šťastný, že sa môžem zaoberať len hudbou.




Aktualizované: 07. 03. 2016