Logo HŽ

Lukáš Borzík: "Mám pocit, že je tam sto percent zo mňa..."

Narodil sa v Poprade roku 1979, hudbe sa začal naplno venovať až po skončení gymnázia, najprv ako gitarista na žilinskom konzervatóriu, neskôr ako poslucháč kompozície u Pavla Kršku. Na VŠMU študoval skladbu u Vladimíra Bokesa a doktorandské štúdium v tomto odbore absolvoval u Jevgenija Iršaia. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na tejto škole. Má za sebou viacero zahraničných skladateľských kurzov a niekoľko ocenení zo súťaží vrátane 1. miesta
v 1. medzinárodnej skladateľskej súťaži Alexandra Moyzesa v kategórii skladba pre komorný súbor. Nedávno vydal Hudobný fond Cantico delle Creature, prvé CD venované výlučne jeho tvorbe, a 22. februára uviedol na pôde Schönbergovho centra vo Viedni ensemble reconsil wien premiéru jeho Debris Song pre violu, trombón a komorný súbor. Pri tejto príležitosti sme sa zhovárali o Cantico delle Creature.

Cantico delle Creature je tvojím prvým autorským CD. Na 32-ročného skladateľa v našej krajine a v dnešnej dobe je to celkom ojedinelý úspech...
Asi áno. Teším sa z toho. A ako hovoríš, u nás je to možno v istom zmysle slova výnimočné, no v zahraničí to pravdebodobne až také ojedinelé nie je.

Zdá sa mi, že dramaturgia CD je zostavená s ohľadom na symetriu čo do rozsahu, obsadenia aj obsahu jednotlivých skladieb. Bol to zámer? Podľa čoho si vyberal skladby?
CD som zostavil na základe ideí, ktoré prezentujú jednotlivé diela, tak, aby tvorili akýsi uzavretý kruh. Eclipse, prvá skladba, zobrazuje utrpenie, smrť, a na opačnom póle je záverečné Cantico delle Creature, ktoré je chválospevom na celé stvorenstvo. Tvoria teda akýsi základný kontrast. František z Assisi v básni Cantico delle Creature dokonca ospevuje aj smrť, takže smrťou sa všetko uzatvára, no z iného pohľadu. A stred vypĺňa kompozícia Stabat Mater, ktorá kontempluje nad utrpením a smrťou Ježiša Krista akoby z pohľadu jeho matky, nasledujúci Hvalospjev ljubavi je zasa akoby inou podobou Cantico delle Creature a rozpráva o jednom aspekte života, resp. jeho naplnení skrze činorodú lásku. Aforizmy sú celkom v strede, sú akoby vsuvkou, jedinými čisto inštrumentálnymi skladbami. Analógiu som objavil v literárnych aforizmoch Gilberta Keitha Chestertona, ktoré tvoria akési mottá k jednotlivým častiam skladby.

Vo väčšine skladieb sa dotýkaš tém, ktoré rôznym spôsobom súvisia s kresťanstvom. Do akej miery sú tieto témy súčasťou tvojho širšieho myšlienkového sveta? Aký majú význam pre tvoju tvorbu?
Ešte na konzervatóriu, keď som študoval u Pavla Kršku kompozíciu, som nemal potrebu rozoberať skladby z mimohudobného hľadiska. Na hodiny kompozície chodil aj kamarát, ktorý hovoril hlavne o filozofickom pozadí svojich skladieb; rozoberal, aký má čo význam, čo to všetko má vyjadrovať, ale keď nakoniec zaznela hudba, to všetko sa niekde stratilo. Neskôr som ale prirodzene dospel k uvedomeniu, že moje vierovyznanie celkom prirodzene formuje aj moje myšlienky. Mám ideu, no v prvom rade nehľadám nejaké filozofické, resp. náboženské konotácie, ale skôr sa snažím, aby sa moje vnútro zrkadlilo v tvorenej hudobnej štruktúre. Filozofický a duchovný rozmer rastie postupne s rozvíjajúcim sa hudobným materiálom. Na základe objavených motívov a hudobných nápadov hľadám občas ich odozvu v mojom bežnom živote či v literatúre, v myšlienke nejakého textu – v Eclipse je to napríklad úryvok z Biblie – a snažím sa medzi tým vytvoriť vzťah, ale nie je to vec, na ktorú by som myslel v prvom pláne. Obvykle sa najprv len tak hrám, improvizujem a dotýkam sa hudby v jej abstraktnej rovine. Pohybujem sa tónovým priestorom bez akýchkoľvek počiatočných obmedzení a ak natrafím na niečo „živé“ a schopné tvarovania v hudobnom slova zmysle, potom začnem uvažovať, k čomu sa ten nápad najlepšie vzťahuje, k akej mojej osobnej alebo sprostredkovanej skúsenosti. Mimohudobné konotácie sú pre mňa obvykle mantinelmi, pomyselným oblúkom formy a obsahu.

Platí teda zásada „prima la musica“?
Áno. Málokedy vychádzam z nejakej vopred stanovenej idey. Nekomponujem programovú hudbu. Zvyčajne začínam akousi „improvizačnou prechádzkou po teréne“ a ak to, čo na tejto ceste postretnem, súvisí s mojím myšlienkovým svetom a aktuálnym duševným stavom, vzbudí to moju potrebu tento materiál ďalej rozvíjať.

Neviem, či išlo o priamu inšpiráciu, ale konkrétne Eclipse mi v mnohom pripomína La Sindone Arva Pärta. Obe skladby tematizujú Kristovo ukrižovanie a obe vychádzajú aj z vizuálnych podnetov – u Pärta to bolo Turínske plátno, v tvojom prípade obraz Martina Daniela Skočovského Přijetí bolesti...
La Sindone som počul omnoho neskôr, ako vznikla prvá verzia Eclipse. Možno pred dvoma rokmi som videl partitúru. Pokiaľ ide o niektoré kompozično-technické aspekty, boli to skôr skladatelia ako György Ligeti alebo Joep Franssens. Inšpirácia obrazom Přijetí bolesti Martina Daniela Skočovského prišla v tom správnom momente, keď som sa v skladbe nevedel pohnúť ďalej po ideovej a tým pádom aj po technologickej stránke. Od miesta, kde sa spevácke hlasy prvýkrát zjednotia a spievajú syrytmicky, akoby prišla tma a nestačilo mi ani poznanie všetkých možných skladateľských techník a postupov. Potreboval som nájsť odpoveď na podstatnejšie otázky… Martinov obraz ma jednoducho posunul v myslení k niečomu, čo mi pomohlo hudobne stvárniť okamih smrti aj pre mňa nečakaným spôsobom. Zobrazuje Kristovu ruku, ktorá pôsobí pokojne a odovzdane, napriek tomu, že je prebodnutá klincom. Ten je len hmatateľnou podobou jeho nehmatateľnej vnútornej bolesti prijatej z lásky k človeku. Ukazuje spôsob prijatia smrti, ktorý je blízky aj mne, je pre mňa zmysluplný a pomáha mi inak nazerať na prirodzený ľudský strach zo smrti. Uvedomil som si, že k podobnému stvárneniu som sa snažil smerovať vo svojej skladbe aj ja, takže išlo skôr o duchovnú spriaznenosť medzi mojou a výtvarníkovou predstavou na danú tému.

Už si spomenul skladateľov, ktorí ťa ovplyvnili. Konkrétne v tejto skladbe počujem miesta pripomínajúce Pärta, Góreckého, možno Kančeliho, kým iné zasa pripomínajú Ligetiho, iné zasa vzdialene amerických minimalistov. Dokážeš odhadnúť, koľko je tam Lukáša Borzíka?
Mám pocit, že je tam sto percent zo mňa. Určite, všetci menovaní skladatelia tvoria akési kontinuum, ktoré mnou prechádza. Podľa mňa dobrá hudba nikdy nie je bez kontinuity a ja nadväzujem na svojich predchodcov. Mohli by sme analyzovať ich techniky na konkrétnych príkladoch a porovnávať, ale ja cítim rozdiely voči mojim postupom. Keď tvorím, snažím sa naraziť na „živý organizmus“, na niečo, čo má pre mňa charakter prirodzenej muzikality. Ak naňho natrafím, už sa nemôžem spoliehať na techniky iných skladateľov získané štúdiom partitúr a počúvaním ich hudby, hoci platí, že som ich vplyvy vo svojej mysli takpovediac „preosial“. Potrebujem osobný kontakt s hlbšími vrstvami v mojom vedomí, ktoré mi ukážu inú alternatívu.

Medzi skladateľmi, ktorých si spomínal, že ťa ovplyvnili, ma zvlášť zaujalo meno Avet Terterjan. Čo konkrétne ti dala hudba tohto nekonvenčného arménskeho symfonika?
Tu ide skôr o súznenie vo filozofickej rovine. Terterjan mentálne aj hudobne vyrastal v úplne inej oblasti, ale jeho spôsob práce s časom a to, že uňho – podobne ako u mňa – nejde o pohrávanie sa s virtuóznymi prvkami, ale o hľadanie existenciálnych odpovedí, je mi blízke. Je ťažké hovoriť o tom slovami, no pri počúvaní zažívam niečo ako pohyb v neobmedzenom priestore, kde môžem domýšľať aj to, čo v hudbe nie je vypovedané. Cítim v nej hlboké korene starej kultúry, akou je tá arménska. Tým, že nepracuje so skúsenosťou tonálnej hudby, ale skôr s modálnymi pásmami a priestor v jeho hudbe je taký voľný, má blízko k mojej mentalite. Od detstva podobne vnímam aj slovenskú hudbu – teda tú pôvodnú. Myslím, že naše uši sú tak trochu „pokazené“ tonalitou a môj prvý kontakt s tradičnou hudbou využívajúcou modalitu a mikrointervaly bol pre mňa šokom, no neskôr som si uvedomil, že odkrýva v rovine emócií zážitky, ktoré mi tonálna hudba nevie napriek svojej rafinovanosti poskytnúť.

Zaujali ma jazyky, v ktorých sa spieva na CD. Objavuje sa tu hebrejčina, stará srbochorvátčina, latinčina aj stará taliančina s prvkami umbrijského dialektu. Máš nejaký zvláštny vzťah k stredomorskej kultúrnej oblasti?
Stredomorie mám samozrejme rád, ale túto konšteláciu v podstate priniesol život. Srbochorvátčinu som si zvolil aj vďaka Slovenke Benkovej, ktorá u nás študovala dirigovanie a výborne spievala. Chcela, aby som pre ňu napísal skladbu, tak som ju poprosil, aby mi doniesla text sv. Pavla v jej rodnom jazyku. Jej predkovia, ktorí asi pred 250 rokmi odišli zo Slovenska do Srbska, používali okrem starej slovenčiny aj starú srbochorvátčinu, v ktorej sa im dodnes zachovala aj Biblia. Archaické znenie hymnu na lásku sa mi veľmi páčilo. Z tohto dôvodu som potom siahol aj po texte svätého Františka z Assisi. A aj keď dnes existujú moderné prepisy tohto približne 800 rokov starého textu, mne sa páčil jeho pôvodný tvar, kde sú dokonca pravopisné chyby, chýba interpunkcia a pod. Bol to však Františkov rodný jazyk a dýcha z neho neopísateľné poetické čaro. Dokonca, keď som konzultoval výslovnosť s Talianmi, nevedeli mi ho s istotou správne prerozprávať, takže som vychádzal aj z porovnaní s latinčinou.

Prezraď ešte niečo o Debris Song, tvojej najnovšej skladbe, ktorá má dnes večer premiéru.
Asi pred rokom ma oslovil rakúsky skladateľ Roland Freisitzer, dirigent ensemble reconsil wien, aby som napísal dielo pre dva ľubovoľné nástroje a komorný súbor. Ako sólové nástroje som si vybral violu a trombón. Komorný súbor tvoria hoboj, klarinet, fagot, lesný roh, klavír, husle a violončelo. Skladbu som napísal v januári. Pôvodne som mal iný zámer, ale udalosti v rodinnom živote – narodil sa mi syn Cyril Jozef – ovplyvnili svojou atmosférou charakter tejto skladby. Odráža sa v nej pre mňa niečo veľmi autentické, nabité energiou, ktorá sršala na nás z toho malého človiečika.

Cantico delle Creature

Obsahuje skladby Lukáša Borzíka vytvorené v rozpätí rokov 2004–2011, revidované a preinštrumentované roku 2011: Eclipse pre 4 spevákov a komorný súbor, Hvalospjev ljubavi (na text z 1. listu sv. apoštola Pavla Korinťanom v starej srbochorvátčine) pre soprán, hoboj, husle, violu a violončelo, Aforizmy pre komorný súbor, Stabat Mater pre bas, klarinet, klavír a sláčikové kvarteto a Cantico delle Creature (na text sv. Františka z Assisi v starej taliančine) pre 4 spevákov a komorný súbor. Interpretmi sú vokálne kvarteto v zložení Eva Šušková, Angelika Zajícová, Maroš Klátik a Matúš Trávniček a členovia Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu.
Nahrávku vydal Hudobný fond v decembri 2011.




Aktualizované: 07. 03. 2016