Logo HŽ

José Cura: "Sme len nástrojmi umenia"

Galériu špičkových operných interpretov, ktorí v ostatnom čase prezentovali svoje umenie na Slovensku, rozšíril začiatkom roka José Cura. Na rozdiel od koncertných vystúpení Ramóna Vargasa, Juana Diega Flóreza, Cecilie Bartoliovej či Dmitrija Chvorostovského sme však v tomto prípade mohli obdivovať nielen spevácke, ale aj herecké umenie slávneho argentínskeho tenoristu. Osobnostnou charizmou a syntetickým javiskovým majstrovstvom vdýchol život dovtedy pomerne jalovej inscenácii Verdiho Otella v Opere SND, kde sa predstavil 11. 2. a 2. 3.

Pôvodne ste na vysokej škole v rodnom Rosariu študovali kompozíciu a dirigovanie, opere ste sa začali venovať až o desať rokov neskôr. Čo vás priviedlo k spievaniu?
Živiť sa komponovaním alebo dirigovaním je aj dnes ťažké. A v Argentíne tých rokov to bolo priam nemožné. Študoval som na sklonku vojenského režimu, v prestávkach medzi prednáškami na univerzite sme sledovali televízne správy z falklandskej vojny. Takže dôvod, prečo som začal spievať, je prozaický – bola to cesta, ako zarobiť peniaze na živobytie.

Akými väzbami ste dnes spätý so svojím rodiskom?
Žiaľ, nie je ich mnoho. Argentínu som opustil už pred dvadsiatimi rokmi. Ale v blízkej budúcnosti sa mi tam črtajú profesionálne plány. Veľmi dúfam, že sa naplnia. Nikto nemôže byť úplne šťastný, ak sa necíti dobre na mieste, kde sa narodil. Domov môžete opustiť, môžete niekde inde robiť veci, ktoré vás bavia a prinášajú vám úspech, ale necítite sa kompletný. A to platí všeobecne, nielen v umení.

Čo považujete za najdôležitejšie medzníky svojej kariéry? Patrí k ním víťazstvo v Domingovej Operalii 1994?
V čase Operalie som bol už tri-štyri roky aktívnym spevákom, mal som za sebou viacero produkcií. Ale súťaž ma určite významne posunula, a najmä, priniesla mi popularitu.
Pre dlhú kariéru je dôležitý každý krok. Pre tú moju to bol určite debut v Covent Garden (1995), prvý Otello v Turíne (1997), a tiež sfilmovaná Traviata (Paríž 2000), ktorá sa dostala k miliónom divákov.

Ste známy kritickým postojom voči súčasnému opernému biznisu...
Áno, pretože zničí mnohých talentovaných spevákov prv, než sa z nich stihnú stať umelci.

Vy ste sa mu ubránili?
Významným prostriedkom k tomu, aby som mohol v práci pokračovať podľa vlastných predstáv, bolo založenie agentúry Cuibar Produktion S. L. (2000). Vďaka nej som prelomil klišé štandardnej marketingovej kariéry. Rozčuľovalo ma byť sexsymbolom opery. Neštudoval som predsa dvadsať rokov na to, aby ma predávali ako kus mäsa. Určite je fajn, keď spevák dobre vyzerá. No ak vás prezentujú len ako dobre vyzerajúceho speváka, to v poriadku nie je.

V ostatných sezónach je váš repertoár pomerne vyhranený, spievate predovšetkým Cania, Turridu, Cavaradossiho, Otella. Nebojíte sa rutiny?
Veľmi sa jej bojím, preto sa venujem toľkým veciam. Ak práve nespievam, pripravujem režijnú koncepciu alebo scénické návrhy k novej inscenácii. Teraz napríklad vo voľných chvíľach redigujem DVD verziu inscenácie Samson a Dalila z Karlsruhe, ktorá vyjde na jeseň v distribúcii Arthouse. Stále mám čo robiť a to je najlepší spôsob, ako sa nestať obeťou rutiny. V našom povolaní však proti nej existuje účinná poistka – konkrétne operné dielo spievam vždy v inej konštelácii, s inými kolegami, s iným dirigentom, študujem ho v podstate od nuly. Občas je to vyčerpávajúce, ale udržuje ma to sviežim.

Otella máte v repertoári od roku 1997. Debut s rolou ste absolvovali v Teatro Regio v Turíne s Berlínskymi filharmonikmi pod vedením Claudia Abbada a odvtedy ste ho spievali na najvýznamnejších scénach sveta. Kam ste sa za tých pätnásť rokov v interpretácii tejto charakterom kontroverznej a vokálne náročnej postavy posunuli?
Zvyknem žartom hovoriť, že keď som s Otellom začínal, farbili mi vlasy nabielo, aby ma spravili starším. A dnes mi ich farbia načierno, aby som nevyzeral tak staro. Je to vtip, ale výstižne hovorí o transformácii môjho poňatia postavy.

Aký starý je váš Otello?
Nikto nevie, aký starý bol Otello. Dokonca ani to, či bol naozaj čierny. Jeho literárny otec, Boccacciov žiak Cinthio, ktorého príbeh prebral Shakespeare, mu dal život krátkou poviedkou Un capitano moro. „Moro“ však neznamená len „Maur“, je to aj bežné talianske priezvisko. A aký bol starý? Niekde som sa dočítal, že nemal viac ako štyridsať. No keď sa zahĺbite do textu, vychádza z neho, že musel mať viac ako päťdesiat, ale určite nie nad šesťdesiat, veď bol aktívnym vojakom. Takže mohol mať nejakých štyridsaťpäť. Práve ako ja.

Počas kariéry ste sa stretli s klasikmi opernej réžie – Zeffirellim, Ponnellom, ale aj s nekonvenčnými tvorcami formátu Grahama Vicka. Sú vám bližšie klasické či moderné režijné koncepcie?
Všetko závisí od inteligencie režiséra. Tradičná inscenácia môže byť veľmi hlúpa, pretože tradícia automaticky neznamená obranný štít proti stupídnosti, a moderná zasa nemusí byť múdra a hlboká. Dobrý režisér jednoducho urobí dobrú inscenáciu. No aj menej vydarená režijná koncepcia zafunguje, ak sa na funkčne vymyslenej scéne zídu ostrieľaní umelci. Túto skúsenosť mám napríklad s Barbarou Fritolliovou, ktorá je už pätnásť rokov mojou Desdemonou. Nie raz sa nám stalo, že sme sa spolu ocitli v inscenácii, ktorá bola – elegantne povedané – podozrivá. Vtedy úspech predstavenia stojí z veľkej miery na charizme interpretov.

Boli inscenácie Otella, s ktorými ste sa nedokázali stotožniť?
Niekoľko ich bolo skutočne nezmyselných, napríklad Otello na vesmírnej lodi. Ale takých som zažil naozaj len pár. Otello je však tak bohaté dielo, že ho je ťažké skaziť. Nedá sa však spievať každý deň. Samotné druhé dejstvo mi dá zabrať viac než v inom prípade kompletná opera.

S režisérom Josefom Průdkom sa poznáte z krumlovskej produkcie Komediantov. Ako ste sa cítili v jeho inscenácii Otella?
S pánom Průdkom sme veľmi dobrí priatelia a vzájomne sa rešpektujeme. Už pred rokom mi v Českom Krumlove rozprával o bratislavskej inscenácii, vtedy som od neho dostal licenciu vniesť na vaše javisko vlastnú predstavu postavy. Nemal som možnosť podeliť sa s ním osobne o dojem z inscenácie, ale poprosil som, aby mu ho tlmočili. Na môj vkus je trochu „uchodená“, preferujem koncentrovanejšie, zomknutejšie tvary. Na druhej strane cítiť, že je to koncepcia režiséra, ktorý bol sám spevákom – všetko v nej smeruje k tomu, aby sa interpret cítil komfortne.

Ste nielen spevákom, ale aj dirigentom. Ovplyvňuje to vaše vnímanie opery a operného spevu?
Veľmi. Jedna vec je, keď sa spevák domnieva, čo sa nachádza v partitúre, a druhá, keď ju má presne zanalyzovanú. To samozrejme neznamená, že by interpret nemohol existovať bez ovládania princípov harmonickej, formovej či inštrumentačnej analýzy. Ja však svoje dirigentské vzdelanie vnímam ako veľkú výhodu, najmä keď sa stretnem s dirigentom, ktorý analýzu partitúry zanedbal. A to sa nestáva až tak zriedkavo, ako by sa malo.

Vnímate dirigovanie aj ako profesionálnu poistku do budúcnosti?
Neviem, kedy skončím so spevom, ale ten čas zrejme nie je až tak vzdialený. Čoskoro budem mať päťdesiat a nie každý môže byť taký fenomén ako Alfredo Kraus alebo Plácido Domingo – umelec spievajúci aj po sedemdesiatke. Nikdy som nerozmýšľal nad dirigovaním ako nad poistkou. Ale je pravda, že dirigovať môžete až do konca svojho života.

Od roku 2007 ste aktívny nielen ako spevák a dirigent, ale aj ako operný režisér. Čo vás priviedlo na túto stranu operného kumštu?
V roku 2006 som mal koncert v chorvátskej Rijeke. Riaditeľ tamojšej opery ma oslovil, či by som nepripravil špeciálnu produkciu Leoncavallových Komediantov. Dostala názov „La commedia è finita“. Pôvodne to bola experimentálna šou pre letný festival – mix opery, činohry a pantomímy. Ale zrejme sa vydarila, mala veľký úspech a videlo ju mnoho ľudí. Vtedy ma prestali vnímať len ako tenoristu. Po Rijeke som režíroval tri inscenácie a tento rok ma čakajú ďalšie tri – Lastovička v Nancy, Carmen v Nice a Komedianti/Sedliacka česť v Liège.

Na čom sa zakladá váš režisérsky rukopis?
Nie je nijako prekvapujúci. K réžii pristupujem rovnako ako k dirigovaniu i spevu – s nasadením. Byť verný dielu a textu, to je podľa mňa kľúč k divadlu. Mnohí sa oháňajú pojmom „režisérske divadlo“. Ale čo si pod ním predstavujú? Každá inscenácia, ktorú pripraví režisér s jasnou predstavou o výsledku, je predsa režisérska. Režisér posväcuje dielo svojím umeleckým potenciálom. Všetci sme len nástrojmi umenia.

Čo je podstatné pre váš spevácky štýl?
Aj ten je vnútorne angažovaný. Neostýcham sa zámerne spievať „nepekne“, ak to pomôže lepšie vystihnúť charakter postavy. Nechápem, ako by som mohol spievať perfektne, krištáľovo čisto, keď v Otellovi umieram s nožom v boku. Odkedy interpretujem tento part, spievam záver so zlomeným hlasom. Niekomu sa to páči, inému zase nie, ale je to môj štýl. Mám rád vnútorne komplikované, nejednoznačné, temné postavy – Otella, Cania. Znamenajú pre mňa väčšiu výzvu než milovnícke typy.

Na záver principiálna otázka. Má divadlo budúcnosť?
Určite áno. Dnešný pretechnizovaný, preinternetovaný svet nám upiera autentický zmyslový zážitok. Nemôžete si byť istí, či to, čo vidíte, je pravé. Či obraz, ktorý obdivujete, je verný alebo upravený vo photoshope. Či film, ktorý pozeráte, odráža realitu alebo vznikol vďaka trikovým efektom. Chýba nám ľudský kontakt. A ten sa dá zažiť práve v divadle. Keď sa pozeráte na herca stojaceho pred vami, cítite, či je v pohode alebo má trému, či dáva zo seba to najlepšie alebo sa nevie dočkať konca predstavenia. Ak tanečník spraví piruetu, viete, že je to naozaj, že v tom nie sú žiadne triky. To je dôvod, prečo chrániť divadlo.

José Cura (nar. 1962, Rosario, Argentína). Pôvodne študoval dirigovanie a kompozíciu, od polovice 90. rokov patrí medzi najžiadanejších tenoristov sveta. Prvý medzinárodný úspech mu priniesla hlavná mužská postava v opere súčasného nórsko-talianskeho skladateľa Antonia Bibala podľa Strindbergovej Slečny Júlie (Terst 1993). O rok neskôr zvíťazil v Domingovej sútaži Operalia. Odvtedy vystupuje na prvých operných scénach sveta (Londýn, Paríž, Viedeň, Miláno, New York…). Je vyhľadávaný najmä ako predstaviteľ dramaticky vypätých tenorových partov (Verdiho Otello, Saint-Saënsov Samson, Pucciniho Calaf a Cavaradossi, Leoncavallov Canio).




Aktualizované: 14. 03. 2016