Logo HŽ

Eugen Suchoň: Nox et solitudo

„...nehromadím hluché slová, / nech kto jak chce o nich húta, / na každom je krv prischnutá, / srdca môjho krv prischnutá...!“ Týmito slovami reagoval Ivan Krasko na Hviezdoslavovu báseň Nové zvuky počujem, ktorá bola reakciou na Kraskovu prvú zbierku Nox et solitudo. „Nové zvuky“, ktoré vďaka tejto zbierke z roku 1909 prenikli do slovenskej poézie, sa – s vyše dvadsaťročným odstupom – stali inšpiráciou pre Suchoňov pôvabný cyklus piesní, jeden z výrazných bodov na krivke jeho skladateľského vývoja.

Kraskova poetika: rytmus a zvuk...  

Novosť Kraskovej básnickej zbierky sa prejavila vo viacerých rovinách. Priniesla do slovenskej poézie závan symbolizmu (v tejto súvislosti sa tiež spomínajú pojmy ako impresionizmus, novoromantizmus, náznaky dekadencie; Krasko, I.: Básnické dielo. Bratislava: Kalligram, 2005) a s ním aj nové témy – odklon od národnej a sociálnej tematiky, dôraz na subjekt a jeho trápenie, ale už bez nádychu sentimentality. Pocity samoty, nenaplnenej lásky či nostalgie sú často vyjadrené symbolmi.

K najvýraznejším patria noc, stmievanie, havrany – ako predtucha niečoho zlovestného, alebo topole – symboly samoty, nehybnosti, smútku. Napriek tomu, že verše z tejto zbierky neartikulujú „národnosť“ či „slovenskosť“, dá sa povedať, že sú imanentne národné, špecificky slovenské – jednak častým výskytom náboženských motívov a žalmickosťou, tiež blízkosťou k ľudovej piesni, hoci tu už nejde o ponášky v duchu romantikov. S tým súvisí aj formálna stavba básní a rytmus verša.

Tie sú často pravidelné, akoby ľudové, často s opakovaním slov na začiatkoch (resp. koncoch) strof, no táto pravidelnosť býva narúšaná, vždy v súlade s významom textu. Dôležitú úlohu tu hrá aj zvukovosť slov. Krasko neraz opakuje podobné zhluky spoluhlások alebo exponuje určité samohlásky a dvojhlásky, čím vytvára ďalšie súvislosti medzi slovami – symbolmi a zosilňuje tým ich sugestívnosť. Zvukovosť a rytmickosť sú dôležitými kvalitami pre hudobníka; k nim možno prirátať ešte fakt, že viaceré básne tejto zbierky evokujú hudobné formy priamo svojimi názvami, napr. „balada“, „romanca“. Je otázne, či na Eugena Suchoňa tieto básne viac zapôsobili svojou tematikou a „atmosférou“ alebo skôr formálnymi a rytmicko-akustickými kvalitami. Isté však je, že hudba a slovo v tomto piesňovom cykle koexistujú vo vzácnej symbióze.  

Nox et solitudo v hudobnom šate  

Suchoňa na Kraskovu zbierku upozornil jeho priateľ, hudobný kritik Ivan Ballo. Bolo to v roku 1932, teda v čase Suchoňovho „korešpondenčného“ štúdia u V. Nováka, keď už mal za sebou prvé opusované diela (Sonáta pre husle a klavír As dur op. 1, Sláčikové kvarteto op. 2, Malá suita s passacagliou op. 3) a tiež skúsenosti s kompozíciou pre ľudské hlasy (Dve piesne pre lyrický tenor a orchester, Bačovské piesne, Slovenské ľudové piesne), ktoré si mohol overiť aj pri živých predvedeniach. Podobne ako spomínané piesňové cykly, aj Nox et solitudo existuje v dvoch verziách – so sprievodom klavíra alebo malého orchestra. Tieto piesne celkom zapadajú do kontextu Suchoňovej ranej tvorby: dve kľúčové slová z názvu zbierky korešpondujú s názvami Suchoňových skorších kompozícií – „nokturno“ (Nokturno pre violončelo a orchester), „balada“ (Balada pre lesný roh a orchester), „elégia“ (Elégia pre trombón a orchester).

Tiež zapadajú do kontextu hudobnej reči diel tohto obdobia, typickej najmä vyspelým harmonickým myslením, sklonom k lineárnemu vedeniu hlasov, bohatým modulačným priebehom a úspornou inštrumentáciou. Táto úspornosť je typická pre celý cyklus; nachádzame ju tak v časových dimenziách piesní, v ambite sprievodu, v dynamike. Spevný hlas a sprievod plynú pomerne nezávisle. Diatonický priebeh vokálneho partu kontrastuje s neraz bohato chromatizovaným materiálom sprievodu. Hudobný jazyk cyklu by sa dal označiť ako „posttristanovský“; miestami tu dokonca nájdeme aj náznaky tristanovského motívu. V harmónii dominujú alterované akordy, zvlášť dôležitú úlohu majú súzvuky obsahujúce interval tritonu (napr. h-f-h, cis-g-c), čo je typické aj pre Suchoňovu neskoršiu tvorbu, práve tak ako duktus niektorých melodických línií.

Výnimkou je len posledná pieseň, Topole, ktorá je diatonickejšia, s modálnymi prvkami a ľudovými názvukmi, a čiastočne aj tanečne ladená Stará romanca. Všetky piesne sú prekomponované, no zároveň sa opierajú o tradičnú trojdielnu schému ABA’. Hoci nie sú prepojené konkrétnym hudobným motívom, „cyklickosť“ je zabezpečená podobnou atmosférou piesní, vďaka ktorej tvoria jeden kompaktný, zmysluplný a dramaturgicky účinne riešený celok.

.....viac v aktuálnom čísle HŽ...




Aktualizované: 30. 06. 2016