Logo HŽ

Ladislav Burlas v súradniciach slovenskej hudobnej kultúry 20. storočia

Ladislav Burlas (*1927), popredná osobnosť slovenskej hudobnej kultúry a hudobnej vedy druhej polovice 20. storočia, patrí medzi najtalentovanejšie a najkomplexnejšie postavy svojej generácie. Od ranej mladosti bol obdarený prirodzenou muzikalitou a túžbou venovať sa hudbe ako životnému poslaniu, ale aj nadpriemernými intelektuálnymi schopnosťami, prenikavým analytickým myslením a verbálno-lingvistickou inteligenciou ako nevyhnutnou výbavou pre vedeckú a pedagogickú prácu. Ladislav Burlas, do dnešných dní aktívne pôsobiaci univerzitný profesor, patrí medzi legitímnych členov generácie, ktorá zakladala modernú slovenskú hudobnú vedu. Už na začiatku 50. rokov 20. storočia sa etabloval svojimi prvými vedeckými publikáciami zameranými na historický výskum staršej a rovnako novšej slovenskej hudby, spomeniem aspoň prvé knižné diela Realistické tradície slovenskej hudby (1953), Život a dielo Jána Levoslava Bellu (1953) a Alexander Moyzes (1956).

Vedecký pracovník

Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave, a to medzi rokmi 1951–1987 (v rokoch 1960–1973 aj ako jeho riaditeľ). Po úspešných knižných dielach zacielených na oblasť hudobnohistorického a etnomuzikologického bádania sa neskôr začal koncentrovať na prehĺbenie výskumu v systematických disciplínach hudobnej vedy. Ako tvorivý vedecký pracovník napísal počas svojho života dovedna 21 knižných prác (ako autor alebo spoluautor) a desiatky (okolo 160) muzikologických štúdií a odborných článkov. Za ťažiskové a pre slovenskú hudobnú vedu najprínosnejšie možno označiť diela: Hudobná teória a súčasnosť (1978), Slovenská hudobná moderna (1983), Pohľady na súčasnú slovenskú hudobnú kultúru (1987) a ďalšie.

Burlas počas svojho plodného vedeckého života reflektoval nielen aktuálny vývin v ním favorizovaných disciplínach systematickej muzikológie, ale rovnako aj potreby vysokoškolského univerzitného štúdia. Jednou z jeho najvýznamnejších vysokoškolských učebníc je práca Formy a druhy hudobného umenia, ktorá vyšla v 4 vydaniach (1962, 1967, 1978, 2006), jej posledné, prepracované vydanie vzniklo počas intenzívnej spolupráce s Katedrou hudby na Žilinskej univerzite. Koncom 90. rokov sa Burlasov fokus ešte väčšmi sústredil na oblasť reflexie problémov hudobnopedagogickej a hudobnovýchovnej praxe, výsledkom čoho sú vysokoškolské učebnice Teória hudobnej pedagogiky (1997) a Hudba – komunikatívny dynamizmus (1998), ktoré vznikli počas jeho spolupráce s prešovskou akademickou pôdou, Katedrou hudobnej výchovy Prešovskej univerzity. Jeho poslednou vedeckou monografiou je knižná práca v spoluautorstve s Renátou Beličovou Zvuk – problém hudobnej estetiky aj hudobnej pedagogiky (2012), ako aj aktuálne pripravovaná monografia Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra (2017). Jej súčasťou je autobiograficky ladený spomienkový text Súradnice môjho života ako autentická reflexia dopĺňajúca dikciu oficiálnych textov o osudoch a križovatkách slovenskej hudobnej kultúry a vedy v druhej polovici 20. storočia.

Burlasovo vedecké dielo v sebe nesie pečať profesionality, systémového myslenia s jasnou metodologickou pozíciou, pričom sa nespolieha na vedeckú „hantýrku“, ale na fakty a ich presvedčivú interpretáciu. Ak je to potrebné, realizuje aj ich transformáciu do zrozumiteľnej reči, akú si vyžaduje odovzdávanie poznatkových systémov mladším generáciám. V tomto zmysle sa jeho vedecké dielo stalo pevnou súčasťou nielen zlatého fondu slovenskej systematickej a historickej muzikológie, ale aj vysokoškolskej pedagogiky pri výchove budúcich hudobných vedcov, umelcov a pedagógov.

 

Skladateľ

V 50. rokoch 20. storočia vstúpil Burlas ako hudobný skladateľ do pohyblivých vôd hudobnej kultúry plnej vírov a meandrov vychádzajúcich zo spoločenských a politických zmien, ktoré sprevádzali turbulentné 20. storočie. Ako žiak jedného zo zakladateľov slovenskej národnej hudby, Mikuláša Schneidra-Trnavského, ako aj o generáciu mladšieho predstaviteľa slovenskej hudobnej moderny, Alexandra Moyzesa, dostal tú najlepšiu súkromnú základnú (v rodnej Trnave), stredoškolskú (konzervatórium v Bratislave) a vysokoškolskú hudobnú prípravu na skladateľské povolanie. Ako jeden z prvých absolventov Vysokej školy múzických umení zavŕšil v roku 1955 štúdium kompozície. Jeho prvý hudobný opus z roku 1950 siaha do študentských čias na konzervatóriu (1947–1951) a jeho posledný opus je z roku 2005.

Medzi jeho najznámejšie a najhranejšie kompozície môžeme zaradiť Svadobné spevy z Horehronia (1957), Metamorfózy krás pre miešaný zbor a husle sólo (1964), vokálnu symfóniu Stretnúť človeka na básne Jána Kostru (1984) a ďalšie. Za „opus magnum“ sa pre jeho silný etický náboj zvykne považovať dielo Planctus (1968) pre sláčikový orchester, ktoré vzniklo ako umelecká reakcia na okupáciu Československa v roku 1968. Významné miesto v portfóliu hudobnej tvorby majú zborové kompozície, najmä cykly miešaných zborov Zvony (1969) a Je ticho už (1972). Medzi koncertantné diela sa zaraďuje Hudba pre husle a orchester (1977), Koncert pre organ a orchester (1983– 1984); niekoľko sonát a koncertantných skladieb skladateľ skomponoval pre sólové husle, klavír, jednu pre flautu a violončelo. K jeho opusom patria aj tri vysoko cenené sláčikové kvartetá či symfonické diela, napr. Symfónia č. 2 (1986) či vokálna symfónia Stretnúť človeka (1984), hudba pre film a ď. Skladateľ nezabúdal ani na deti, ktorým venoval dielko Deti z nášho domu (1960), zborový cyklus Padá lístie zlaté (1965), inštruktívne cykly miniatúr Na strunách a klávesoch (1965), Tararam (1980), Slovenské koledy pre detský zbor a klávesový nástroj (1993) a mnohé ďalšie. Hudobné vzdelávanie a problémové okruhy hudobnej pedagogiky Burlas reflektoval rovnako teoreticky, čo dokladujú už zmienené knižné diela z druhej polovice 90. rokov 20. storočia.

 

Po páde režimu

Ladislav Burlas sa dlhoročne aktívne podieľal na profilovaní Bratislavských hudobných slávností, ako skladateľ prispel do programov festivalu, na ktorom mali viaceré jeho diela premiéru, niektoré jeho diela boli premiérované aj na zahraničných festivaloch (Bulharsko, Poľsko). Bol posledným predsedom Zväzu slovenských skladateľov (od roku 1987) krátko pred pádom totalitného režimu u nás. Nasledujúce 90. roky boli poznačené nielen veľkými spoločenskými, ekonomickými, politickými a kultúrnymi zmenami, ale aj medziľudskou animozitou a zúčtovávaním s minulosťou. V tomto čase Ladislav Burlas nemal v Bratislave veľa príležitostí a pracovných ponúk na univerzitnej pôde, jeho vedecká erudícia však našla uplatnenie v opätovnom konštituovaní odborovej komisie pre vedný odbor Teória a dejiny hudby na ÚHV SAV, kde tvoril jej nanovo kreované jadro spolu s Oskárom Elschekom, Františkom Matúšom, Darinou Múdrou, Jurajom Lexmannom a ďalšími.

Bratislava síce v nových časoch nemala veľký záujem o muzikológa a skladateľa, ktorý bol posledným predsedom totalitou poznačeného skladateľského zväzu, no iné slovenské mestá, najmä Prešov, neskôr Nitra a Banská Bystrica, reflektovali na Burlasov odborný, pedagogický, ako aj garančný potenciál. A nielen reflektovali, ale prezieravo ho využili, aby posilnili svoje akademické štruktúry o zástoj významnej vedeckej a umeleckej osobnosti. Neskôr týmto pracoviskám prinieslo Burlasovo pôsobenie benefit v podobe dynamizácie vedeckého a odborno-pedagogického rastu ich vedecko-pedagogických pracovníkov. Expertíza, cenné odborné rady a vedenie profesora Burlasa sa stali meradlom narastajúcej kvality, ktorú bolo možné konštatovať pri posudzovaní muzikologických rezultátov muzikológov a hudobných pedagógov z „provinčných“ univerzít. Ladislav Burlas sa takto postupne stal garantom študijných odborov, členom odborových a vedeckých komisií a grémií, kde jeho expertné stanoviská napomáhali napredovať a dynamizovať hľadanie nových metodologických a poznatkových zdrojov, ako aj stavovsko-etických zásad a usmernení na ceste k zvyšovaniu úrovne najmä nášho odborného, profesionálneho a vedeckú prípravu zabezpečujúceho vysokého školstva.

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.

Napriek hrboľatej ceste na mojom polstoročnom putovaní na poli hudobnej kultúry, kde sa objavovali rôzne odborné a, žiaľ, i mimoodborné prekážky, rozvoj našej hudobnej kultúry sa rozvíjal pod priaznivou hviezdou a verím, že tak tomu bude aj v budúcnosti.
Ladislav Burlas




Aktualizované: 10. 04. 2017