Logo HŽ

Nikolaj Rimskij-Korsakov – Posledné roky (1905–1908)

Popri výročiach skladateľov, ktorých dielo dodnes viac alebo menej rezonuje v našom kultúrnom kontexte (Suchoň, Messiaen, Debussy, Janáček), pripadá na tento rok ešte jedno: pred sto rokmi, 8. júna 1908, zomrel Nikolaj Rimskij-Korsakov. Možno sa dnes nezdá natoľko významným; nestal sa celosvetovo uznávaným skladateľom s unikátnym kompozičným prejavom ako Messiaen, ani skladateľom otvárajúcim nové obzory hudbe 20. storočia ako Debussy a jeho opery zatiaľ nezaznamenali ani globálny inscenačný boom ako v ostatných desaťročiach opery Leoša Janáčka. Rozhodne však je osobnosťou, pri ktorej sa oplatí pozastaviť.

Neprebádané teritórium

Kontakt s hudbou Rimského-Korsakova by som prirovnal k prenikaniu do rozľahlého teritória – zvláštneho, exotického a príťažlivého, no zároveň neprebádaného. Pokiaľ ide o živý kontakt s jeho hudbou, bežná koncertná prevádzka (nielen u nás) málokedy ponúkne viac ako donekonečna obohrávanú Šeherezádu, z času na čas možno Španielske capriccio. Ostáva teda uspokojiť sa s ponukou nahrávacích spoločností, no ani v tomto prípade nie je situácia práve ružová – Rimskij-Korsakov je predovšetkým operným autorom a kompletné nahrávky jeho opier pochádzajúce z inej než ruskej produkcie sú skôr raritou, čo veľmi neprispieva k ich dostupnosti. Zvláštne, exotické, príťažlivé...

Pri letmých dotykoch pôsobí Rimského hudba najmä vďaka svojej pestrej a podmanivej inštrumentácii, harmonickému jazyku a svojsky stavaným melodickým líniám veľmi nekonvenčne a vzdialene od dobového germánskeho „mainstreamu“. Aspoň na prvý pohľad sa to môže zdať. Geografická vzdialenosť Petrohradu, kde skladateľ prežil väčšinu života, bola nepochybne jednou z príčin, no na druhej strane neznamenala izoláciu – Rimskij-Korsakov a jeho kolegovia, či už z Balakirevovho alebo neskôr Beljajevovho krúžku, mali dobrý prehľad o tom, čo sa deje v hudbe na západ od ruských hraníc. Zo živých predvedení a klavírnych výťahov hraných pri domácom muzicírovaní poznali Mendelssohna, Schumanna, Liszta aj Berlioza a živo o nich diskutovali.

A Rimskij-Korsakov – ako jediný z okruhu tzv. Mocnej hŕstky – napokon dokázal (hoci nie okamžite a bezvýhradne) prijať Wagnera. Toto prijatie prišlo v čase, keď bol už vyzretým a etablovaným umelcom, takže nespôsobilo zásadný zlom alebo otras. Bolo skôr obohatením, nevyhnutne potrebným pre skladateľa hľadajúceho nové spôsoby realizácie svojich hudobno-divadelných predstáv. V tomto smere sú najzaujímavejšie diela vytvorené v závere jeho tvorby, po prelome storočí. Tu už Rimskij-Korsakov, pôvodne očarený len Wagnerovou inštrumentáciou, začína chápať aj jeho koncepciu hudobnej drámy a aplikuje ju vo vlastnej tvorbe. Pravdaže, robí to celkom svojsky, vytvárajúc vlastný, po hudobnej aj námetovej stránke akoby do seba uzavretý svet, ktorý však má silnú nadväznosť na rôzne dobové kontexty.  

Starý profesor

Spojenie veľkej dávky talentu s ohromnou usilovnosťou – tak by mohol znieť recept na kariéru Nikolaja Rimského-Korsakova. Pôvodne námorný kadet a hudobný autodidakt sa postupne vypracoval na rešpektovaného skladateľa a pedagóga. Možno celkom súhlasiť s tými, ktorí ho po smrti Čajkovského označovali za najvýznamnejšieho žijúceho skladateľa v Rusku. Okrem postu pedagóga na petrohradskom konzervatóriu zastával aj ďalšie funkcie, z ktorých významne ovplyvňoval hudobný život vtedajšieho Ruska. Napríklad so svojimi žiakmi Glazunovom a Ljadovom tvorili komisiu, ktorá ich vydavateľovi a bohatému sponzorovi M. P. Beljajevovi odporúčala, ktoré diela vydať a ktoré nie, ktorého skladateľa navrhnúť na Glinkovu cenu a pod. Jeho názor bol teda rozhodujúci pre mnohých začínajúcich autorov.    

Rimskij-Korsakov mal povesť náročného a pomerne konzervatívneho hudobníka. To sa prejavilo už v čase odklonu od intuitívneho, „empirického“ komponovania, ktoré presadzoval jeho učiteľ Balakirev, a prechodu k dôkladnému štúdiu harmónie, kontrapunktu a komponovaniu fúg. Ešte väčšmi to vidieť po roku 1900, keď sa stretáva s prvými prejavmi toho, čo môžeme nazvať hudbou 20. storočia. Z Kroniky môjho hudobného života cítiť akúsi stareckú zatrpknutosť; jej autor z hudby skladateľov nadchádzajúcej generácie bezproblémovo vníma hádam len Glazunova, svojho najobľúbenejšieho žiaka. K ostatným sa stavia s výhradami. Veľmi rezervovane hodnotí napríklad Skriabina, nad Debussyho hudbou priam prská od zlosti a varuje svojho ďalšieho žiaka, Igora Stravinského, aby nepodľahol jej vplyvu.    

Od prejavov akademizmu a konzervativizmu však, našťastie, ostala ušetrená jeho hudba. Po roku 1900 sa venoval takmer výhradne opere, napriek značným problémom s cenzúrou, ktorá v 90. rokoch predchádzajúceho storočia okliešťovala alebo celkom znemožňovala predvádzanie jeho operných diel na petrohradských javiskách. Nenastáva uňho ani úpadok tvorivých síl či ochabovanie invencie. Práve naopak: s chuťou sa vrhá do kompozície Nesmrteľného Kaščeja (1901–1902), v ktorom uplatňuje nový harmonický jazyk a inštrumentačné postupy inšpirované štúdiom Wagnerovho Siegfrieda.

Pokračuje operou Povesť o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii z rokov 1903–1905 a svoju tvorbu uzatvára Zlatým kohútikom. Tri posledné opery sú vrcholom jeho tvorby, dalo by sa povedať esenciou Rimského-Korsakova, zrelého majstra, ktorý má stále čo povedať. Posledná z nich je v tomto zmysle najcennejšia; je nielen dokonalou syntézou celého skladateľského vývoja svojho autora, ale akoby aj symbolicky uzatvárala veľkú epochu ruskej opery, ktorú 70 rokov predtým otvoril Glinka.  

Revolúcia 1905  

Obdobie posledných rokov skladateľovho života bolo veľmi nepokojné. Zhoršujúca sa ekonomická situácia, nespokojnosť so samoderžavím, veľmi nepopulárna vojna s Japonskom, následkom ktorej rástli ceny potravín – to všetko viedlo k hromadným nepokojom a štrajkom. Verejnosťou otriasli udalosti ako pád Port Arthuru, kde Rusi utrpeli katastrofálnu porážku, alebo streľba do davu pred Zimným palácom v tzv. „Krvavú nedeľu“. Do štrajku sa zapojili aj študenti kozervatória a, na prekvapenie mnohých, „starý profesor“ im vyjadril svoju plnú podporu. To viedlo k jeho suspendovaniu, čo spôsobilo škandál. „Potom sa stalo niečo nepredstaviteľné.

Z Petrohradu, Moskvy a zo všetkých končín Ruska sa ku mne rozleteli zdravice a listy od najrôznejších inštitúcií aj súkromných osôb z radov hudobníkov aj nehudobníkov, v ktorých mi vyjadrovali sympatie a odsudzovali postup Hudobného združenia“, spomína skladateľ vo svojej Kronike. Štrajkujúci študenti pod vedením Glazunova uviedli Kaščeja, ktorý sa napokon zmenil na politickú demonštráciu. Po konci predstavenia zasahovala polícia...

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života...




Aktualizované: 11. 07. 2016