Logo HŽ

Harry Partch: The Wayward (1941–1943)

Ak by som niekomu mal odporučiť „esenciálne” dielo Harryho Partcha, pravdepodobne by to bol cyklus The Wayward (1943). Táto podivuhodná suita podáva pestrú mozaiku základných čŕt Partchovho hudobného jazyka: zachytenie prirodzenej americkej reči v zrozumiteľnej podobe, prirodzené (alternatívne) ladenie, svojský perkusívny zvuk, odľahčená atmosféra, osobitá energia a sila.

Samorast

Harry Partch sa narodil v kalifornskom Oaklande bývalým protestantským misionárom v Číne. Jeho prvé hudobné spomienky sa viažu na piesne v španielčine a čínštine, hudbu Indiánov kmeňa Yaqui a protestantské piesne. Ako 14-ročný začal komponovať v „európskom duchu“, neskôr ako klavirista sprevádzal nemé filmy v Albuquerque, kam sa jeho rodina presťahovala. V roku 1922 začal študovať na Juhokalifornskej univerzite v San Franciscu, po pár mesiacoch však štúdium zanechal, nespokojný s kvalitou miestnych profesorov a namiesto vysedávania v školských laviciach sa venoval samoštúdiu v knižniciach. V roku 1923 objavil knihu On the sensations of tone as a psychological basis for the theory of music nemeckého fyzika Hermanna von Helhmoltza, v ktorej odhaľuje „pravdu“ skutočného, t. j. prirodzeného ladenia. V týchto rokoch sa u Partcha zároveň vystupňovala priam averzia voči európskej hudobnej tradícii, sociologickým aspektom a koncertným dogmám, ktoré ju sprevádzajú. Jeho bádania sa sústredili na hudbu antického Grécka, na ktorej ho fascinovalo najmä tesné prepojenie zvuku, slova a pohybu, a rôznych „primitívnych“ kultúr všeobecne (táto inšpirácia dávnymi kultúrami dosiahla svoj vrchol v jeho neskorších scénických dielach, akými sú napr. Bewitched či Delusion of the Fury). Poučený týmito znalosťami spálil v roku 1930 všetky svoje dovtedajšie skladby a začal písať hudbu založenú na intonácii reči (niekedy „harmonizovanú“), na nových nástrojoch vlastnej výroby či rôzne upravených, ktoré mu umožnili hrať vo vlastných stupniciach založených na prirodzenom ladení.
Prvou zachovanou Partchovou skladbou je piesňový cyklus 17 Lyrics na verše čínskeho básnika Li Po (1933) pre hlas a „adaptovanú violu“. S týmto cyklom a niekoľkými  menšími skladbami (Two Psalms, The Potion Scene) určenými pre jedného interpreta (autora) Partch cestuje po krajine a propaguje ideu „novej hudby“, zoznamuje sa s osobnosťami ako Henry Cowell či Aaron Copland.
V rokoch 1934–1935 vycestoval vďaka grantu do Európy, kde prehlboval svoje štúdium starogréckej hudby (krásne zúžitkovanej v skladbe Two Studies on Ancient Greek Scales) a intonácie reči, vybudoval tzv. chromatický organ so 43 tónmi v jednej oktáve.

The Wayward

V roku 1935 sa Partch vrátil z Európy do Spojených štátov postihnutých ekonomickou krízou. Nasledujúcich 8 rokov (1935–1943) putoval po Amerike ako tulák (v americkej angličtine takýchto tulákov volali „hobo“) a živil sa najmä sezónnymi prácami v rôznych sadoch či umývaním riadu. Prvých osem mesiacov si janáčkovské „nápěvky mluvy“ či piesne z tuláckeho prostredia zapisoval do denníka zvaného Bitter Music. Partch dostal pôvodne zmluvu na vydanie tohto denníka, počas krízy však projekt zlyhal a Partch ho následne zničil (mikrofilm, na ktorom bol zachytený, sa objavil v 90. rokoch a v roku 1991 vyšiel v knihe Bitter Music: Collected Journals, Essays, Introductions and Librettos). Jedným z možných dôvodov, prečo Partch denník zničil, mohol byť fakt, že všetky hudobné námety v ňom sú okrem spevu zapísané pre klasický temperovaný  klavír. Tento denník mu však poslúžil ako prvotný materiál ku komponovaniu ďalšieho cyklu. V marci 1943 sa vďaka Guggenheimovej nadácii mohol znovu naplno venovať komponovaniu. Prvý projekt, do ktorého sa vrhol, bolo skomponovanie skladby US Highball: A Musical Account of a Transcontinental Hobo Trip (1943). Ďalšie skladby, ktoré pribudli do cyklu zvaného The Wayward, tiež odrážajú zážitky z tuláckeho života: krátke a pochmúrne San Francisco: A Setting of the Cries of Two Newsboys on a Foggy Night in the ’Twenties (1943) zhudobňuje výkriky mladých roznášačov novín, The Letter: A Depression Message from a Hobo Friend (1943) je zhudobnením listu od priateľa-tuláka. Najstaršia skladba Barstow: Eight Hitchkiker Inscriptions from a Highway Railing at Barstow, California (1941), ktorá vznikla ešte v čase túlania, je založená na 8 nápisoch z diaľničných stĺpov. Týmto cyklom, prezentovaným roku 1944 v Carnegie Recital Hall, sa mu podarilo vytvoriť si reputáciu svojrázneho hudobného samorasta a tuláka pracujúceho na originálnom diele, ktoré je vzdialené tradičnej klasickej hudbe, zároveň je však úplne odlišné od hlavných prúdov vtedajšej novej hudby – najmä Stravinského, Schönberga a ich epigónov, ale aj neskoršieho hudobného vývoja (Cage, serializmus atď.).
Základnou hudobnou myšlienkou cyklu Wayward je zachytenie intonácie a rytmu každodennej americkej angličtiny,  „muzikality“ jazyka tuláckych rozhovorov, monológov a zvolaní. Vo svojej pôvodnej podobe využil len tie nástroje, ktoré sa Partchovi podarilo postaviť do roku 1943, menovite spomenutú adaptovanú violu, adaptovanú gitaru, chromelodeon a kitharu. Na väčšine dostupných nahrávok môžeme počuť neskoršie verzie s obohatenou inštrumentáciou. V skladbe San Fransisco ide len o malé zvukové zmeny, skladby Barstow a US Highball sú značne prekomponované (viď prvotné verzie týchto skladieb vydané na CD Enclosure Two).

US Highball

„Od svojich 14 rokov som túžil po vytvorení dramatického diela v hudbe, no vôbec som netúžil napísať operu. Do US Highball som sa ešte necítil pripravený. Aj táto skladba je vlastne len prvým skúšobným krokom. Pokúsil som sa o zachytenie niekoľkých ‚hobov‘  a o čo najdivadelnejšie zachytenie ich prirodzenej reči. To sa mi nepodarilo, sčasti kvôli mikrofónom, ktoré by bolo treba pre každého z nich, aby ich nepohltil hudobný sprievod. V konečnej verzii speváci skôr intonujú ako spievajú a musia zachovať rozsah a tempo prirodzeného hovoreného slova. Ich nápevky (intonácie) sú rytmicky a harmonicky integrované do hudobného celku. Nástroje podopierajú ich reč – hudba tu nie je len podkladom.“1
Skladbu US Highball nazval Partch na sklonku života svojím najkreatívnejším dielom, najmenej ovplyvneným cudzími formami a postojmi (nielen hudobnými). Ako sa sám vyjadril, intenzita zážitkov z jeho predchádzajúceho tuláckeho života a intenzita jeho vtedajších pocitov v ňom vyvolávali myšlienkový zmätok, ktorý musel pretaviť novým spôsobom. Dielo je akýmsi zápisom myšlienok a zážitkov z dlhej cesty, autobiografickým záznamom Partchovej cesty zo San Francisca do Chicaga z roku 1941, prejdenej väčšinou v nákladných vlakoch. Text pozostáva zo žartovne pokrútených názvov železničných staníc, niekoľkých rozhovorov vo vlakoch, nápisov na stenách. Trojdielnu formu skladby Partch žartovne nazval „hobo-allegro formou“.
Nasledujúce dve skladby San Francisco a The Letter tvoria pri predvádzaní celého cyklu krátke intermezzá. Obe sú miniatúrami rozvíjajúcimi a opakujúcimi jednu jasnú hudobnú myšlienku. Textom skladby San Francisco sú názvy novín San Francisco Chronicle a The Examiner, ktoré sa nie vždy lichotivo vyjadrovali o Partchových aktivitách. Hudobný motív The Letter je založený na ostinate striedajúcom „molový“ a „durový“ súzvuk. Oba súzvuky sú si však intonačne veľmi blízke a vytvárajú krásne zvukové pradivo.

Barstow

Barstow je zhudobnením ôsmich nápisov, ktoré Partch odpísal zo stĺpov pozdĺž diaľnice pri mestečku Barstow v Kalifornii vo februári 1940. Na rozdiel od zápiskov známych hlasov v Bitter Music či The Letter, nápisy na stĺpoch mu ponechali dostatok priestoru a fantázie pre svojrázne voľné uchopenie textu. V apríli až máji 1941 skomponoval prvú verziu pre speváka a tzv. adaptovanú gitaru. Nápisy plné prozaických podrobností použil v úplnej podobe, ako napríklad nasledovný „inzerát“: „(Number Three): Marie Blackwell. Age 19. Brown eyes, brown hair, considered pretty. 118 East Ventura Street, Las Vegas, Nevada. Object: matrimony.“ Prirodzené ladenie plné „malých“ intervalov, na ktoré nie je „západný“ poslucháč zvyknutý, v spojení s relatívne jednoduchými harmonickými postupmi asociuje najmä v parte speváka mimohudobné predstavy  humorného prostredia nasýteného alkoholom a detinskou radosťou. Tento dojem spoluvytvára aj forma diela. Fragmentárne úseky sú prerušované ohlásením nového nápisu (Number One, Number Two atď.). Nápis v plnom znení sa najprv zarecituje a až potom je zhudobnený. V parte speváka sa striedajú hovorové pasáže s presne vypísanou intonáciou so spievanými úsekmi. Barstow je hudbou založenou na reči, výrazný podiel má však aj občasné harmonizovanie hlasu (vplyv country music?) pomocou nástrojov Partchovho inštrumentára. Autor skladbu prepracoval niekoľkokrát pre svoj neustále sa rozširujúci nástrojový arzenál v rokoch 1943, 1954 a napokon 1968. Tieto verzie skvelo dokumentujú nielen obohacovanie Partchovej zvukovej palety, ale aj pomalej premeny samotného zvukového ideálu sústreďujúceho sa na čoraz perkusívnejší, energickejší výraz. Americký gitarista John Schneider špecializujúci sa na americkú mikrointervalovú hudbu strávil 13 rokov rekonštruovaním prvotnej, nezachovanej verzie. Výsledok je možné počuť na nádhernom CD Just West Coast.
Partchov odkaz

Harry Partch svojím skladateľským, teoretickým a nástrojárskym dielom patrí k výnimočným zjavom dejín hudby (nielen) 20. storočia. Nespokojný s hudobnou tradíciou zasvätil mnoho úsilia hľadaniu „pravdy“ (úvodzovky len kvôli polemickej subjektivite tohto slova: Partch totiž skutočne veril v pravdu prirodzeného ladenia v protiklade ku „klamstvu“ ladenia temperovaného) – pravdy zvuku, pravdy hudobného stvárnenia. Od komponovania prechádzal k zložitým teoreticko-akustickým úvahám (zachyteným v jeho knihe Genesis of a Music), ktoré si mohol vyskúšať v praxi pri stavbe svojich nástrojov. Sám sa však považoval predovšetkým za skladateľa, k teóriám a stavbe nástrojom ho priviedla jeho nespokojnosť s hudobnou realitou, ktorá ho obklopovala. Pri všetkých zložitých hudobno-estetických problémoch, ktorými sa zaoberal, je jeho hudba taká priamočiara a bezprostredne podmanivá... Ako výstižne napísal Matěj Kratochvíl, „Zajímavé teoretické pozadí měla a má tvorba řady skladatelů, podstatné je ovšem to, co je slyšet. Hlavní kouzlo Partchovy hudby leží v napětí medzi jednoduchostí a sofistikovaností. Jeho hudba má bezprostřední účinek, přitom je plná nezvyklých zvuků a překvapení. Při jejim poslechu máme pocit čehosi povědomého, a přitom není možné jí k něčemu přirovnat. Partch do sebe vstřebal mnoho vlivů, jeho cílem ovšem bylo jít po vlastní cestě. Jeho imaginace fungovala jako filtr, s jehož pomocí vytvářel své obrazy lidských archetypů.“2
Mnohí skladatelia a hudobníci alternatívnej scény nadviazali na Partchov hudobný odkaz, hoci on sám o to nikdy nestál. Pre jeho nástroje či ich kópie sa komponujú nové diela. Jeho skladby sa v upravenej podobe stávajú súčasťou repertoáru rôznych zoskupení (napríklad Kronos Quartet hráva skladby Barstow, US Highball či Two Studies on Ancient Greek Scales preinštrumentované skladateľom Benom Johnstonom, Partchovým „učňom“, ako sa sám nazýva). Partchove partitúry začínajú vychádzať vo vydavateľstve Schott. Mikrointervaly a prirodzené ladenie, kvôli ktorým bol Partch mnohými považovaný za čudáka, sa stali bežnou súčasťou hudobného jazyka súčasnej hudby. Partch sa tak napokon stal súčasťou priemyslu vážnej hudby, proti ktorému počas života toľko bojoval...

Odporúčané nahrávky:

Harry Partch Collection, Vol. 2. New World Records, 2004. Obsahuje kompletný cyklus Wayward: US Highball (1943, verzia z roku 1955), San Francisco (1943, 1955), The Letter (1943, verzia 1972) a Barstow (1941, verzia 1968).

Enclosure Two. Innova, 2000. Na 4 CD sa nachádza okrem raritných Partchových rozhovorov a prezentácie nástrojov aj 2. verzia skladby Barstow pre hlas, adaptovanú gitaru a chromelodeon, ako aj prvotná verzia skladby US Highball.

Just West Coast: Microtonal Music for Guitar and Harp. John Schneider – gitara, Amy Schulman – harfa. Bridge, 1993. Nachádza sa tu prvotná verzia skladby Barstow zrekonštruovaná Johnom Schneiderom aj verzia Two Studies on Ancient Greek Scales pre gitaru a harfu.

The World of Harry Partch. Sony Classical, 2013. Obsahuje nové vydanie materiálu, ktoré vyšlo na LP na značke Columbia Records. Skvele predvedená verzia Barstow (1968) je zároveň prvou skladbou „vážnej hudby“, v ktorej sa objavuje slovo f**k.

Zdroje:

Partch, H.: Genesis of a Music. Da Capo Press, New York, 1974.
Johnston, B.: Beyond Partch. In: Perspectives of New Music, Vol. 22, No. 1/2 , s. 223- 232
Gilmore, B.: Harry Partch collection, vol. 2 (text k CD). New World Records, 2004.
Gilmore, B.: On Harry Partch’s „17 Lyrics by Li Po“. In: Perspectives of New Music, vol. 30. Dostupné cez: http://www.jstor.org/stable/3090619.
Kratochvíl, M.: Harry Partch. In: HIS Voice, 1/2008, s. 24-27.
Seven Ways to Barstow. Dostupné cez: http://www.corporeal.com/7barstow.html

Poznámky:

1 Partch, H.: Genesis, s. 322
2 viď bibliografia.




Aktualizované: 23. 02. 2016