Logo HŽ

Peteris Vasks: Presence / Koncert pre violončelo a sláčikový orchester

Rok 2015 bol Organizáciou spojených národov vyhlásený za Medzinárodný rok svetla.(1) Jeho základnou myšlienkou je prostredníctvom rôznych podujatí na celom svete rozširovať povedomie o svetle a optických technológiách, ale tiež poukazovať na význam tohto prírodného fenoménu pre najrozličnejšie sféry ľudského života. Nemecké vydavateľstvo Schott pri tejto príležitosti vydalo katalóg hudobných kompozícií, ktoré boli priamo či nepriamo inšpirované svetlom. Nájdeme v ňom diela skladateľov ako napríklad Gavin Bryars (The Third Light), Toshio Hosokawa (Cloud and Light, Lotus under the moonlight), Keith Jarrett (Bridge of Light), Krzysztof Penderecki (Anaklasis, Fluorescences), Valentin Silvestrov (Spektren), Tōru Takemitsu (Twill by Twilight), Michael Tippett (Water out of Sunlight) a Jörg Widmann (Lichtstudie I-VI). Samozrejme, nechýba tu ani lotyšský skladateľ Pēteris Vasks a jeho Koncert pre husle a sláčikový orchester „Distant Light“ (Vzdialené svetlo). Hoci toto je jediný prípad, keď Vasks vložil „svetlo“ priamo do názvu svojho diela, celou jeho tvorbou sa ako červená niť vinie myšlienka sprostredkovania svetla do temnoty dnešnej doby: „Hudba je najmocnejšou zo všetkých múz, pretože sa cez ňu môžeme dotknúť sféry božského. Áno, hudba je abstrakciou, ale zvuky dokážu vyjadriť ducha. Toho, ktorého nie je možné vyjadriť slovami. Všade okolo nás sa hovorí o tele, ale ja mám chuť zavolať: ,A kde je duch, kde je duša?‘ Duše sú zarastené ako džungľa. Preto sa snažím, aby moja hudba do nich vniesla lúč svetla.“(2)

Prelomiť ticho

V čom konkrétne môžeme toto svetlo vnímať v skladbách Pēterisa Vasksa? V prvom rade: jeho hudba je autenticky duchovná. A to bez ohľadu na to, či ide o hudbu absolútnu (napríklad Kvarteto pre husle, violu, violončelo a klavír, 2. a 3. symfónia), či má podobu inštrumentálnych modlitbových meditácií (Te Deum pre organ, orchestrálne skladby Musica dolorosa, Lauda, Credo), či vykazuje väzby na liturgický obsah priamym zhudobnením textu latinských modlitieb (Pater noster, Dona nobis pacem, Missa per coro a cappella) alebo sa duchovná rovina diel odkrýva až postupným skonkrétňovaním ich etického posolstva (Symfónia č. 1 „Voices“, Lonely Angel, Vox amoris, Viatore, Presence). Vo všeobecnosti platí, že hoci Vasksove diela často nesú programové názvy, sú skôr len priblížením autorovho myšlienkového nastavenia než konkrétnym programom. Silný príklon Pēterisa Vasksa k religiozite a obľuba uvažovania o duchovných sférach majú svoj pôvod u jeho otca, ktorý bol baptistickým pastorom a svojou službou na syna výrazne vplýval. Vasks predstavuje ďalšiu výraznú osobnosť spomedzi východných „mystických minimalistov“, popri Henrykovi Mikołajovi Góreckom, Arvovi Pärtovi, Gijovi Kančelim a Sofii Gubajduline.

Charakteristickým prvkom jeho diel je úvodné „opatrné“ vstupovanie do ticha. „Odkedy som zanechal avantgardu s agresívnejšou hudbou, začal som môj umelecký jazyk postupne prejasňovať. A ticho sa stalo jedným z prostriedkov, ktorým som sa v hudbe začal vyjadrovať. Moje skladby začínajú v pianissime a na konci akoby mizli. V začiatkoch kompozičného procesu je najťažšie prelomiť práve to ticho. Vravím si – to ticho je také pekné, a ja doň musím povedať niečo dôležité...“(3) V prípade Koncertu pre violončelo a sláčikový orchester „Presence“ je tento vstup zverený pomerne rozsiahlej kadencii sólistu (Príklad č. 1). Napriek pritlmenej dynamike sa v nej bohato pracuje s artikuláciou (striedanie hry col legno, pizzicato a arco), ide však skôr o výrazové než o zvukové ozvláštňovanie partu. Aj po nástupe orchestra si úvodná časť zachováva meditatívny charakter a dáva tak základ pre atypické formové rozvrhnutie celého koncertu: dve pomalé okrajové časti s rýchlou časťou uprostred. Druhá časť (Allegro marcato, Príklad č. 2) predstavuje na prvý pohľad výrazné tempové oživenie. I tu sa však vyskytujú spomalené meditatívne ladené pasáže, čím sa potvrdzuje celkovo prevládajúci charakter skladby. V mieste zlatého rezu tejto časti (i celého diela) je umiestnená druhá sólová kadencia.

Nekonečný spev

V poslednej časti Pēteris Vasks od violončelistu vyžaduje pre inštrumentálny koncert pomerne netypickú vec – spievanie. Tesne predtým, ako sa violončelové sólo definitívne rozplynie vo výšinách (mimochodom, záver je riešený i graficky zaznamenaný veľmi podobne ako v husľovom koncerte „Distant Light“), zaznieva chorál, a to v trojhlase: spev a hra sólistu ako diskantovo-basový rámec doplnený stredným hlasom v parte sólových huslí (Príklad č. 3). Skladateľ tu doslova uskutočnil to, čo obrazne vyslovil o svojom vzťahu k sláčikovým nástrojom: „Najradšej mám sláčikové orchestre. Ich zvuk je pre mňa akýsi nekonečný spev.“(4) A naozaj, súzvuk sláčikových nástrojov akoby bol pre Vasksa tým najvďačnejším nástrojovým obsadením. Pohľad do jeho autorského katalógu to jednoznačne potvrdí: 5 sláčikových kvartet, skladby pre sláčikový orchester Cantabile, Musica dolorosa, Symfónia č. 1 „Voices“, Viatore, Musica appassionata, Epifania či Musica serena, rad koncertantných skladieb pre sólové husle so sprievodom sláčikov a tiež rozličné diela pre zbor a sláčikový orchester. Iste to môže súvisieť aj so skutočnosťou, že Pēteris Vasks má so sláčikovými nástrojmi bohaté skúsenosti ‒ v detstve hral na husliach, neskôr vyštudoval hru na kontrabase a ako profesionálny hráč pôsobil vo viacerých orchestroch.

Žiť prítomnosť na ceste k budúcnosti

Názov skladby „Presence“ v preklade znamená „Prítomnosť“. Autor o tom poznamenáva: „Koncert som síce nazval ,Prítomnosť‘, no dôležitejšia ako prítomnosť je pre mňa budúcnosť. V tomto som tak trochu smutný optimista. Smutný preto, lebo vidím, čo všetko sa vo svete momentálne deje. A optimista preto, lebo jednoducho verím, že v Božích plánoch je to, aby sme tie smutné časy prežili a dočkali sa budúcnosti, ktorá bude aspoň o niečo lepšia. Prítomnosť teda vnímam ako cestu k budúcnosti.“(5)
Skladba vznikla ako spoločná objednávka orchestra Amsterdam Sinfonietta, festivalov Amsterdam Cello Biennale a Istanbul Music Festival a nadácie The Eduard van Beinum Foundation. Nesie venovanie argentínskej violončelistke Sol Gabetta, ktorá ho premiérovo uviedla v októbri 2012 v belgickom Gente a tiež nahrala na CD (Sony, 2015).

Pēteris Vasks a Slovensko

Slovenské koncertné publikum nemalo doteraz veľa príležitostí zoznamovať sa s hudbou Pēterisa Vasksa. Ako v tomto smere unikátny počin zaznel v roku 2010 v podaní huslistu Mariána Svetlíka a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu koncert „Distant Light“, dirigoval Oldřich Vlček. (Treba tiež zdôrazniť, že skladba zaznela spolu s iným zaujímavým „dielom o svetle“ – orchestrálnou skladbou Via lucis Vladimíra Godára). Naposledy pred dvoma rokmi Ján Vladimír Michalko uviedol na festivale Melos-Étos Vasksovo Te Deum vo Veľkom evanjelickom kostole. Koncert pre violončelo a sláčikový orchester „Presence“ zaznel na Slovensku po prvýkrát v apríli tohto roka v rámci festivalu Allegretto Žilina. Bratislavská premiéra sa uskutoční 8. novembra na festivale Melos-Étos. Ako sólista sa predstaví lotyšský violončelista Kristaps Bergs, orchester Sinfonietta Bratislava bude dirigovať Konstantin Dobroykov z Bulharska.

Literatúra:

Schott aktuell: The journal, 2015, č. 2 (March/April), s. 4 – 19.
BUBNÁŠ, Juraj: Pēteris Vasks: Najťažšie je prelomiť ticho. In: Hudobný život 47, 2015, č. 5, s. 10 – 11.
NOTA, Lenka: Mým úkolem je předávat naději a lásku. In: Harmonie 23, 2015, č. 7, s. 32 – 34.
Profil Pēterisa Vasksa na stránkach Lotyšského hudobného centra: www.lmic.lv/core.php?pageId=747&id=293&profile=1

 

Poznámky:

1 Oficiálna stránka Medzinárodného roku svetla je www.light2015.org, informácie o podujatiach na Slovensku možno nájsť na www.roksvetla.sk.
2 Citát bol uverejnený ako motto rozhovoru J. Bubnáša s P. Vasksom v Hudobnom živote; viď literatúra.
3 Tamtiež.
4 Porov. rozhovor v časopise Harmonie; viď literatúra.
5 Z rozhovoru J. Bubnáša s P. Vasksom (rukopis, nezverejnená časť).




Aktualizované: 19. 10. 2015