Logo HŽ

Arvo Pärt

v zrkadle hudby a času

Estónsky skladateľ Arvo Pärt oslávil v septembri 80. narodeniny. Podľa webovej stránky Centra Arva Pärta odznelo každý mesiac v roku 2015 na celom svete 50–90 koncertov so zastúpením jeho tvorby. Pärtove diela sa najčastejšie hrajú v pobaltských štátoch, v Nemecku, Škandinávii, vo Fínsku, Beneluxe, Veľkej Británii a USA. Aj na Slovensku, kde bol v minulosti hosťom festivalu Melos-Étos, je príležitostne možné vypočuť si niektoré Pärtovo dielo, rozhodne však máme v uvádzaní jeho tvorby rezervy. V roku skladateľovho jubilea boli najvýznamnejšími domácimi udalosťami uvedenia kompozícií Annum per annum a Stabat Mater na Konvergenciách a skladby Sequentia na festivale Melos-Étos.

Učňovské roky severského mystika
„Myslím si, že zvuk je veľmi zaujímavý fenomén. (...) Ľudia ani nevedia, ako silno nás hudba ovplyvňuje, v dobrom i v zlom. Zvukom môžete ľudí aj zabiť. (...) Ale existuje aj iný zvuk, ktorý je protikladný k zabíjaniu. Vzdialenosť medzi týmito dvoma bodmi je veľmi veľká. A vy máte slobodu, môžete si vybrať.“

Pro et contra
„Neuvedomujem si, kedy niečo skladám. Moja žena to rozozná lepšie. Niekedy, keď jem, tak sa ma opýta: ‚Arvo, ješ alebo komponuješ?‘ Toto je vtip, ale taký je život. Nie je rozdiel medzi rodinou, deťmi a komponovaním, pretože moje skladby sú tiež mojimi deťmi. Milujem ich odlišným i rovnakým spôsobom.“

Arvo Pärt patrí medzi skladateľov, ktorých kompozičný jazyk prešiel viacerými premenami, aby nakoniec vyústil do osobitého a individuálneho štýlu. Pre jeho rané kompozície (určené prevažne klavíru) je charakteristický príklon k neoklasicizmu. V ďalších dielach skladateľ uplatňoval rôzne kompozičné techniky avantgardy. Ukážkami dodekafónie a serializmu sú napríklad diela Nekrológ (1960) alebo Perpetuum mobile (1963). Tieto skladby však nevynikajú len dômyselnosťou racionálnych postupov, ale aj koncentrovaným a sugestívnym výrazom. Po niekoľkých aleatorických pokusoch (napr. Diagrammid op. 11) Pärt dospel k technike koláže, v rámci ktorej využíva citácie a alúzie na minulosť. Na tomto kompozičnom princípe sú založené aj jeho Druhá symfónia a Koncert pre violončelo a orchester „Pro et contra“. Obidve diela pochádzajú z roku 1966 a majú viacero spoločných čŕt. Pärt v nich využíva citáty z tonálnej hudby, ktoré predstavujú kontrast voči seriálnej technike. Tonalita „v prostredí serializmu“ je akoby vyjadrením potreby siahnuť po avantgardou „zakázanej“ hudobnej reči, ktorá jediná umožňuje druh expresie, akej serializmus a dodekafónia nie sú schopné.

Návrat k tonalite, hoci na inom princípe ako v prípade koláže, sa stal neskôr jedným z hlavných východísk vzniku Pärtovho štýlu tintinnabuli. Kľúčovým dielom Pärtovej tvorby je Credo pre klavír, zbor a orchester (1968), predstavujúce syntézu jeho dovtedajšieho kompozičného vývoja. Skladateľ v ňom kombinuje prvky tonálnej hudby (citát z Bachovho Prelúdia C dur z Dobre temperovaného klavíra I, práca s intervalom čistej kvinty ako najkonsonantnejším intervalom) po oktáve s dvanásťtónovou sériou a aleatorikou. Výpoveď skladby zároveň umocňuje aj jej silný duchovný a filozofický aspekt odkazujúci na problematiku dobra a zla. Credo uzatvára Pärtovu tvorbu inšpirovanú rôznymi kompozičnými technológiami a poetikami 20. storočia. Zároveň je akýmsi odrazovým mostíkom pre jeho ďalšie smerovanie, v ktorom v konfrontácii tonality a atonality napokon zvíťazí tonalita.


Tintinnabuli
„Môj nový štýl sa skladá z dvoch ciest: jedna línia predstavuje moje hriechy, a druhá línia predstavuje odpustenie týchto hriechov. (...) Jeden hlas je komplikovanejší a subjektívnejší, ten druhý veľmi jednoduchý, jasný, a objektívny.“

Na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia pocítil Arvo Pärt potrebu zastaviť sa na svojej umeleckej ceste. Hľadal hudobný jazyk, ktorý by korešpondoval s jeho vnútorným svetom a dovolil mu vyjadriť hudbou to, čo túžil, no s pomocou dovtedy využívaných kompozičných techník vyjadriť dostatočne nemohol. Koncipovanie Pärtovho nového štýlu, ktorý sám nazval „tintinnabuli“, spadá do obdobia tzv. postmoderny, ktoré je charakteristické pluralitou štýlov a dialógom medzi nimi. Ide zároveň o reakciu na hudobnú avantgardu, ktorá pracovala so zložitými hudobnými štruktúrami ovládanými racionálnymi postupmi takmer vo všetkých parametroch kompozičného jazyka. Postmoderna dospela k zjednodušeniu a redukcii hudobnej štruktúry. Typické sú návraty a prehodnocovanie hudobnej minulosti, snaha o posolstvo. Aj Pärtovo nové tvorivé smerovanie je vyústením a reakciou na jeho predchádzajúci kompozičný vývoj. V období hľadania vlastného hudobného jazyka sa Pärt vrátil k archetypom hudobných tvarov a postupov. Skúmal gregoriánsky chorál, diela tzv. notredamskej školy, skladby období Ars antiqua, Ars nova s renesancie. V intenciách postmoderny dospel k vlastnému riešeniu zjednodušenia hudobnej štruktúry a návratu k tonalite.

Pre Alinu
V Pärtovej novej hudobnej poetike sa odrazila aj jeho fascinácia zvonmi. Skladateľ skúmal zákonitosti ich rezonancie. Človek vníma zvuk zvonov ako kombináciu súzvukov, ktoré sa menia, pritom však akoby stále znelo to isté. Skladateľ chcel uplatniť podobný princíp vo svojej hudbe: hľadal možnosť, ako spojiť dva hlasy tak, aby sa stali jediným. Názov jeho štýlu vychádza z latinského slova „tintinnabulum“, ktoré označuje malý zvonček, resp. skupinu zvončekov.

Nový spôsob komponovania použil Pärt po prvýkrát v klavírnej miniatúre Für Alina z roku 1976 (Príklad 1). Kompozícia je založená na dvoch hlasoch vedených v pevne stanovenom vzájomnom vzťahu. Melodický hlas (MH) sa pohybuje po tónoch diatonickej stupnice, tintinnabuli hlas (TH) postupuje po tónoch trojzvuku. Pohyb obidvoch hlasov teda vychádza zo základných tvarov tonálnej hudby. Hudba neobsahuje takmer žiadny chromatizmus ani zmenu tóniny či tempa. Harmónia je takmer statická, dôležité je tvarovanie hudobnej línie. To, ako sa hlasy pohybujú, vytvára akúsi meniacu sa harmonickú rezonanciu.

V prvých rokoch Pärtovho komponovania v štýle tintinnabuli je zrejmá prevaha inštrumentálnych diel nad vokálnymi či vokálno-inštrumentálnymi skladbami. Už v roku 1977 vzniklo niekoľko z Pärtových najhranejších skladieb: Fratres, Cantus in Memory of Benjamin Britten a Tabula rasa. Postupne však začali v Pärtovej tvorbe prevažovať vokálne a vokálno-inštrumentálne skladby. K inštrumentálnej tvorbe sa Pärt intenzívnejšie vrátil až po roku 2000 (napr. Symfónia č. 4, 2008; Silhouette, 2009/2010; Sequentia, 2014; Lamentate pre klavír a orchester, 2002). Niektoré Pärtove skladby sú kratšie, iné trvajú niekoľko desiatok minút. V roku 1982 dokončil Pärt jedno zo svojich najväčších diel vôbec – Passio Domini nostri Jesu Christi secundum Joannem. Pašie sú považované za jeden z najlepších príkladov štýlu tintinnabuli. Z rozsiahlejších diel je potrebné zmieniť sa aspoň o Berliner Messe (1990/2002) pre miešaný zbor alebo sólistov (SATB) a organ; Kanon pokajanen (1997) pre miešaný zbor a cappella; Como cierva sedienta (1998/2000) pre soprán sólo alebo ženský zbor a orchester; In principio (2003) pre miešaný zbor a orchester; Adam’s Lament (2010) pre miešaný zbor a sláčikový orchester. Okrem návratu k tonalite a redukcie hudobnej štruktúry je pre Pärtov štýl charakteristických niekoľko aspektov, ktoré sa v každom diele vyskytujú zjavne či skryto s rôznou intenzitou. Inšpirácia starou hudbou sa prejavuje v používaní rytmických modov, izorytmie (napr. Stabat Mater, 1985), burdonu, imitácií či menzurálneho kánonu (napr. Miserere, 1989). Nadväznosť na vlastné seriálne obdobie pripomína práca s rakom a inverziou raka pôvodnej témy (napr. Spiegel im Spiegel, 1978). Racionalita je zjavná v celkovej organizácii materiálu, či už v koncepcii hlasov MH a na nich sa viažucich hlasov TH, alebo v koncepcii jednotlivých hudobných úsekov či formy ako celku.


Na počiatku bolo slovo
„Texty existujú nezávisle od nás a čakajú na nás: každý z nás má svoj čas, kedy k nim nájde cestu. Toto stretnutie sa udeje, keď na texty nenazeráme ako na literatúru alebo umelecké diela, ale ako na referenčný (vzťažný) bod alebo model.“4

V Pärtových vokálnych a vokálno-inštrumentálnych dielach je mimoriadne dôležitá väzba hudby s textom ovplyvnená tradíciou spájania hudby a slova v gregoriánskom choráli. Vo väčšine prípadov Pärt vo svojich skladbách používa duchovné texty (priamo z Biblie alebo z iných zdrojov) v rôznych jazykoch (latinčina, estónčina, angličtina, nemčina, španielčina, niektoré staré liturgické jazyky a ď.). Slová sú pre skladateľa natoľko dôležité, že Centrum Arva Pärta nedávno vydalo knihu In principio obsahujúcu texty všetkých jeho diel v origináli spolu s prekladom do angličtiny. Pärtova hudba pracuje rôznymi spôsobmi s prízvučnosťou a neprízvučnosťou slabík, štruktúra textu často ovplyvňuje smerovanie melodickej línie, metriku, rytmus, zásadnou je väzba textu na hudobnú frázu a formu diela. Význam textu sa vo veľkej miere podieľa na tvorbe rôznych výrazových polôh hudby. O spojení hudby a slova skladateľ v úvode ku knihe In principio napísal: „Zvuk je mojím slovom. Som presvedčený, že aj zvuk by mal hovoriť o tom, čo Slovo determinuje. To Slovo, ktoré bolo na počiatku.“
Pärtova hudba má viacero vrstiev, jej vnímanie záleží od miery vhľadu. Jeho skladby pôsobia na poslucháča bezprostredne svojím znením, ak sa však niekto odhodlá pozrieť na ne bližšie, nájde v nich dôsledne uplatňované logiku a racionalitu. Ide teda zároveň o „hudbu pre uši i intelekt“. Pärtove diela bývajú často charakterizované ako meditatívne, rozjímavé, tiché. No ako upozorňuje aj jeho manželka Nora, jeho hudba nie je len taká: „Arvova hudba nie je upokojujúcou hudbou, obsahuje aj bolesť a súcit, zľutovanie. Myslím, že to je (...) veľký rozdiel voči hudbe New Age.“ 5  Viacerí muzikológovia označujú Pärta ako predstaviteľa „sakrálneho minimalizmu“, on sám sa však k tomuto pojmu stavia odmietavo.

Skladby Arva Pärta patria k najznámejším, najhranejším, najvydávanejším i najnahrávanejším dielam súčasnej hudby. Na otázku Enza Restagna, ako si skladateľ vysvetľuje úspech svojej hudby, Pärt odpovedal: „Je možné, že ľudia, ktorí so záujmom sledujú moju hudbu, dúfajú, že v nej niečo nájdu. Alebo ide možno skôr o ľudí, ktorí tak ako ja niečo hľadajú a pri počúvaní mojej hudby pociťujú, že idú tým istým smerom.“ 6 Pre autorku tohto textu predstavuje Pärtova hudba „oázu v púšti“. Ak si človek v dnešnom uponáhľanom a hektickom svete nájde čas započúvať sa do Pärtových diel, poskytnú mu priestor: priestor byť, rozjímať, ale aj priestor a inšpiráciu na premýšľanie – nad sebou samým, nad vlastnou životnou cestou, ale tiež nad naším svetom, jeho minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou.

Poznámky:

1    Citát z rozhovoru Pärta s Björk. Dostupné na: http://www.youtube.com/watch?v=aIdxrNFeG4M
2    Citát z rozhovoru Pärta s Y. Alfonzetti, producentkou klasickej hudby v Sydney Opera House. Dostupné na: http://estonianworld.com/culture/sydney-opera-house-interviews-arvo-part-in-tallinn-video-interview/
3    Citát z rozhovoru Pärta s Björk. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=aIdxrNFeG4M
4    RESTAGNO, E.: Mit Arvo Pärt im Gespräch. In: RESTAGNO, E. (ed.): Arvo Pärt im Gespräch, s. 62. 6 RESTAGNO, E.: ibid, s. 66.
5    RESTAGNO, E.: ibid, s. 65.

Bibliografia:

CONEN, H.: Arvo Pärt. Die Musik des Tintinnabuli-Stils. Köln: Verlag Christoph Dohr, 2006.
HILLIER, P.: Arvo Pärt. Oxford: Oxford University Press, 1997.
HILLIER, P.: Pärt, Arvo. In: The New Grove Dictionary of Music and Musicians. Vol. 19. London: Macmillan Publishers Limited, 2001.
HRČKOVÁ, N.: Dejiny hudby VI.: Hudba 20. storočia (2). Bratislava: IKAR, 2006.
KAUTNY, O. (ed.): Arvo Pärt. Rezeption und Wirkung seiner Musik – Vorträge des Wuppertaler Symposiums 1999. Osnabrück: EPOS, 2001.
KAUTNY, O.: Pärt, Arvo. In: Die Musik in Geschichte und Gegenwart. Personenteil 13. Stuttgart: Bärenreiter Verlag, 2005.
LINDTNEROVÁ, J.: Arvo Pärt – Miserere pre sóla, zbor a inštrumentálny ansámbel.  In: Hudobný život, roč. 42 (2010), č. 9, s. 13–16.
PÄRT, A.: Myšlienky. In Slovenská hudba, roč. 17 (1991), č. 2–3,
s. 237–243.
RESTAGNO, E. – BRAUNEISS, L. – KAREDA, S.: Arvo Pärt im Gespräch. Wien: Universal Edition, 2010.
ROSMA, H. – KÕRVER, K. – KUTMAN, K. (ed.): In Principio. The Word in Arvo Pärt’s music. Laulasmaa: Arvo Pärt Centre, 2014.
SHENTON, A. (ed.): The Cambridge Companion to Arvo Pärt. Cambridge: Cambridge University Press, 2012.
ZAGAR, P.: Arvo Pärt a jeho vidina ticha. In: Slovenská hudba, roč. 17 (1991), č. 2–3, s. 230–235.




Aktualizované: 22. 02. 2016