Logo HŽ

music zoom - Hudba a šport

Hudba a šport sú si menej vzdialené, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Už v 16. storočí napísal škótsky skladateľ Tobias Hume (1569–1645) skladbu This Sport Is Ended. Rossini síce v neskoršom veku prestal písať opery, no medzi skladby z tohto obdobia patrí napríklad trojčasťový piesňový cyklus La Regata Veneziana popisujúci preteky lodí. O Debussym sa vie, že bol nadšený tenista, pričom tento šport inšpiroval aj niektoré z jeho diel. Francis Poulenc napísal skladbu Gloria po tom, ako videl benediktínskych mníchov hrať futbal.

Richard Strauss, Leonard Bernstein i John Williams vytvorili olympijské hymny, hoci tá Straussova je poznamenaná kontroverziou, keďže bola určená pre olympijské hry v nacistickom Nemecku v roku 1936. Edward Elgar napísal dielo He Banged the Leather for Goal v roku 1898, skladba sa však dočkala premiéry až v roku 2010. Elgar ako fanúšik tímu Wolverhampton Wanderers často chodil na zápasy a názov skladby je citátom z novinového článku, išlo o akési zhudobnenie športovej reportáže. Bohuslav Martinů napísal v roku 1924 dielo Half-Time (Polčas). Michael Nyman, fanúšik tímu Queens Park Rangers, vytvoril skladbu After Extra Time (Po predĺžení) a je tiež autorom diela Beckham Crosses. James MacMillan, ktorý zase fandí tímu Celtic Glasgow, skomponoval v roku 1998 skladbu The Beserking. Fanúšik Arsenalu Mark-Anthony Turnage využil štadiónový spev v orchestrálnom diele Momentum. A názov Symfónia č. 5 „Galatasaray“ (2005) od Kamrana Inceho azda hovorí sám za seba. Fascinujúcou je aj séria raných skladieb amerického experimentátora Johna Zorna s názvami Pólo, Lukostreľba, Curling, Hokej, Šerm a Lacrosse, ktoré zaradil do zbierky Parachute Years a časť z nich nedávno vyšla na albume s podtitulom Olympiáda Johna Zorna č. 1. Športovej tematiky sa dotkol aj nedávno zosnulý americký jazzový gitarista John Abercrombie na svojom albume 39 Steps v skladbe Green Street. Témou, ktorá fascinovala Abercrombieho, je športové prostredie futbalových klubov, názov skladby vznikol podľa rovnomenného filmu Green Street mapujúceho undergroundový svet anglických futbalových fanúšikov.

Debussyho „ruský tenis“

Jeux (Hry) sú Debussyho posledným orchestrálnym dielom. Skladba s podtitulom Poème dansé vznikla pôvodne ako hudba k choreografii Václava Nižinského pre legendárny Ruský balet Sergeja Ďagileva. Na premiéru 15. mája 1913 (len dva týždne pred Stravinského škandálom so Svätením jari) napísal recenziu skladateľ Erik Satie. Z choreografie bol nadšený, v článku opisuje hru „ruského tenisu“, ktorú hrali traja hráči v záhone kvetov bez siete a s loptičkou veľkosti futbalovej lopty. Debussy bol, naopak, z výsledku Nižinského práce zdrvený a protestoval proti dehonestácii svojho diela. Jeux je jemná a sofistikovaná manifestácia Debussyho idey hudby ako voľne plynúcej formy „farieb a rytmizovaného času“. Výnimočnú orchestrálnu kompozíciu napísal Debussy počas neuveriteľných troch týždňov, v priebehu augusta až septembra 1912, dielo však nebolo prijaté pozitívne a onedlho ho zatienilo Svätenie jari. Príbeh rozpráva o chlapcovi a dvoch dievčatách hrajúcich spolu tenis. A ako dvojzmyselne dodáva Debussy, „v temnejúcich tieňoch záhrady sa zároveň ukrýval i náznak čohosi hriešneho“. Názov tak možno ironicky interpretovať aj ako „hry hrané na ihrisku i mimo neho“. Azda to bola rýchlosť komponovania, ktorá dala Debussymu myšlienkovú voľnosť a zároveň jeho dielu intuitívny tvar. Skladba Jeux je vystavaná zo siete jemne prepojených myšlienok, v ktorej sa jeden motív stáva východiskom pre ďalší, takže žiadna hudobná textúra sa neopakuje vo svojom pôvodnom tvare. Originálny scenár baletu je dnes už takmer irelevantný – aj vzhľadom na očarujúcu hudbu, ktorá funguje ako samostatné a uchvacujúce dielo.

Z kaviarne na športoviská

Športy a zábavy (Sports et divertissements) sú cyklom krátkych klavírnych skladieb, ktoré Erik Satie skomponoval medzi 14. marcom a 20. májom roku 1914. Satie, spočiatku vnímaný ako bizarná postava parížskej avantgardy začiatku 20. storočia, predznačil svojimi dielami minimalizmus, surrealizmus aj absurdné divadlo, hoci slovník súčasných francúzskych skladateľov z roku 1911 o ňom opatrne hovorí ako o autorovi „zvláštnej, ale subtílnej hudby“. Jeho cyklus Športy a zábavy pozostáva z úvodného chorálu a dvadsiatich hudobných skíc zobrazujúcich rôzne športy a voľnočasové aktivity. Predstavuje vrchol Satieho humoristických klavírnych suít (1912–1915), no odlišuje sa od nich fúziou rôznych umeleckých druhov. Športy a zábavy vznikli totiž pôvodne ako bibliofília s ilustráciami Charlesa Martina a hudbou, poéziou a kaligrafickými textami, partitúrami samotného Satieho pre magazín La Gazette du Bon Ton. Prvý, koho jeho vydavateľ Lucien Vogel s touto zákazkou oslovil, bol údajne Igor Stravinskij, ten však ponuku odmietol. Satie mal s podobnou prácou skúsenosti z kabaretu Le Chat Noir na Montmartri, kde pôsobil ako klavirista od roku 1880 a považoval daný formát za ideálny pre svoje interdisciplinárne nadanie. „Hlavne, aby to bolo krátke“ – znelo motto „športového albumu“, a aj preto mala každá skladba rozsah jednej rukopisnej strany. Komické, zábavné, vážne i cynické dielko poslucháčovi poskytuje nahliadnutie do skladateľovho podvedomia a sveta snov. (Do partitúr Satie vpisoval svoje vlastné surrealistické verše.) Názvy jednotlivých častí korešpondujú s názvami športov – Golf, Tenis, Jachting, Kúpanie v mori, Konské preteky, Tobogán, prípade aktivitami v prírode (Lov, Piknik, Rybačka). Skladateľ Darius Milhaud cyklus nazval „jedným z najcharakteristickejších diel modernej francúzskej školy“ a Rollo Myers v biografii Erik Satie z roku 1948 napísal: „Satie dokazuje, že je umelcom najvyššej kvality a že tvorí na úrovni, ktorá by pre väčšinu skladateľov znamenala hendikep, pritom on triumfuje nad obmedzeniami, ktoré si sám nastavil s virtuozitou dokonale mieriaceho strelca. Je to síce dielo miniatúrneho rozsahu, ale je umenie iba záležitosťou rozmerov?“

Čiarový rozhodca Šostakovič

Zoznam Šostakovičových diel z vojnových a povojnových rokov obsahuje niekoľko vlasteneckých skladieb na objednávku, vrátane návrhu hymny ZSSR, s ktorou však na celonárodnej súťaži v roku 1943 nakoniec neuspel. Jeho orchestrálna suita Ruská rieka op. 66 z roku 1944 vznikla ako druhá varietná šou, ktorú si u Šostakoviča objednal ansámbel s absurdne znejúcim názvom Spevácky a tanečný súbor NKVD. V diele sa Šostakovič prejavil ako priaznivec športu. Skladateľ vášnivo fandil tímu Zenit Leningrad, nebol však iba obyčajný futbalový fanúšik, bol doslova futbalovým fanatikom. Písal futbalové články do sovietskych športových periodík, za svoju angažovanosť získal dokonca ako ocenenie funkciu čestného rozhodcu (slabý zrak mu však neumožnil funkciu vykonávať). Podľa spisovateľa Maxima Gorkého sa Šostakovič na zápasoch správal „ako malý chlapec, vyskakoval, vykrikoval a gestikuloval“. Jeho propagandistický balet Zlatý vek z roku 1930 popisuje úspechy sovietskeho futbalového tímu počas ich návštevy na skorumpovanom a skazenom Západe. V skladbe stojí „zdravá“ atletická hudba futbalistov a ďalších sovietskych športovcov v ostrom kontraste so „skazenými“ tancami západných imperialistov. Sovietske autority rady využívali ikonickú postavu Šostakoviča a jeho záujem o futbal na propagandistické účely. Počas 2. svetovej vojny sa Šostakovičovi naskytla ďalšia príležitosť napísať „futbalovú hudbu“ a on sa témy samozrejme chopil s nadšením. Výsledkom je rozmarný galop Futbal, jediná „športová časť“ Ruskej rieky, znázorňujúci zápas medzi tímami Leningradu a Moskvy. V skladbičke – baletnej scéne rýchlo plynúce pasáže a agilný pohyb živo popisujú hru s vtipom a realistickosťou, pri dvoch moduláciách do Es dur vraj môže poslucháč doslova pocítiť „nadšenie z gólu“. Ruská rieka bola zamýšľaná ako oslava víťazstva pri Stalingrade na rieke Volga. Cyklus mal premiéru 17. apríla 1944. Obsahoval tiež Waltz, ktorého partitúra sa neskôr stratila, vstupný Pochod a dva vlastenecké chorály na text I. Dobrovoľského (Bitka o Stalingrad a Záverečná pieseň).


Sibeliova lyžiarska stopa

Jean Sibelius mal rád divadlo a napísal hudbu k viacerým hrám, okrem iných aj ku krátkej monodráme Ett ensamt skidspar (Osamelá lyžiarska stopa) a Grevinnas konterfej (Portrét komtesy), kde demonštroval svoje schopnosti komponovať hudbu k divadelným formátom miniatúrneho rozsahu. Hoci Osamelá lyžiarska stopa vznikla v roku 1925, premiéru mala až 19. decembra 1948. Pôvodne bola napísaná pre recitátora a klavír, uvádza sa však aj vo verzii s harfou a sláčikovými nástrojmi. Hovorený text pochádza od básnika Bertela Gripenberga a popisuje prejazd lyžiarskou stopou, jazdu osamelého lyžiara lesom a hľadá paralely medzi traťou v snehu, ktorá mizne z očí, a márnosťou ľudských myšlienok, ktoré nikdy nenájdu hľadané odpovede. Text končí pomerne depresívne, naznačuje, že chaotické putovanie nie je ničím iným než hľadaním stratenej lyžiarskej stopy, ktorá mizne s čerstvo napadnutým snehom. Dielo, ktoré vzniklo v Sibeliovom neskoršom období, je melodrámou plnou temného severského smútku, nostalgie a láskavej rezignácie. Sibelius miloval fínsku prírodu (rád ďalekohľadom sledoval let vtákov na oblohe), jej nálady a zmeny, prírodné motívy mu slúžili ako materiál pre tvorbu. O Šiestej symfónii často hovorieval, že mu pripomína vôňu čerstvo napadnutého snehu. Je však otázne, či niekedy stál na lyžiach. Ako ironicky napísal istý hudobný kritik: „Ako poznáme Sibelia, pravdepodobne si na lyžovačku obliekol kabát, kravatu a trenírky.“

Ives ako futbalový reportér

Inšpiračným zdrojom pre hudbu Charlesa Ivesa boli hymnické piesne, tradicionály, mestské kapely, hudba tanečných večierkov, vlastenecké piesne i sentimentálne balady. Už ako dieťa experimentoval s bitonalitou, polytonalitou a alternatívnymi ladeniami. Po napísaní organovej skladby Variations on America, predstavujúcej výzvu aj pre súčasných interpretov, sa o diele vyjadril, že to „bola rovnaká zábava ako pri hre bejzbalu“. V roku 1893 sa Ives presťahoval do New Havenu, kde sa na Hopkins School stal kapitánom bejzbalového tímu, neskôr študoval na univerzite v Yale. Univerzitný tréner Michael Murphy neskôr povedal, že bola „večná škoda, že Ives strávil toľko času hudbou namiesto toho, aby sa stal vynikajúcim šprintérom“. Na univerzite v Yale bol prominentným športovcom, hral vo viacerých školských tímoch. Ivesove kompozície Calcium Light Night a Yale-Princeton Football Game sú dokladom vplyvu univerzitného prostredia a športu na jeho dielo. Skladba Yale-Princeton Football Game (Futbalový zápas Yale-Princeton) je venovaná americkému futbalu. Pôvodne vznikla ako jedna z Ivesových klavírnych improvizácií zobrazujúcich ľudí a udalosti na univerzite v roku 1898, v roku 1910 autor dielo inštrumentoval. Patrí k tzv. „komiksom a karikatúram“, skladateľovo zhudobnenie očakávaní, vzrušenia a rivality spojených so športovým stretnutím nesie podtitul Dva polčasy za dve minúty. Hudobné zobrazenie športového zážitku zo slávnej Ivy League verne zachytáva „fandenie“ divákov (univerzitné piesne, hluk na štadióne, pokriky futbalových roztlieskavačiek), pískanie rozhodcu, výkop a signalizáciu obrancov tímu, skupinový výpad, „55-yardový runback obrancu Charlieho DeSaullesa,“ ako aj záverečný chaos pred gólovou čiarou. Yale Bulldogs, ktorých hráčom skladateľ bol, nakoniec porazili Princeton Tigers 6:0 a po zápase tím pokračoval bez prehry celú sezónu. Vzťah Charlesa Ivesa k športu bol taký výrazný, že Timothy A. Johnson napísal o Ivesovi a bejzbale monografiu nazvanú A Proving Ground.

Rugby v orchestri

Rugby alebo Mouvement symphonique č. 2 je symfonické dielo Arthura Honeggera, ktoré napísal v roku 1928. Je to stredná časť voľného cyklu troch symfonických skladieb, pričom prvú a tretiu tvoria Pacific 231 a Mouvement symphonique č. 3. Honegger si všimol, že orchestre sa často odvracajú od súčasnej hudby a dávajú prednosť overenému repertoáru a preto kalkuloval s názvami „mouvement symphonique“, dúfajúc, že tak vzbudí záujem dirigentov, orchestrov i publika. Vždy sa zaujímal o techniku i šport a tieto témy našli hudobné vyjadrenie v jeho symfonických dielach. Po obrovskom úspechu diela Pacific 231 z roku 1923 začal Honegger písať ďalšie symfonické dielo, ktoré malo byť poctou fyzickej aktivite. Premýšľal o názve a váhal medzi Futbal a Rugby, nakoniec sa rozhodol pre druhý. Na strednej škole sa Honegger venoval viacerým športom, vrátane futbalu, tenisu a plávania. V Rugby chcel zdôrazniť krásu tohto športu, jeho „divoké, náhle a chaotické rytmy“. Vyjadril sa, že hudbou nechcel šport napodobňovať a: „bolo by nesprávne považovať skladbu za programovú hudbu. Jednoducho som chcel mojím hudobným jazykom vyjadriť zmeny, akčnosť hry a rytmus zápasu na štadióne v Colombes. Chcel som ukázať rozmanitosti ľudského pohybu, jeho náhle vzplanutia, vzlety a odlišnosti.“ Podobne ako Pacific 231, aj Rugby je jednočasťová skladba. Má formu ronda s variáciami a dve témy. Hudobné textúry pomyselne sledujú fázy športovej hry a nástroje si „prihrávajú“ témy ako hráči loptu. Rýchle, stúpajúce triolové figurácie v husliach naznačujú vzrušenie a pohyb, kým trombón prichádza s fragmentom „športového“ motívu. Táto téma sa pohybuje od jednej nástrojovej skupiny k ďalšej ako lopta. Po sérii disonantných blokov akordov prichádza konsonantný záver, ktorý naznačuje víťazstvo a privádza Rugby k extatickému koncu. Honegger napísal: „Zbožňujem futbal, ale viac ma nadchýňa divoká, prerušovaná, často zúfalá a rytmicky menej regulovateľná hra rugby. Nepokúšam sa však hudobne reprodukovať.“ Dielo bolo raz dokonca uvedené priamo na rugbyovom štadióne a Honegger dokonca dostal v roku 1953 cenu za športové zásluhy od Asociácie švajčiarskych športových novinárov. Skladba vznikla v rozpätí augusta až septembra 1928, premiéru mala 19. októbra 1928 v Paríži, kde ju uviedol Parížsky symfonický orchester pod vedením Ernesta Ansermeta. Dielo bolo prijaté pozitívne a hoci nenadviazalo na úspech skladby Pacific 231, zaradilo sa medzi najznámejšie Honeggerove skladby. Kým Pacific oslavuje silu lokomotívy, Rugby farbisto popisuje pohyb a akčnosť športu.

Knockout Steinwaya

Asi najkrajším príkladom spojenia hudby a športu je epizóda z knihy dánskeho klaviristu a komika Victora Borgeho s názvom Moje obľúbené hudobné historky, v ktorej hovorí o turné slávneho poľského klaviristu Ignáca Paderewského v USA: „Američania rýchlo prejavili náklonnosť aj voči Paderewskému, ktorého nazvali Paddy.“ Debut absolvoval v Carnegie Hall v roku 1891 a následne odohral stovky koncertov v takmer všetkých kútoch krajiny. Jeho divoké, nepoddajné vlasy a pekné črty spôsobovali všade takmer rovnakú senzáciu ako jeho hra. Od roku 1896 bol Paderewski taký populárny, že jeho vystúpenia plnili prvé stránky novín. Keď hral v New Orleanse, denník Daily Item v tom roku nemal medzi zamestnancami žiadnych hudobných kritikov. Keďže udalosť musela byť pokrytá, poslali na koncert športového redaktora. „Podľa môjho názoru,“ napísal, „je Paderewski najlepším obojručným dlhovlasým klavírnym bojovníkom všetkých čias. Po ťažkom uzemnení svojej ľavačky do basu na konci klaviatúry úderom, ktorý rozkýval lustre, zasadil pravačkou niekoľko takých prudkých direktov, ktoré by vyradili z prevádzky i celú elektrickú rozvodnú skriňu. Paddy v druhom kole trošku poľavil, čím sa klavíru naskytla šanca chytiť druhý dych, ale to si chlap so šialeným účesom iba šetril sily do finále. Vzduch nad klavírom bol preplnený poletujúcimi rukami a vlasmi. Skúsené ucho mohlo v hluku a rachote rozpoznať harmónie sladkých tónov, ale ja som bol príliš zaneprázdnený sledovaním, než aby som počúval. Ak by som bol klavírom, necestoval by som ako Paderewského sparing partner ani za dve tretiny jeho ročného hrubého príjmu.“

Popularizačný cyklus Music Zoom: Netradičné rozprávanie o hudbe bola séria tematických prednášok hudobného publicistu Petra Katinu, ktoré pozostávali z hovoreného slova a hudby a zameriavali sa na oblasť klasickej hudby, jazzu, world music a menšinových žánrov. Prednáškový cyklus bol uvádzaný v rokoch 2014–2016 v košických Kasárňach/Kulturparku.




http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/historia/1416-music-zoom-hudba-a-sport/



Updated: 10. 12. 2018