Logo HŽ

music zoom - Padajúce hviezdy

Umelci, o ktorých bude nasledujúci text, väčšinou odišli zo sveta hudby pred dovŕšením štyridsiatky. Hoci zažiarili rýchlosťou kométy, predčasné úmrtia, tragické nehody, závislosti a fatálne zranenia spôsobili, že sa ich kariéra skončila náhle. Niektorí trpeli nevyliečiteľnými chorobami, ktoré im znemožnili venovať sa naďalej umeleckej dráhe, no dôvodom, že svet prišiel o ich umenie, boli tiež psychické problémy či užívanie návykových látok.

Z klasickej hudby možno spomenúť napríklad dirigenta židovského pôvodu Istvána Kertésza (1929–1973), ktorý prežil holokaust, no utopil sa pri kúpaní v mori počas turné v Izraeli, či dirigenta Guida Cantelliho (1920–1956), nástupcu Toscaniniho v La Scale, ktorý zahynul vo Francúzsku pri leteckom nešťastí. Rakovine podľahli dirigenti Thomas Schippers (1930–1977), Ferenc Fricsay (1914– 1943) či operná speváčka Kathleen Ferrier (1912–1953). Klavirista Dino Ciani (1941–1974) zahynul pri autonehode, čembalista Scott Ross (1951–1989), ktorý nahral všetky Scarlattiho sonáty, podľahol AIDS. Klavirista Alexej Sultanov (1969–2005), víťaz Van Cliburnovej súťaže, zomrel v roku 2005 ako 35-ročný po sérii srdcovo-cievnych príhod. Spevák Fritz Wunderlich (1930–1966) podľahol následkom zranení po páde zo schodov, Jussi Björling (1911–1960) infarktu, violončelista Emanuel Feuermann (1902–1942) zomrel pri banálnej operácii, kanadský klavirista André Mathieu (1929–1968) prehral boj s alkoholom, klavirista Terence Judd (1957–1979) spáchal ako 22-ročný samovraždu, huslista Jacques Thibaud (1880–1953) zahynul pri leteckom nešťastí vo Francúzskych Alpách a Josef Hassid (1923–1950), ktorý trpel mentálnou poruchou, zomrel na meningitídu. V jazze rezonuje známy smutný prípad basgitaristu Jaca Pastoriusa, kontrabasistu Paula Chambersa zabila tuberkulóza, basista Scott LaFaro aj trubkár Clifford Brown obaja zahynuli pri autonehode, gitarista Wes Montgomery zomrel na infarkt a Glenn Miller pri leteckom nešťastí – všetci predčasne...

Enfant terrible husľovej hry

Francúzska huslistka Ginette Neveu (1919–1949), ktorá sa narodila vyhodit v Paríži v hudobníckej rodine, bola praneterou známeho organistu a skladateľa Charlesa-Mariu Widora. Zázračné dieťa najskôr vyučovala mama a už ako 7-ročná odohrala svoj sólový debut. Rodičia ju poslali študovať na Parížske konzervatórium, neskôr ju učili George Enescu, Nadia Boulanger i Carl Flesch. Keď ju Flesch pozval študovať k sebe do Berlína, po štyroch rokoch jej povedal: „Dieťa moje, nebesá ti nadelili veľký dar a ja do toho nehodlám zasahovať. Môžem ti iba udeliť niekoľko drobných technických rád.“ Keď Neveu ako 9-ročná odohrala koncert vo Švajčiarsku, nazvali ju „Mozartom v sukniach“. Ako 16-ročná vyhrala v konkurencii 180 súťažiacich Husľovú súťaž Henryka Wieniawského, keď porazila i o jedenásť rokov staršieho Davida Oistracha. Neveu vystúpila v prestížnych svetových koncertných sálach, no jej sľubnú kariéru načas prerušila až 2. svetová vojna. Bezchybná interpretácia a silná osobnosť huslistky zanechávali hlboký dojem, jej hra bola povestná intenzitou tónu, mimoriadnou dynamikou a dokonalým zvukom. Zároveň milovala šport, jazdu na koni a tenis a podľa vyjadrení známych „fajčila ako komín“. Podľa manažéra Waltera Leggeho sa „preháňala po Paríži na bicykli v ťažkých topánkach, krátkych ponožkách, vlnenej sukni a vo svetri, kým husle nevyčísliteľnej hodnoty mala zavesené na riaditkách.“

Jej posledný koncert sa uskutočnil 20. 10. 1949. Potom, 28. októbra, nastúpila v Paríži na palubu lietadla na svoje ďalšie turné, no to po dvoch neúspešných pokusoch pristáť na letisku Sao Miguel Island na Azorských ostrovoch, narazilo do pohoria Monte Redondo. Zahynulo všetkých 48 cestujúcich, Ginette Neveu a jej brat Jean-Paul, francúzsky boxerský šampión Marcel Cerdan (vtedajší partner Edith Piaf) a Suzanne Roig, vnučka spisovateľa Saint-Exupéryho. Edith Piaf vo svojej autobiografii Kolesá šťastia napísala: „Precestovala by som tisícky míľ, len aby som mohla počuť skvelú Ginette Neveu.“ Neveu zahynula na vrchole kariéry, len dva mesiace po 30. narodeninách. Ako dôsledok viacerých leteckých nešťastí, pri ktorých zahynuli viacerí slávni hudobníci, vyhlásil huslista Yehudi Menuhin, že prestane na turné lietať a bude radšej cestovať loďou. Walter Legge o Ginette Neveuovej povedal: „Vo chvíli, keď sa jej prsty dotkli strún, sa jej tvár rozžiarila v nebesky extatickej kráse. Počas hry sa predkláňala ponad nástroj ako panter pripravený k skoku a tóny, ktoré jej nástroj vydával, mali takmer divokú intenzitu.“ Známa huslistka Ida Haendel sa o nej vyjadrila: „Bola totálne oddaná hudbe, ktorá ju pohlcovala do takej miery, že pre ňu neexistovalo nič iné. Jej dramatické nástupy mali silu vulkánu.“ A redakcia Daily Mail napísala: „Jej hra bola to najlepšie, čo sme od čias Fritza Kreislera mali možnosť počuť,“ kritik Virgil Thomson jej status opísal slovami: „Ginette Neveu patrí k najväčším umelcom našich čias.“


Miláčik publika

Klavirista William Kapell (1922–1953) vyrástol na Manhattane, kde jeho rodičia vlastnili kníhkupectvo. Hudobníkov otec bol španielsko-rusko-židovského pôvodu a rodina matky pochádzala z Poľska. Kapell študoval na Juilliard School u Olgy Samaroffovej, bývalej manželky dirigenta Leopolda Stokowského. Keď mal desať, vyhral prvú súťaž, kde bola hlavnou cenou večera so slávnym klaviristom Josém Iturbim. Nasledujúci rok absolvoval Kapell debutový recitál ohodnotený ako najlepší koncert hudobníka do 30 rokov. Slávnym sa stal už ako 20-ročný, po mimoriadne úspešnom uvedení Klavírneho koncertu Arama Chačaturjana. Premiérová nahrávka diela z roku 1946 so Sergejom Kusevickým a Bostonským symfonickým orchestrom zaznamenala obrovský komerčný úspech. Kapell bol s dielom do takej miery stotožňovaný, že mu meno omylom uvádzali ako „Chačaturjan Kapell“. Okrem klavírneho umenia umelec aj dobre vyzeral a jeho hriva nepoddajných čiernych vlasov urobila z neho idol publika. S dynamickou interpretáciou a byronovským vzhľadom nebolo prekvapením, že s „mladým Willym“ chcel každý hrať. Vystupoval s najlepšími americkými dirigentmi, Ormandym, Stokowským, Bernsteinom či Reinerom.

Od 40. rokov absolvoval rozsiahle svetové turné a bol považovaný za jedného z najlepších mladých amerických klaviristov doby. Jeho repertoár bol pestrý, siahal od diel Bacha až po kompozície Aarona Coplanda, ktorý tak obdivoval Kapellovu interpretáciu svojej sonáty, že v čase klaviristovej smrti mal pre neho rozpísané nové dielo. V repertoári mal tiež skladby Mozarta, Beethovena, Chopina, Barbera a Debussyho, no najznámejšími sa stali jeho nahrávky ruských diel: Rachmaninovov 2. a 3. klavírny koncert, Rapsódia na Paganiniho tému a Prokofievov 3. klavírny koncert. Kapell navštevoval Arthura Rubinsteina a Vladimíra Horowitza, chcel k nim chodiť na hodiny, oni však váhali. Horowitz neskôr povedal, že ho už nemal čo naučiť. V roku 1953 Kapell absolvoval turné po Austrálii. Jeho posledný koncert sa uskutočnil 22. 10. v austrálskom Geelongu. Dvadsiateho deviateho októbra 1953 sa lietadlo pri pristávaní v hmle zachytilo o vrcholky stromov a narazilo do King Mountain južne od San Francisca. Všetci cestujúci na palube zahynuli. Huslista Isaac Stern neskôr založil nadáciu Williama Kapella, ktorá pomáhala mladým hudobníkom vycestovať do USA. Podľa klaviristu Leona Fleishera „bol Kapell najväčší klavírny talent, aký kedy táto krajina mala“. Kapella aj dnes viacero odborníkov považuje za jedného z najlepších klaviristov všetkých čias. V roku 1986 bola na jeho počesť klavírna súťaž na Univerzite v Marylande premenovaná na William Kapell International Piano Competition.


Ozvučený Charlie

Jedným z prvých hráčov na ozvučenej gitare bol americký swingový a jazzový gitarista Charles Henry Christian (1916–1942). Bol to dôležitý priekopník elektrickej gitary a kľúčová postava bebopu, hoci aktívny bol iba v rokoch 1939–1941. Osobitá Christianova technika hry dostala spolu s ozvučením nástroj z rytmickej sekcie do popredia ako sólový. Christian sa naučil hrať na gitare ako 12-ročný a čoskoro hral po celom Stredozápade. Od roku 1936 prešiel na elektrickú gitaru a stal sa lokálnou atrakciou. V roku 1939 ho John Hammond odporučil klarinetistovi Bennymu Goodmanovi. Ten Christiana najal do svojho nového sexteta. Goodman, samoľúba a autoritárska osobnosť, bol z Christiana nadšený, nezištne ho podporoval, pričom mu vďačíme za takmer všetky zachované Christianove nahrávky. Hudobníkova sláva rástla a vo februári 1940 vyhral gitarovú anketu v Metronome All Stars. Christianove sóla pripomínajú trúbkové, bol ovplyvnený Lesterom Youngom a raz sa vyjadril, že by chcel, aby jeho gitara znela ako tenorsaxofón. Charlie Christian zásadne ovplyvnil ďalších gitaristov, napríklad Wesa Montgomeryho a Georgea Bensona. Zároveň vydláždil cestu modernej elektrickej gitare, po ktorej potom kráčali B. B. King, Carlos Santana alebo Jimi Hendrix. No životný štýl, ktorý viedol, zdraviu príliš neprospieval. Keď mu diagnostikovali postupujúcu tuberkulózu napriek odporúčaniam lekárov ďalej hral, pil alkohol a fajčil, dokonca aj v nemocnici len dva týždne pred svojou smrťou. Zomrel 2. 3. 1942 vo veku 25 rokov. Jeho zachované nahrávky sú fascinujúce, bohužiaľ, väčšinou zlej technickej kvality, zaznamenané amatérskymi technikmi počas vystúpení alebo v rozhlase. Charlie Christian sa dostal do siene slávy magazínov Down Beat a Oklahoma Jazz, v roku 2006 pomenovali ulicu v oklahomskej štvrti Bricktown na Charlie Christian Avenue.

Zázračný huslista na tabletkách

Americký huslista Michael Rabin (1936–1972) bol rómsko-židovského pôvodu. Jeho matka vyštudovala klavír na Juilliard School, otec bol huslistom v Newyorskej filharmónii. Michael sa začal venovať hudbe ako 7-ročný. Študoval u Ivana Galamiana, ktorý neskôr povedal, že Rabin nemal po umeleckej stránke „vôbec žiadne slabiny“. Rabin bol senzáciou koncertných pódií od raného detstva. Ako 13-ročný debutoval v januári roku 1950 v Carnegie Hall, kde sa predstavil ako sólista s National Orchestral Association a zahral Vieuxtempsov 5. husľový koncert. V tom istom roku obdivuhodne nahral jedenásť Paganiniho capriccií. Ako 15-ročný hral v Carnegie Hall Paganiniho Koncert D dur s Dmitrijom Mitropulosom a Newyorskou filharmóniou, pričom jeho neskoršia nahrávka tohto diela je dodnes považovaná za neprekonanú. Nahral tiež koncerty Mendelssohna, Glazunova, Bruchovu Škótsku fantáziuPaganiniho capricciá, ktoré sa s jeho menom spájajú azda najviac a sú považované za nadčasové. Rabinove danosti boli zázračné, disponoval technikou, ktorú mu závideli všetci huslisti sveta. Pred hraním pôsobil niekedy zvláštne, akoby unavene a ospalo, vyzeral placho a rozpačito až ťažkopádne. Ale keď si priložil nástroj k brade, ukázalo sa, že ide o prejav mimoriadnej koncentrácie. Na pódiu dokázal predviesť virtuózny ohňostroj, tvarovať nádherné kantilény, obecenstvo len ostávalo v nemom úžase. Desaťročie neúnavného koncertovania po celom svete si však vyžiadalo svoju daň. Počas recitálu v Carnegie Hall Rabin z ničoho nič stratil rovnováhu a spadol. Bol to jeden zo znakov začínajúcej neurologickej poruchy, ktorá mu nezvratne ovplyvnila kariéru. Už dlhší čas pred týmto incidentom ho sprevádzala povesť umelca s častými psychickými výkyvmi, bral silné lieky i drogy. V roku 1969 však prišiel „comeback“ a jeho nahrávky z tohto roku sú opäť silné, bohaté na farby a uchvacujú muzikalitou. No tento návrat netrval dlho. Rabin zomrel vo svojom byte 19. 1. 1972. Príčinou jeho smrti bolo zranenie hlavy spôsobené pádom pod vplyvom tabletiek na spanie. Podľa kritikov „predčasné úmrtie Michaela Rabina bola tragická strata pre svet husľového umenia a najlepší spôsob, akým mu môžeme vzdať hold, je počúvať a vychutnávať si nádheru jeho odkazu v podobe úžasných nahrávok“.

Knieža klavíra

Legendárny rumunský klavirista Constantin Lipatti (1917–1950), od detstva známy pod zdrobneninou Dinu, sa narodil v Bukurešti v hudobníckej rodine. Jeho otec bol huslista, ktorý študoval u Pabla de Sarasateho a Carla Flescha, matka bola klaviristka. Dinu Lipatti sa začal venovať klavíru i kompozícii, neskôr študoval na konzervatóriu v Bukurešti. V júni 1930 si 13-ročný Lipatti vyslúžil obrovské ovácie publika po uvedení Griegovho Koncertu a mol v bukureštskej opere. Lipatti neskôr študoval v Paríži u legiend Alfreda Cortota a Nadie Boulangerovej, ktorá sa stala jeho duchovnou matkou. Ako 18-ročný uviedol v Paríži debutový recitál na École Normale. Lipattiho sľubne sa rozbiehajúcu kariéru prerušila 2. svetová vojna. V tom čase sa uňho prvýkrát prejavili príznaky spočiatku neidentifikovanej choroby. Lipatti trpel neustálymi horúčkami a slabosťou, až v roku 1947 mu diagnostikovali osobitú formu leukémie, tzv. Hodgkinovu chorobu. Jeho zdravie sa i naďalej zhoršovalo. Stav sa mu krátkodobo zlepšil po sérii experimentálnych injekcií kortizonu a v tomto období (1947–1950) vznikla aj väčšina z jeho nahrávok. Posledný Lipattiho koncert, ktorý je zaznamenaný aj na zvukových nosičoch, sa uskutočnil 16. 9. 1950 na festivale v Besançone vo Francúzsku. Napriek vysokej horúčke Lipatti odohral Bachovu Partitu B dur, Mozartovu Sonátu a mol, Schubertove impromptu a trinásť valčíkov Chopina. O tri mesiace zomrel v Ženeve vo veku 33 rokov. Lipatti je uznávaný pre absolútnu čistotu interpretácie a majstrovskú klavírnu techniku. Obzvlášť cenná je jeho interpretácia diel Chopina, Mozarta a Bacha, ale tiež naštudovania Ravela, Liszta, Schumanna a Griega. Jeho nahrávka Chopinových valčíkov je dodnes považovaná za nadčasovú. Hudobný kritik Harold Schonberg o Lipattiho koncerte napísal: „Toto je klavírna interpretácia, k akej sa dokázalo priblížiť iba málo umelcov jeho generácie.“ Napriek fyzickej slabosti bola jeho výdrž na pódiu výnimočná a známymi sa stali jeho netradičné programy, dokázal zahrať aj dva koncerty s orchestrom v jeden večer. Výnimočnú čistotu jeho hry a muzikalitu obdivovali slávni klaviristi ako Cortot, Backhaus, Fischer, Clara Haskil, Kempff a Schnabel. Francis Poulenc napísal, že to bol „umelec božskej spirituality“, Herbert von Karajan o jeho hre vyhlásil, že „to už nebol zvuk klavíra, ale hudba vo svojej najčistejšej podobe“. Obdivovali ho aj Toscanini, Menuhin a Honegger. Podľa kritikov „Lipattiho klavírny prejav je typický v tom, že vyjadruje hĺbku a pravdivosť prostredníctvom úžasnej jednoduchosti a kryštalickej čistoty, je naplnený subtílnosťou, pravidelnou rytmickou pulzáciou, čistotou textúry, precíznou artikuláciou a prirodzenosťou vedenia hlasov.“

Smutný koniec legendy

Virtuózne a komplikované melodické línie saxofonistu Charlieho Parkera (1920–1955) kombinujú jazz s inými hudobnými žánrami, vrátane blues, latino a klasiky. Zdokonalil improvizáciu a rozvíjal hudobné myšlienky, ktoré postupne smerovali k harmonickej a rytmickej revolúcii s názvom bebop. Parker prispel k rozvoju jazzových sól, ktoré umožňujú oveľa väčšiu voľnosť pri prechodových tónoch, mal skvelý cit pre frázovanie a disponoval nesmiernou rytmickou vynaliezavosťou. V roku 1938 začal hrať po nočných kluboch na juhozápade USA. Už ako tínedžer, v čase, keď bol hospitalizovaný po autonehode, sa, žiaľ, stal závislým od morfia a následne od heroínu. Parker nastúpil do kapely Earla Hinesa, kde účinkoval aj Dizzy Gillespie, s ktorým neskôr začal hrávať. Neskôr sa pridal ku skupine mladých hudobníkov v Harleme, v budúcej hviezdnej zostave účinkovali okrem Gillespieho i klavirista Thelonious Monk, gitarista Charlie Christian a bubeník Kenny Clark. Ďalšia spolupráca Parkera s Gillespiem, Maxom Roachom a Budom Powellom mala obrovský dopad na jazzový svet. Jeho závislosť však spôsobovala, že vynechával koncerty a bol považovaný za „nepoužiteľného“. Často hral na ulici, požičiaval si peniaze od kolegov i fanúšikov a dával do záložne svoj saxofón, len aby mal peniaze na drogy. Hoci sú Parkerove nahrávky fascinujúce, jeho správanie bolo čoraz chaotickejšie a nevyrovnané. Počas pobytu v Kalifornii namiesto ťažšie dostupných drog presedlal na alkohol, bol hospitalizovaný na psychiatrii a na jeho neskorších nahrávkach sa objavujú závažné chyby. Parker zomrel 12. 3. 1955 v hotelovej izbe, oficiálnou príčinou smrti bol zápal pľúc a prasknutý žalúdočný vred. Lekár, ktorý ho posmrtne obhliadal, odhadol vek tela 34-ročného hudobníka na 60 rokov. Ľahko identifikovateľný štýl tejto legendy bebopu dominoval jazzu dlhé desaťročia, Miles Davis sa raz vyjadril: „Dejiny jazzu možno vyjadriť týmito štyrmi slovami: Louis Armstrong, Charlie Parker.“

Božská Jackie

Britská violončelistka Jacqueline Mary du Pré (1945–1987) sa narodila v Oxforde a raketový nástup jej kariéry pútal od začiatku pozornosť médií. Už v útlej mladosti dosiahla du Pré obrovskú popularitu, pre interpreta klasickej hudby neobvyklú. Jej matka vyučovala na Kráľovskej hudobnej akadémii a Jacqueline začala hrať už vo svojich štyroch rokoch. Po súťaži Queen Prize, ktorú 15-ročná Jacqueline vyhrala v roku 1960 ako najmladšia účastníčka v histórii, absolvovala majstrovské kurzy u legendárneho Pabla Casalsa. V roku 1961 debutovala vo Wigmore Hall, získala nástroj značky Stradivari a o rok neskôr ju Daily Express označil ako sólistku roka, v ankete porazila dokonca i klaviristu Arthura Rubinsteina. Du Pré vystúpila s množstvom orchestrov a dirigentov, akými boli jej manžel Daniel Barenboim, Zubin Mehta či Leonard Bernstein. Jej priateľstvo s Menuhinom, Perlmanom, Zukermanom a Mehtom viedlo k vzniku viacerých legendárnych nahrávok komornej hudby. Hru Jacqueline du Pré charakterizujú vášnivá intenzita prejavu, inšpiratívna spontánnosť a farebnosť. Už od jej triumfálneho debutu si du Pré získavala poslucháčov i kritikov svojím bohatým tónom, krásnymi spevnými líniami a neuveriteľnou nástrojovou technikou. Najslávnejšou nahrávkou Jacqueline du Pré je bezpochyby záznam Koncertu pre violončelo e mol Edwarda Elgara. Du Pré koncert nahrala počas života celkovo štyrikrát a violončelista Mstislav Rostropovič skladbu demonštratívne vyradil z vlastného repertoáru po tom, ako ju počul v jej podaní. V roku 1971 však Jacqueline začala strácať cit v prstoch i v ďalších častiach tela. Diagnostikovali jej sklerózu multiplex, ktorá ju donútila v roku 1973, len vo veku 28 rokov, prestať koncertovať, musela ukončiť kariéru a jej posledná nahrávka pochádza z tohto roku. Odvtedy sa jej zdravotný stav stále zhoršoval. S chorobou bojovala celé roky, pri koncertoch už nedokázala vôbec ovládať prsty a prstoklady v rýchlosti kontrolovala iba vizuálne. Na poslednom vystúpení v roku 1973, v Brahmsovom Dvojkoncerte s Pinchasom Zukermanom a Leonardom Bernsteinom v New Yorku, vraj bola du Pré v takom zlom fyzickom stave, že nedokázala ani otvoriť veko puzdra violončela. Dlhému a bolestnému procesu čelila statočne, i na vozíku dokázala pred televíznymi kamerami viesť majstrovské kurzy na Guildhall School. Nakoniec v roku 1987 Jacqueline du Pré chorobe podľahla. Dlhoročný priateľ Christoph Nupen povedal: „Smrť Jacqueline sa bolestne dotýka sŕdc ľudí na celom svete, pretože táto skvelá violončelistka ovládala spôsob, ako hudbou zasiahnuť dušu, čo je vlastnosť, ktorou disponuje iba málokto.“




http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/historia/1438-music-zoom-padajuce-hviezdy/



Updated: 10. 12. 2018