Na uplynulú umeleckú sezónu, poznačenú COVID-19, nebude história spomínať v dobrom. Protipandemické opatrenia zaboleli divadelníkov dvojnásobne – takto si storočnicu slovenského profesionálneho divadla sotvakto predstavoval. V tieni mraku všeobecne prežívanej traumy, ktorý sa zatiahol nad spoločnosťou, sa schovali parciálne udalosti. Napríklad personálne turbulencie v Štátnom divadle Košice.

Počas tohto leta sa v košickom divadle udiali radikálne zmeny. Ešte v júni minulého roku nepredĺžila ministerka kultúry Ľubica Laššáková mandát na výkon funkcie Petrovi Himičovi, a to ako jedinému z riaditeľov inštitúcií v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Úspechy divadla pod jeho dvadsaťročným vedením verzus absencia artikulovaných dôvodov otvorili priestor dohadom o motiváciách ministerského rozhodnutia, ktorý sa dodnes neuzavrel.
Nasledujúce mesiace sa niesli v znamení organizačného provizória, keď bol vedením trojsúborovej inštitúcie poverený dlhoročný dirigent opery Igor Dohovič. Divadlo s ním prežilo – na slovenské (nielen operné) pomery elegantným spôsobom – bolestný čas lockdownu, počas ktorého udržiavalo kontakt so svojimi divákmi o. i. streamovanými záznamami starších inscenácií. Medzitým prebehol konkurz na riaditeľa ŠDK. Z trojice kandidátov (Milan Antol, Igor Dohovič, Ondrej Šoth) vyšiel víťazne abecedne posledný menovaný – umelec spätý s úspechmi košického baletu, ale tiež s kontroverzným obdobím SND, kde šestnásť mesiacov vykonával funkciu generálneho riaditeľa (2010–2011). SND vtedy pár dní po Šothovom nástupe zažilo „letecký deň“ (pozri Ľubica Krénová v časopise kød 9/2011), keď z funkcií riaditeľov súborov neveľmi priateľským spôsobom odvolal Štefana Bučka, Mária Radačovského a Pavla Smolíka. V súčasnom inauguračnom rozhovore pre portál mojakultura.sk síce proklamoval, že sa nechystá robiť „žiadne rozvraty a revolúcie“, no napokon svoje pôsobenie vo funkcii košického divadelného riaditeľa začal rovnako razantne ako v SND – menovaním nových vedúcich súborov, Antona Korenčiho (činohra), Rolanda Kherna Tótha (opera) a Andreja Petroviča (balet). Tým sa popri inom skončila deväťročná éra Karola Kevického na čele košickej opery, ktorú sa pokúša sumarizovať tento text.

Prv než sa dostaneme k roku 2011, keď sa Kevický po druhýkrát vo svojej kariére stal šéfom operného súboru Štátneho divadla, pripomeňme aspoň v skratke kontext, do ktorého vstupoval...

 Pokračovanie článku v čísle 09/2020.

 

Updated: 17. 09. 2020
x