Logo HŽ

Dvakrát pre Mariána

Milý Marián, myslím, že som Ti nikdy nepísal. Teraz to robím s pokorou a úctou.

Pamätáš? Spoznali sme sa s Tebou ako začínajúci „kvartetisti“. Mali sme vtedy 17-18 rokov. S veľkým zápalom sme nahrávali Tvoj album Divergencie. Na platni sme sa volali Kvarteto Vojtecha Magyara, aby sme na škole nemali problémy. Vojto bol z nás vtedy najodvážnejší. Roky sme Ťa my, aj ostatné generácie, obdivovali ako mága klaviatúry, ktorý povznáša ducha. Umožnil si ľuďom ľahšie dýchať. Neskôr prišla tá vzácna chvíľa, keď sme si s Tebou mohli zahrať na jednom pódiu a nahrať dvojicu CD. Tešilo nás, že veľkú prácu pri aranžovaní Tvojich skladieb pre sláčikové kvarteto odviedol šikovný skladateľ Marek Spusta. S radosťou sme prijali naštudovania Tvojich sláčikových kvartet, ktoré spestrili náš repertoár a majú neustály úspech u publika.
Nespočetnekrát som si s Tebou zahral krásnu Antifónu pre violončelo a klavír. Keď sme ju bez strihu nahrali, nezdržal som sa a vykríkol som: „Bomba, né?“ Zábavné je, že to ponechali aj na nahrávke. Spolupráca s Tebou bola vždy inšpirujúca.

Bol si hĺbavý, trochu uzavretý, no zároveň milý a priamy človek so zmyslom pre humor. Nezabudnem na jeden Tvoj postreh po koncerte, keď si svojej manželke Janke povedal: „Čo chodia tie staré baby na moje koncerty?“ Tá Ti s láskou odpovedala: „To sú tvoje spolužiačky, Marianko.“ Bez Janky si nešiel ani na krok. Bola skutočne Tvojim anjelom strážnym, za čo jej patrí veľká vďaka.

Ešte si spomínam na jednu úsmevnú príhodu. Sedeli sme spolu s Tebou a s kvartetom v bare a objednali sme si whisky. Čašník sa pýta: „Akú whisky si prajete?“ Ty si bez zaváhania odpovedal: „Čo akú?! Dvojitú!“
Marián, vždy sa mi na Tvojej hre zdalo obdivuhodné, že aj keď sa Ti stal malý preklep alebo chybička, zahral si to s úžasným nadhľadom a harmonicky príťažlivo. Fascinovalo ma to. No, si jednoducho hudobný mág.
Tvoja skladateľská dráha začala na škole písaním sláčikového kvarteta, no pozoruhodné je, že tvorba sláčikových kvartet sa v posledných rokoch stala znovu Tvojou záľubou.

Ďakujem Ti, Marián, že som s Tebou mohol stráviť krásne chvíle života naplnené hudbou.

Nelúčim sa s Tebou. Počkaj na nás.

Jano SLÁVIK



Marián bol v mojej izbe, odkedy som dokázal dať platňu na gramofón. Samozrejme, cez svoju hudbu, bratovu platňu a gramofón. Jeho hudba bola súčasťou môjho detstva tak prirodzene, ako sme sa prirodzene stretli raz po mojom koncerte v Slovenskom rozhlase, kde som hral hudbu Petra Zagara a Vlada Godára. Bola to pre mňa veľká udalosť, že som sa s Mariánom a Jankou osobne spoznal. Spoznávanie Mariána bolo zakaždým ako objavovanie nových priestorov, ktoré však vytvárali mozaiku integrity osobnosti s jeho hudbou. Vždy som si lámal hlavu nad tým, ako je možné, že Marián dokáže napísať takú jednoduchú, krásnu melódiu ktorejkoľvek piesne a podporí ju tak neuveriteľným klavírnym podkladom, ktorý ma ideálnu hudobnú štruktúru, sadzbu, harmóniu a pritom je prehľadný, krásny a zrozumiteľný.

Nevedel som sa a dodnes sa neviem nabažiť jeho typických hudobných postupov, ktoré ako keby prirodzene vychádzali nielen z našej geografickej a kultúrnej polohy, jazyka a hudobného myslenia, ale aj z podstaty nášho vybavenia ľudí žijúcich v tomto priestore. Ako keby vyjadril to, čo všetci vnútri cítime, ale nevieme to dať úplne do nôt a harmónie.

Keď som ho spoznal osobne, pochopil som, že okrem toho, že Marián bol mimoriadne obdarený a talentovaný skladateľ a hudobník, celý život spoznával, hľadal a počúval hudbu iných. Neustále do seba nasával nové a nové tóny a hľadal, čo mu je blízke. V jeho vnútri bolo veľmi veľa hudby a hladu po hudbe. Bola mu blízka poľská škola (Górecki, Lutosławski), ale samozrejme aj Šostakovič, Prokofiev či Bartók. Počúval stále a okrem počúvania veľa čítal. Z klavírnej literatúry poznal hádam všetko dostupné a v posledných rokoch rád počúval aj romantizmus – Chopina, Liszta a ďalších. V rôznych interpretáciách.
Rozprávať sa s ním o hudbe bolo pre mňa vždy inšpirujúcim momentom, pretože zakaždým spomenul niečo nové, čo som ešte nepočul alebo vôbec nepoznal.

V obraze vonkajšieho rebela sa skrýval empatický a citlivý človek s nesmierne jasným a úprimným myslením. Bol hľadačom, ako v hudbe, tak aj v živote. Niekedy skeptickým, inokedy otvorenejším.

Posledné roky sa vrátil k tomu, čím kedysi dávno začínal – ku komponovaniu vážnej hudby. Snažil sa vyjadriť svet hudby, ktorý v sebe nosil aj touto formou. Svojím vlastným spôsobom. A tak vznikli kvartetá, komorné či sólové skladby, ale aj pár orchestrálnych. A je dobre, že načrel aj do tohto sveta a do týchto foriem, aj keď krátkosť času a časté zdravotné komplikácie mu nedovolili rozvinúť tento svet tak, ako by si asi želal.

V posledných mesiacoch bolo veľmi silné vidieť a vnímať, s akou trpezlivosťou a pokorou prijímal svoje choroby a utrpenie, ktorým prechádzal. Aj s veľkou pomocou Janky a pár blízkych priateľov. Strateného Jána Langoša mu nahradil vzťah s Danielom Pastirčákom, ktorý sa mu stal naozaj blízkym človekom a priateľom. Bolo ich však viacej, ktorí pri ňom stáli (Agnes Snopko, Juraj Nvota a ďalší). Napriek zdravotným ťažkostiam ostávala jeho myseľ čistá a jasná. Hudba ho vždy povzbudila – po koncertoch, kde zažil na živo znejúcu hudbu zo všetkých svojich období – vždy doslova ožil. A Janka sa o neho hrdinsky a s hlbokou láskou oddane starala. Vďaka za Mariánov život vo všetkých rozmeroch. Ten mnohoraký hudobný, ale aj ten osobný.

Jozef LUPTÁK




http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/hudobne-spravodajstvo/1546-dvakrat-pre-mariana/



Updated: 10. 12. 2018