Logo HŽ

Konvergencie 2019

20. ročník medzinárodného festivalu komornej hudby, 11.–24. septembra, Bratislava

Začiatok jubilejných dvadsiatych Konvergencií ma zastihol v Tbilisi, a tak som na tradičnom bratislavskom sviatku komornej hudby mohol byť prítomný až počnúc Bartókovým Hradom kniežaťa Modrofúza. Pôjde teda z mojej strany viac o fragmenty než celostnú reportáž z festivalu, navyše sústredené na jeho klasickejšiu a prevažne inštrumentálnu časť, ktorá však vždy bola dramaturgickým ťažiskom Konvergencií. Aj tentoraz bola programová ponuka motivovaná rôznymi výročiami a festival tým celkom pochopiteľne nadobudol retrospektívny charakter. To okrem iného znamenalo prítomnosť hostí, ktorí sa na ňom v minulosti už objavili či sa na ňom dokonca objavovali systematicky. Tak mohla Bratislava opäť privítať členov Brodsky Quartet, Rominu Basso, Roberta Cohena či Aviho Avitala, ale aj celý rad osvedčených domácich interpretov, bez ktorých by Konvergencie neboli tým, čím sú.

Bratislavská noc komornej hudby

Už tradičný maratón troch komorných koncertov oddelených krátkymi prestávkami a s úvodnou neformálnou diskusiou prebehol 19. 9. v obvyklých priestoroch design factory na Mlynských nivách. A popri už tradičnom meniacom sa farebnom osvetlení pribudla aj nie práve žiaduca zvuková kulisa pochádzajúca z intenzívnych stavebných prác v tesnej blízkosti Design Factory a s nemilosrdnou nástojčivosťou naznačujúca, že aj do nej samotnej sa možno už čoskoro zahryznú developerské bagre a Bratislava príde o ďalší zaujímavý koncertný priestor. Bola by to veľká škoda, lebo práve tu mali konvergenčné noci komornej hudby svoju neopakovateľnú atmosféru.

Výročia mali pri zostavení programu tejto noci určujúci význam, súvis medzi uvedenými skladbami bol však skôr numerologický a v širšej rovine ideový než priamo hudobný. Podujatie bolo venované spomienke na Jána Albrechta, ktorý sa narodil pred sto rokmi a ktorý reprezentoval pre niekoľko generácií hudobníkov ducha bratislavského domáceho muzicírovania, spoznávania hudby a zapáleného debatovania o nej či o umení všeobecne. Spomienkam na „Hansiho“ Albrechta a albrechtovský dom na Kapitulskej ulici bola venovaná aj diskusia pred koncertom, ktorú moderoval Adrian Rajter.

Ján Albrecht bol okrem iného hráčom na viole a doslova fanatikom v oblasti violového repertoáru, preto musel patriť úvodný koncertný blok tomuto nástroju. Zhodou okolností práve v tomto čase vyšlo CD so skladbami pre violu a klavír, ktoré nahral vedúci violovej sekcie Slovenskej filharmónie a na Konvergenciách dobre etablovaný komorný hráč Martin Ruman so svojou klavírnou partnerkou Alenou Hučkovou, a tak sa naskytla vhodná príležitosť prezentovať niektoré z týchto skladieb. Samozrejme, ako prvé museli zaznieť Tri skladby pre violu a klavír Alexandra Albrechta, transkripcie piesní na nemecké texty z rokov 1909 a 1910, ktoré skladateľ pripravil pre svojho syna v roku 1957. Ich výrazový arzenál je neskororomantický, s dokonalou štýlovou čistotou priliehajúci k zvyklostiam piesňového žánru nemeckého jazykového okruhu (lyrika, dramatizmus, melanchólia...), no môže, najmä pri odpútaní sa od obsahu textu, uspokojivo pôsobiť ako inštrumentálna hudba. Presne v týchto intenciách – v intenciách inštrumentálnej hudby s výraznými vokálnymi kvalitami – podchytili Albrechtove Tri skladby aj obaja interpreti a pridali iskru muzikantskej spontaneity a nefalšovaného záujmu o odhaľovanie a sprístupňovanie hudby pre tento krásny sláčikový nástroj.
V roku 1919 uzrela svetlo sveta okrem Jána Albrechta aj Sonáta pre violu a klavír anglickej skladateľky a violistky Rebeky Clarkovej, napísaná pre anonymnú súťaž, vďaka ktorej vznikli aj diela pre violu a klavír od Ernesta Blocha a Paula Hindemitha. No ešte pred jej uvedením zaznela kompozícia inej skladateľky. Ľubica Čekovská prijala ponuku napísať novú skladbu ako pendant práve k týmto trom dielam. Premiéru jej Eseje pre violu a klavír možno považovať za úspech, hoci interpreti museli zvádzať boj s konkurenciou neďalekých miešačiek a ďalších stavebných mechanizmov. Trilky v hlbokej polohe sordinovanej violy s nazálnym či priamo „hmyzím“ zvukom akoby odkazovali na živel ohňa a boli vynikajúcim východiskovým materiálom pre rozvinutie formy s centrálnou ostinátnou plochou. Odkryl sa tu priestor pre virtuozitu, no najmä pre vášnivú expresivitu a nápaditú zvukovú farebnosť. Esej padne charakteru aj timbrovým kvalitám violy ako uliata, symbióza so zvukom klavíra v nej funguje dokonale... Clarkovej Sonáte darovali obaja interpreti dávku vnútorného nadšenia a tiež dobre premyslenú koncepciu jej stvárnenia od voľby temp po detaily frázovania, dynamického a farebného tieňovania. Je to svieža, harmonicky aj z hľadiska sadzby veľmi nápaditá kompozícia, voľbou melodického materiálu a rytmov citeľne anglická, no s ľahkou prímesou dobových francúzskych novôt v oblasti harmónie. V 1. časti vyzneli niektoré z týchto harmonických situácií doslova čarovne, v tanečnej 2. časti s vtipným využitím pizzicata Hučková aj Ruman preukázali svoju muzikalitu aj súlad rytmického cítenia, v záverečnom Adagiu schopnosť trpezlivo a bez prílišnej fragmentácie vystavať v pomalom tempe efektné finále sonátového cyklu.

K albrechtovskému domu neoddeliteľne patrí aj komorná hudba Roberta Schumanna a Johannesa Brahmsa. Prvý z nich bol v druhej fáze koncertného večera prítomný nepriamo, prostredníctvom Hommage à R. Sch. Györgya Kurtága pre violu, klarinet a klavír, druhý priamo, prostredníctvom Klavírneho tria č. 3 c mol op. 101. K Martinovi Rumanovi pribudol na pódium klarinetista Branislav Dugovič, Alenu Hučkovú za klavírom vystriedala Nora Skuta a mohol sa rozohrať rad šiestich (takmer) miniatúr, ktoré sú akoby metahudbou, odkazmi k hudbe minulosti a jej postavám (Kurtág odkazuje cez Schumanna k Fritzovi Kreislerovi či Guillaumovi de Machaut), no zároveň môžu byť vnímané aj ako dokonale samostatná, od akýchkoľvek asociácií oprostená komorná hudba. Komorný dialóg napriek miestami závratnej technickej obťažnosti materiálu prebiehal hladko a s porozumením medzi troma hráčmi, ktoré bola radosť pozorovať. Trocha menej nadšenia vo mne vyvolalo Brahmsovo trio. Jednak preto, že sa po Kurtágovi podľa mňa dramaturgicky príliš nehodilo (možno by tu bolo vhodnejšie Klarinetové trio a mol alebo Hornové trio Es dur, ktoré ponúka alternatívu nahradenia lesného rohu violou alebo violončelom), no najmä preto, že jeho interpretácia (Nora Skuta, Igor Karško, Jozef Lupták) pôsobila z hľadiska expresivity mierne predimenzovane, čo malo za následok nepresnosti, najčastejšie v partoch klavíra a huslí, hoci na druhej strane vášnivý zápal všetkých troch zúčastnených hudobníkov, ktorí išli „na doraz“ od prvého taktu po posledný, vedel chytiť za srdce.

V poslednom bloku dostala priestor hudba tretej skladateľky, Clary Schumannovej, v súčasnosti čoraz viac objavovanej, vynášanej na svetlo a oceňovanej. Najprv Alena Hučková predniesla Andante z Troch romancí a potom, spoločne so sopranistkou Ingridou Gápovou výber štyroch piesní na slová Friedricha Rückerta: Liebst du um Schönheit; Warum willst du and’re fragen; Er ist gekommen; Die gute Nacht, die ich dir sage. Publikum bolo vďaka dokonale spoľahlivým interpretkám na chvíľu prenesené do atmosféry nemeckej romantiky prvej polovice predminulého storočia; svet vokálnej lyriky veľmi nadanej klaviristky a manželky slávneho skladateľa (pravda, pokiaľ ide o slávu, za ich života to bolo skôr naopak...) je veľmi jemný, poetický, kde-tu trocha naivný a možno aj trocha prvoplánový, no štýlovo vždy absolútne čistý. To, čo mu však vždy bude chýbať, je individuálny charakter, punc osobnosti a autorského štýlu. Teda presne to, čo človek zachytí okamžite pri úvodných akordoch Klavírneho kvinteta Es dur op. 44 Roberta Schumanna. O dramaturgický vrchol večera sa zaslúžila tretia klaviristka, Jordana Palovičová, spoločne so sláčikovou zostavou, ktorú tvorili Igor Karško, Jana Karšková, Martin Ruman a vzácny hosť z Britských ostrovov Robert Cohen. Plnokrvná, takmer symfonicky robustná hudba diela, ktorým sa vlastne začínajú dejiny klavírneho kvinteta, mala úžasný ťah a kompaktnosť – tak v tutti, ako aj pri dialogických situáciách (napríklad v konštelácii klavír – viola – violončelo). Krásne vyznela aj hudba smútočného pochodu 2. časti, ktorá napriek svojej dĺžke pútala pozornosť až do konca. Ohnivé scherzo a hybné finále zavŕšené návratom témy úvodnej časti v kontrapunktickom spracovaní mali onú muzikantskú samozrejmosť a náboj, pre ktoré je publikum Konvergenciám verné už po dvadsať rokov...

Kvarteto na koniec času

Opätovné zaradenie Messiaenovho Kvarteta na koniec času (nie „koniec časov“, ako bolo chybne uvedené v bulletine) som chápal ako retrospektívny krok, snahu znova privolať atmosféru, ktorá sprevádzala uvedenie tohto unikátneho diela v design factory pred niekoľkými rokmi. Zostava bola prakticky rovnaká: Nora Skuta, Peter Biely, Ronald Šebesta a Jozef Lupták. Zmenilo sa len miesto konania – tentoraz (v piatok 20. 9.) kvarteto zaznelo v Kostole klarisiek. Bola to skvelá dramaturgická voľba a pre mňa osobne jeden z vrcholov tohtoročných Konvergencií. Najmä preto, že sa na pódiu zišla zostava, ktorá má túto hudbu naozaj „zažitú“ a dokonale jej ro­zumie. Menší percepčný problém som zaznamenal len pri úvodnej Liturgie de cristal, kde sa hráči akoby snažili zžiť s chrámovou akustikou, v ktorej do istej miery zanikala artikulačná jasnosť „vtáčích“ formuliek v husľovom parte. Ďalej však už bolo všetko v poriadku. Obdivoval som klaviristkinu schopnosť dynamického aj farebného tieňovania, dávkovaného presne podľa potrieb konkrétnej hudobnej situácie, francúzsky šarm a eleganciu klavírneho zvuku v akordických sekvenciách, ale aj v unisonách s ostatnými nástrojmi. A tiež hĺbavú premýšľavosť klarinetistu v sólovej Abîme des oiseaux, v ktorej bol doslova ako doma, či expresívnu hru violončelistu, ktorý exceloval v meditatívnom dialógu s klavírom v Louange à l’Éternité de Jésus. Pridanou hodnotou bola – oproti minulému predvedeniu – nečakane intenzívna expresivita (pri zachovaní presnosti súhry) motorických pasáží v oktávových unisonách v Intermède alebo Danse de la fureur, pour les sept trompettes. Akokoľvek ich skladateľ mohol pokladať za epizodické, v tomto podaní boli priam preplnené významovou závažnosťou. Ešte väčšou hodnotou bola interpretačná výstavba kvarteta ako celku. Napriek tomu, že Messiaen používa jednotlivé nástroje úsporne a v záverečnej časti z celého ansámblu ostávajú znieť iba husle a klavír, bolo tu jasne cítiť kontinuálnu dramaturgickú gradáciu smerom k finále, ktorá mala obdivuhodný účinok. Bravo!

Soft November

Po popoludňajšom koncerte v sobotu 21. 9. určenom prednostne detskému poslucháčovi, na ktorom Tomáš Boroš za asistencie Ivana Šillera prezentoval svoje Situations, patrila Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca pripomienke blížiaceho sa 30. výročia Novembra ’89. Spomínalo sa slovom aj hudbou; publiku sa okrem Jozefa Luptáka prihovorili Ladislav Snopko či Daniel Matej, výber hudby symbolicky reprezentoval generáciu, ktorá sa u nás do diania pred 30 rokmi, buď priamo aktívne zapájala, alebo aspoň tvorila tú menej konformnú časť našej kultúrnej sféry a dokázala vo svojej tvorbe zachytiť ducha onej prelomovej doby.
Jednou z týchto postáv bol nepochybne Marián Varga a fakt, že Jozefa Luptáka k nemu viaže neskrývaný obdiv (nakoniec, z Vargovej diskografie pochádza aj samotný názov festivalu...), nám umožnilo nahliadnuť aj do jeho menej známej, „klasickej“, v prísnom zmysle komponovanej tvorby. Antifóna pre violončelo a klavír (Jozef Lupták, Nora Skuta) bola teda hudobným predslovom k celému podujatiu a bola to v najlepšom zmysle veľmi pekná hudba, hoci vo mne zanechala ľahký pocit skicovitosti. Vargova Insomnia pre elektroniku a ženský hlas (Eva Šušková a Pjoni), ktorá zaznela v druhej polovici koncertu, ma dokázala zaujať oveľa menej, pričom v tejto chvíli nie som schopný analyzovať dôvody; jednoducho nastal prípad, keď kompozícia v prijímateľovi nevyvolá takmer žiadnu rezonanciu...

V súvislosti s Novembrom, samozrejme, nemohli chýbať dve klavírne kompozície predstaviteľov generácie autorov narodených okolo polovice 30. rokov, ktorých prostredie a praktiky bývalého režimu v negatívnom zmysle ovplyvnili tak v oblasti ľudskej existencie, ako aj tvorby. A pritom ide o navzájom veľmi odlišné skladby. Sonáta č. 4 „17. november 1989“ Ilju Zeljenku s revolučnými udalosťami nemá priamy súvis okrem toho, že vznikala práve v tom čase. Je skôr riešením abstraktne hudobných problémov a plná typicky zeljenkovských formuliek, z ktorých mozaikovito vyrastá zaujímavá a na prekvapenia bohatá forma. No pri všetkej abstrakcii a absencii mimohudobného programu ju môžeme chápať ako ideovo-zvukový záznam prelomového obdobia, najmä ak ju vložíme do širšieho kontextu Zeljenkovej tvorby, ktorá jej predchádza, a aj tej, ktorá nasleduje potom. Je teda vzácnym dokumentom, ktorý opäť vynikajúco sprostredkoval Ivan Šiller. Soft November Music Zeljenkovho priateľa Romana Bergera možno „prečítať“ programovejšie; z úvodnej hudby, ktorá je naozaj „soft“, vyrastajú epizódy smerujúce k omnoho drsnejším výrazovým polohám, k onomu povestnému štrnganiu kľúčmi, ktoré tu raz zaznieva výhražne, inokedy zasa ako memento. Zvrásnenou dramaturgiou publikum bravúrne previedol Miki Skuta, príbeh tejto hudby – aj pri istej rétorickej odťažitosti – pútal od začiatku do konca. Silným zážitkom bol aj Ricercar Vladimíra Godára vo verzii pre klavírne kvarteto (Nora Skuta, Peter Biely, Martin Ruman, Jozef Lupták), hoci tu opäť išlo viac o záznam dobového a generačného genia loci než priamy súvis s novembrovými udalosťami. Aspoň interpretačný výklad smeroval k tejto sfére, hoci si myslím, že aj keď bola vypätá expresivita hry namieste, viac intonačnej istoty by výsledku určite neuškodilo.

Vynikajúci efekt mala dvojica skladieb o generáciu mladších súpútnikov, Daniela Mateja a Martina Burlasa. Prvý blok uzatvárala Matejova MORSeARIA vo verzii pre ženský hlas a elektroniku, tzn. bez účasti inštrumentálneho ansámblu, ako to pri jej uvedení býva najčastejšie. Apelatívne prosby o zmilovanie a za pokoj (s nápadito navrstvenými hláskami slov „miserere nobis“ na elektronickej stope) majú práve dnes najnaliehavejšiu aktuálnosť, hoci máme tendenciu hovoriť o 30 rokoch slobody a demokracie. Eva Šušková napriek ľahkej (sotva postrehnuteľnej) indispozícii zvládla boj s chvíľami extrémnymi nárokmi vokálneho partu aj zvukmi prednahratej stopy bravúrne, hudba ťala do živého. Mocnú apelatívnosť, ktorá akoby odmietala vyblednúť a zostarnúť, má aj ikonický Záznam siedmeho dňa Martina Burlasa, ktorý koncert uzatváral. Ten vznikol v roku 1993, teda na začiatku dráhy samostatného Slovenska a na úsvite toho najhrubšieho mečiarizmu, no ak sa má táto rituálne hypnotická hudba chápať vo vzťahu k dejinným udalostiam, rovnako dobre prilieha k tragikomédii, ktorej (dúfajme) posledné dejstvo prežívame v našej najaktuálnejšej súčasnosti. Ansámbel zložený z už spomenutých hudobníkov (doplnili ich Braňo Dugovič na basklarinete a Jakub Kudláč na keyboarde) hral presne ako švajčiarske hodinky, tempo, dynamika a artikulácia bez obalu skandovaných rytmov boli dokonalé a boli jasnou odpoveďou na – viac rétorickú – otázku Jozefa Luptáka, či má zmysel pripomínať si aj po 30 rokoch November ’89.


Sólo pre Brittena a dve oktetá

Aj koncert vo Veľkom evanjelickom kostole v nedeľu 22. 9., ktorý bol oficiálne slávnostným koncertom k 20. výročiu Konvergencií, bol sčasti návratom do minulosti. Pred piatimi rokmi na Konvergenciách zazneli skladby pre sláčikové okteto Dmitrija Šostakoviča a Georgea Enesca a bol to mimoriadny poslucháčsky úspech. Preto nie div, že sa organizátori rozhodli k tomuto formátu vrátiť, hoci s menšími obmenami. A preto, že Konvergencie sú nielen festivalom pravidelných návratov, ale aj stabilných umeleckých partnerstiev a osobných priateľstiev, ešte pred oktetami dostal priestor jeden z najčastejších hostí festivalu, bývalý pedagóg Jozefa Luptáka v Londýne, vynikajúci britský violončelista Robert Cohen. Voľba padla na britskú violončelovú literatúru, konkrétne na Suitu pre sólové violončelo č. 1 op. 72 Benjamina Brittena a bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Cohen v nej doslova ovládol pódium, hoci nie brilantnou virtuozitou (ako kedysi dávno v Haydnovom Koncerte C dur na BHS, keď som ho videl hrať po prvýkrát), ale intenzitou ponoru do hudby a kultivovanosťou hráčskeho prejavu. Suita poprepletaná štyrmi „spevmi“ (Canto primo – Canto quarto...) predkladá viacero zaujímavých prístupov k možnostiam sólového violončela, no robí to, možno zámerne, spôsobom značne odlišným od Bachových suít. Veľmi zaujímavým počúvaním bola 5. časť, Serenata: Allegro pizzicato, no najmä 7. časť, Bordone: Moderato quasi recitativo. V nej popri nepretržitom burdone na d strune zaznievajú motívy na susedných strunách, no akoby prichádzajúce odkiaľsi z diaľky, po istom čase dokonca vzájomne komunikujúce. Cohenova schopnosť dynamicky a farebne ich odlíšiť pri nepretržitom znení malého d bola fascinujúca; jeho majstrovstvo v ovládaní sláčika vytváralo dokonalú ilúziu, že tu zneli tri violončelá súčasne...

Potom pódium obsadila osemčlenná sláčiková zostava: Igor Karško, Jana Karšková, Marián Svetlík, Peter Biely, Martin Ruman, Petr Holman, Robert Cohen a Jozef Lupták. Dve skladby pre sláčikové okteto op. 11 ešte veľmi mladého Dmitrija Šostakoviča zaznamenali svoje konvergenčné repete, George Enescu uvoľnil miesto Felixovi Mendelssohnovi Bartholdymu a jeho veľkolepému Sláčikovému oktetu Es dur op. 20. Samotné pripomenutie výročia festivalu s predstavením a poďakovaním oddanému a obetavému dramaturgickému/organizačnému tímu prebehlo v krátkej prestávke medzi oktetami. K interpretácii oboch môžem povedať toľko, že na jednej strane sa opakoval onen energetický príliv, či chvíľami doslova hurikán, na aký je publikum Konvergencií dobre zvyknuté a v tomto smere neostalo o nič ukrátené. Skutočne, energia súhry a živelnosť vkladu jednotlivých hráčov dokázali u publika zabrnkať na tú správnu strunu. Na strane druhej ma veľmi nepotešila nie práve príkladná intonačná kultúra. Najmä u Igora Karška som mal vyššie očakávania, no bol to problém vo všeobecnosti, najmä vo vyšších polohách. Pri Šostakovičovi som mal preto veľakrát ťažkosti rozoznať harmonické súvislosti a výsledný účinok sa nevyrovnal hlbokému dojmu, ktorý som si z oktet odniesol pred piatimi rokmi. Chápem, že veľmi expresívna a energická hra má bezprostredný účinok na publikum (ktoré bolo aj teraz veľmi spokojné), no nemyslím si, že je dobré obetovať jej aj intonačnú čistotu...

Nechcem však končiť pesimisticky, práve naopak; Konvergencie sa za tých 20 rokov úspešne rozrástli a ich rozšírenie o jarný festival, prienik do Košíc či obohatenie o sprievodné podujatia naznačuje, že ich pozícia je v našom kultúrnom živote takmer nezastupiteľná. A len dúfam, že ono nadšenie, ktoré do podujatia vkladá tím okolo Jozefa Luptáka, tu vydrží prinajmenšom ďalších 20 rokov.

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1608-konvergencie-2019/



Updated: 08. 10. 2019