Logo HŽ

Ladislav Burlas v súradniciach slovenskej hudobnej kultúry 20. storočia

Ladislav Burlas (*1927), popredná osobnosť slovenskej hudobnej kultúry a hudobnej vedy druhej polovice 20. storočia, patrí medzi najtalentovanejšie a najkomplexnejšie postavy svojej generácie. Od ranej mladosti bol obdarený prirodzenou muzikalitou a túžbou venovať sa hudbe ako životnému poslaniu, ale aj nadpriemernými intelektuálnymi schopnosťami, prenikavým analytickým myslením a verbálno-lingvistickou inteligenciou ako nevyhnutnou výbavou pre vedeckú a pedagogickú prácu. Ladislav Burlas, do dnešných dní aktívne pôsobiaci univerzitný profesor, patrí medzi legitímnych členov generácie, ktorá zakladala modernú slovenskú hudobnú vedu. Už na začiatku 50. rokov 20. storočia sa etabloval svojimi prvými vedeckými publikáciami zameranými na historický výskum staršej a rovnako novšej slovenskej hudby, spomeniem aspoň prvé knižné diela Realistické tradície slovenskej hudby (1953), Život a dielo Jána Levoslava Bellu (1953) a Alexander Moyzes (1956).

Vedecký pracovník

Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave, a to medzi rokmi 1951–1987 (v rokoch 1960–1973 aj ako jeho riaditeľ). Po úspešných knižných dielach zacielených na oblasť hudobnohistorického a etnomuzikologického bádania sa neskôr začal koncentrovať na prehĺbenie výskumu v systematických disciplínach hudobnej vedy. Ako tvorivý vedecký pracovník napísal počas svojho života dovedna 21 knižných prác (ako autor alebo spoluautor) a desiatky (okolo 160) muzikologických štúdií a odborných článkov. Za ťažiskové a pre slovenskú hudobnú vedu najprínosnejšie možno označiť diela: Hudobná teória a súčasnosť (1978), Slovenská hudobná moderna (1983), Pohľady na súčasnú slovenskú hudobnú kultúru (1987) a ďalšie.

Burlas počas svojho plodného vedeckého života reflektoval nielen aktuálny vývin v ním favorizovaných disciplínach systematickej muzikológie, ale rovnako aj potreby vysokoškolského univerzitného štúdia. Jednou z jeho najvýznamnejších vysokoškolských učebníc je práca Formy a druhy hudobného umenia, ktorá vyšla v 4 vydaniach (1962, 1967, 1978, 2006), jej posledné, prepracované vydanie vzniklo počas intenzívnej spolupráce s Katedrou hudby na Žilinskej univerzite. Koncom 90. rokov sa Burlasov fokus ešte väčšmi sústredil na oblasť reflexie problémov hudobnopedagogickej a hudobnovýchovnej praxe, výsledkom čoho sú vysokoškolské učebnice Teória hudobnej pedagogiky (1997) a Hudba – komunikatívny dynamizmus (1998), ktoré vznikli počas jeho spolupráce s prešovskou akademickou pôdou, Katedrou hudobnej výchovy Prešovskej univerzity. Jeho poslednou vedeckou monografiou je knižná práca v spoluautorstve s Renátou Beličovou Zvuk – problém hudobnej estetiky aj hudobnej pedagogiky (2012), ako aj aktuálne pripravovaná monografia Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra (2017). Jej súčasťou je autobiograficky ladený spomienkový text Súradnice môjho života ako autentická reflexia dopĺňajúca dikciu oficiálnych textov o osudoch a križovatkách slovenskej hudobnej kultúry a vedy v druhej polovici 20. storočia.

Burlasovo vedecké dielo v sebe nesie pečať profesionality, systémového myslenia s jasnou metodologickou pozíciou, pričom sa nespolieha na vedeckú „hantýrku“, ale na fakty a ich presvedčivú interpretáciu. Ak je to potrebné, realizuje aj ich transformáciu do zrozumiteľnej reči, akú si vyžaduje odovzdávanie poznatkových systémov mladším generáciám. V tomto zmysle sa jeho vedecké dielo stalo pevnou súčasťou nielen zlatého fondu slovenskej systematickej a historickej muzikológie, ale aj vysokoškolskej pedagogiky pri výchove budúcich hudobných vedcov, umelcov a pedagógov.

 

Skladateľ

V 50. rokoch 20. storočia vstúpil Burlas ako hudobný skladateľ do pohyblivých vôd hudobnej kultúry plnej vírov a meandrov vychádzajúcich zo spoločenských a politických zmien, ktoré sprevádzali turbulentné 20. storočie. Ako žiak jedného zo zakladateľov slovenskej národnej hudby, Mikuláša Schneidra-Trnavského, ako aj o generáciu mladšieho predstaviteľa slovenskej hudobnej moderny, Alexandra Moyzesa, dostal tú najlepšiu súkromnú základnú (v rodnej Trnave), stredoškolskú (konzervatórium v Bratislave) a vysokoškolskú hudobnú prípravu na skladateľské povolanie. Ako jeden z prvých absolventov Vysokej školy múzických umení zavŕšil v roku 1955 štúdium kompozície. Jeho prvý hudobný opus z roku 1950 siaha do študentských čias na konzervatóriu (1947–1951) a jeho posledný opus je z roku 2005.

Medzi jeho najznámejšie a najhranejšie kompozície môžeme zaradiť Svadobné spevy z Horehronia (1957), Metamorfózy krás pre miešaný zbor a husle sólo (1964), vokálnu symfóniu Stretnúť človeka na básne Jána Kostru (1984) a ďalšie. Za „opus magnum“ sa pre jeho silný etický náboj zvykne považovať dielo Planctus (1968) pre sláčikový orchester, ktoré vzniklo ako umelecká reakcia na okupáciu Československa v roku 1968. Významné miesto v portfóliu hudobnej tvorby majú zborové kompozície, najmä cykly miešaných zborov Zvony (1969) a Je ticho už (1972). Medzi koncertantné diela sa zaraďuje Hudba pre husle a orchester (1977), Koncert pre organ a orchester (1983– 1984); niekoľko sonát a koncertantných skladieb skladateľ skomponoval pre sólové husle, klavír, jednu pre flautu a violončelo. K jeho opusom patria aj tri vysoko cenené sláčikové kvartetá či symfonické diela, napr. Symfónia č. 2 (1986) či vokálna symfónia Stretnúť človeka (1984), hudba pre film a ď. Skladateľ nezabúdal ani na deti, ktorým venoval dielko Deti z nášho domu (1960), zborový cyklus Padá lístie zlaté (1965), inštruktívne cykly miniatúr Na strunách a klávesoch (1965), Tararam (1980), Slovenské koledy pre detský zbor a klávesový nástroj (1993) a mnohé ďalšie. Hudobné vzdelávanie a problémové okruhy hudobnej pedagogiky Burlas reflektoval rovnako teoreticky, čo dokladujú už zmienené knižné diela z druhej polovice 90. rokov 20. storočia.

 

Po páde režimu

Ladislav Burlas sa dlhoročne aktívne podieľal na profilovaní Bratislavských hudobných slávností, ako skladateľ prispel do programov festivalu, na ktorom mali viaceré jeho diela premiéru, niektoré jeho diela boli premiérované aj na zahraničných festivaloch (Bulharsko, Poľsko). Bol posledným predsedom Zväzu slovenských skladateľov (od roku 1987) krátko pred pádom totalitného režimu u nás. Nasledujúce 90. roky boli poznačené nielen veľkými spoločenskými, ekonomickými, politickými a kultúrnymi zmenami, ale aj medziľudskou animozitou a zúčtovávaním s minulosťou. V tomto čase Ladislav Burlas nemal v Bratislave veľa príležitostí a pracovných ponúk na univerzitnej pôde, jeho vedecká erudícia však našla uplatnenie v opätovnom konštituovaní odborovej komisie pre vedný odbor Teória a dejiny hudby na ÚHV SAV, kde tvoril jej nanovo kreované jadro spolu s Oskárom Elschekom, Františkom Matúšom, Darinou Múdrou, Jurajom Lexmannom a ďalšími.

Bratislava síce v nových časoch nemala veľký záujem o muzikológa a skladateľa, ktorý bol posledným predsedom totalitou poznačeného skladateľského zväzu, no iné slovenské mestá, najmä Prešov, neskôr Nitra a Banská Bystrica, reflektovali na Burlasov odborný, pedagogický, ako aj garančný potenciál. A nielen reflektovali, ale prezieravo ho využili, aby posilnili svoje akademické štruktúry o zástoj významnej vedeckej a umeleckej osobnosti. Neskôr týmto pracoviskám prinieslo Burlasovo pôsobenie benefit v podobe dynamizácie vedeckého a odborno-pedagogického rastu ich vedecko-pedagogických pracovníkov. Expertíza, cenné odborné rady a vedenie profesora Burlasa sa stali meradlom narastajúcej kvality, ktorú bolo možné konštatovať pri posudzovaní muzikologických rezultátov muzikológov a hudobných pedagógov z „provinčných“ univerzít. Ladislav Burlas sa takto postupne stal garantom študijných odborov, členom odborových a vedeckých komisií a grémií, kde jeho expertné stanoviská napomáhali napredovať a dynamizovať hľadanie nových metodologických a poznatkových zdrojov, ako aj stavovsko-etických zásad a usmernení na ceste k zvyšovaniu úrovne najmä nášho odborného, profesionálneho a vedeckú prípravu zabezpečujúceho vysokého školstva.

„Ako nový predseda ZSS som s pomocou filozofa Jozefa Piačeka vytýčil pre našu hudobnú prax štyri akcenty, ktoré som predniesol po zvolení za predsedu zväzu. Prvým akcentom bolo rozvíjanie kreativity, tvorivosti. [...] Druhý akcent spočíval v sebareflexii ako schopnosti učiť sa z vlastnej skúsenosti. To platí v individuálnej rovine, ale týka sa to aj spoločenského vedomia a praxe, ako integrovať medziľudské vzťahy, ako riešiť vzťahy regionálne, národné, európske a svetové, ako rozvíjať historické vedomie, ako nájsť súlad medzi  jedincom a celou spoločenskou štruktúrou od regionálneho až po to svetové tak, aby človek nestratil svoju identitu, aby národ nestratil svoju identitu. [...] Tretí akcent som označil ako kriticizmus, predovšetkým som pod tým rozumel autokritiku a kritický postoj k životnému prostrediu, k stavu spoločnosti, k stavu umenia. [...] Štvrtý akcent spočíval v integratívnosti. Určité typy synkretizmu sa objavili už v antike, synkretizmus bol typický aj u racionalistov, u romantikov v historickom type racionality, a preto som si kládol otázku: Aká by mohla byť budúca synkréza bez negácie špecifického?“

(Ladislav Burlas, Súradnice môjho života)


Predstupňom k intenzívnejšiemu pedagogickému pôsobeniu mimo výchovy muzikológov, v procesoch výchovy hudobných pedagógov, bolo Burlasovo pôsobenie vo funkcii vedúceho Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte v Nitre v rokoch 1979– 1981. V rokoch 1997–2001 pôsobil ako člen Katedry hudobnej výchovy Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, zároveň bol garantom študijného odboru Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – hudobná výchova. Jeho sprostredkovaný vplyv sa prejavil pri podpore kvalifikačného rastu mnohých členov vtedajšej Katedry hudobnej výchovy (od roku 2004 Katedry hudby) či ďalších pracovníkov Filozofickej fakulty a Pedagogickej fakulty PU, najmä pri získavaní kvalifikácie philosophiae doctor (Karol Medňanský, Zuzana Sláviková, Jozef Hrušovský, Slávka Kopčáková a ďalší), neskôr aj pri ich habilitáciách (doc. Medňanský, doc. Kopčáková) či inaugurácii (prof. Irena Medňanská).

Na Akadémii umení

Paralelne s pôsobením v Prešove vložil svoju erudíciu do budovania novej vysokej školy umeleckého zamerania v Banskej Bystrici. Akadémia umení v Banskej Bystrici bola zriadená 1. 7. 1997. Od jej vzniku až po súčasnosť tam Ladislav Burlas pôsobí ako interný pedagóg na Fakulte múzických umení (v rokoch 2001–2005 aj ako jej dekan). Počas dvoch dekád pôsobenia vychoval niekoľko desiatok mladých hudobných skladateľov, ako aj profesionálnych inštrumentalistov, všetkých v odbore Hudobné umenie. Vedecká práca a umelecké aktivity Ladislava Burlasa, po celý život sprevádzané aj pedagogickou činnosťou (hoci sporadickou a prerušovanou), prešli napokon plynulo do aktívnej pedagogickej činnosti a vedeckých rezultátov zameraných na problémy hudobnej pedagogiky ako legitímnej disciplíny systematickej muzikológie. Ak na jednej strane Ladislav Burlas na konci 90. rokov vyslovil samohodnotiacu vetu „mal som viac komponovať “2,  zároveň sformuloval veľmi autentický postoj k chápaniu svojho životného poslania: „Zmyslom môjho života je nájsť súlad v sebe a vo svojom prostredí, aby sa človek mohol sústrediť na to, aby čo len štipkou prispel k pozitívnemu vývoju ľudstva.“3

Skladateľský odkaz

Čo sa týka recepcie hudobnej tvorby Ladislava Burlasa, do dnešných dní je možné považovať za hrané a obľúbené diela Svadobné spevy z Horehronia, Sonatína pre husle sólo, Planctus a ď. Burlasove komorné diela sú súčasťou repertoáru komorných telies (napr. Moyzesovo kvarteto, Mucha Quartet a i.), súčasťou dramaturgií absolventských koncertov poslucháčov VŠMU v Bratislave a Akadémie umení v Banskej Bystrici (napr. Sonáta pre husle sólo, Sonatína pre husle sólo), taktiež patria do repertoáru najvýznamnejších slovenských koncertných umelcov, akými sú Peter Michalica, Elena Michalicová (Sonatína pre klavír, Lyrická hudba), Dalibor Karvay, Milan Paľa a ďalší.

Doposiaľ málo známou je skutočnosť, že skladateľ je autorom znelky Prešovskej univerzity (1997), ktorá sa používa pri slávnostných udalostiach aj v súčasnosti. Medzi novšie diela možno zaradiť dielo In memoriam pre sláčikový orchester (2000), ktoré bolo venované sláčikovému komornému orchestru Camerata Academica, pôsobiacemu ako univerzitný komorný orchester Prešovskej univerzity pod vedením Karola Medňanského. Premiéru malo v zahraničí (Veľká aula Univerzity Karlovej v Prahe), odvtedy sa hralo na slovenských pódiách už niekoľkokrát (Prešov, Košice a ď.). Bolo tiež uvedené v rámci festivalu Nová slovenská hudba 2014, pričom pri hodnotení tohto uvedenia ho Juraj Hatrík označil za rovnocenné dvojča známejšieho diela Planctus, keďže podľa neho aj tu „počujeme smútok, žiaľ, bolesť, možno až osudové zúfalstvo, ale prijaté mužne, zrelo, v nádhernej a suverénne tvarovanej bartókovsko-šostakovičovskej gestike“.4

Previazanosť hudobných myšlienok a spracovania hudobnej matérie jedného z posledných diel vytvorených skladateľom (In memoriam) s dielom Planctus pre sláčikový orchester (1968) predstavuje akúsi osudovú posadnutosť autora témou slobody, ktorá pre náš národ ani v jeho novodobých dejinách nebola vždy samozrejmosťou. Potvrdzuje to aj filozoficko-sémantická analýza diela Plancuts, v ktorej muzikologička Mária Glocková metaforicky približuje jeho viacvrstvovosť a jeho nálady cez emblematické heslá opisujúce priebeh hudobného tvarovania ako ascendencia (vzostup, víťazstvo), descendencia (ústup, cesta nadol, porážka), ambivalencia (nástup dvojakej platnosti a spoločenskej schizofrénie).5 Záujem analytikov, ako aj interpretov o toto dielo potvrdzuje jeho výnimočné postavenie. Z novších diel malo v roku 2005 premiéru Burlasovo komorné dielo Fantázia pre flautu sólo, uvedené po prvý raz na festivale Hudba Modre.

Vydavateľské aktivity zabezpečujú dlhodobú prítomnosť vznikajúcej hudby v poslucháčskom vedomí i systéme hudobnej kultúry. Minulý režim síce selektoval, čie skladby sa budú hrať, čie skladby sa budú vydávať, rozhodovali o tom rôzne kritériá, niektoré objektívne, iné subjektívne či politické; predsa len vydávanie gramoplatní a ku koncu 80. rokov postupne aj CD nosičov patrilo k reprezentačným formám, ktoré dokladovali v širšom, minimálne stredoeurópskom kontexte (resp. v okruhu krajín socialistického bloku) pokroky slovenskej hudobnej kultúry, poskytovali možnosti komparácie. Vo vzťahu k hudobnej tvorbe Ladislava Burlasa možno konštatovať, že vydávanie jeho diel je proporčne vyvážené (pochopiteľne nie v absolútnom pomere, ale v pomere k časovým periódam) vo vzťahu k obom politickým usporiadaniam, v ktorých žil. Jeho diskografia je pomerne bohatá, pričom v nej majú rovnomerné zastúpenie zborové diela, komorné diela aj väčšie inštrumentálne, ale predovšetkým vokálno-inštrumentálne formy.

Vydávanie Burlasových hudobných diel neustalo ani po roku 1989, ani po roku 2000, teda nebolo až také závislé od jeho politickej angažovanosti, ako to bolo prezentované v niektorých (často iba verbálne vyslovených) názoroch obracajúcich sa k rokom normalizácie. Do roku 2000 vyšlo na LP a CD nosičoch v našich vydavateľstvách spolu 20 hudobných diel skladateľa (spolu na 15 nosičoch). Po roku 2000 vyšlo na platniach a CD v našich a už aj zahraničných vydavateľstvách spolu 10 hudobných diel skladateľa (spolu na 6 nosičoch). Niektoré diela, obzvlášť pre sólové husle alebo komorné diela, vyšli vo viacnásobných vydaniach; rovnako sa tešia veľkej obľube a popularite na koncertných pódiách, najmä v interpretácii najmladšej generácie našich výkonných umelcov.

Ocenenia

Za svoju skladateľskú, neskôr aj vedeckú činnosť bol Ladislav Burlas odmenený mnohými oceneniami, pričom dominujú tie, ktoré zhodnocujú jeho zásluhy v oblasti našej hudobnej kultúry. Z novšie získaných vyznamenaní spomeniem aspoň najvýznamnejšie: Zlatá medaila Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (2006), Cena Nadácie Matice slovenskej za rok 2006 (2007), Udelenie titulu Doctor honoris causa Vedeckou radou UKF v Nitre (2007), Zlatá medaila Prešovskej univerzity, udelená pri príležitosti 80. narodenín skladateľa Vedeckou radou PU v Prešove (2007), Štátne vyznamenanie Slovenskej Republiky Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky (2008), Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia udelila UKF v Nitre (2011). Zdrojom týchto ocenení boli umelecké diela, ale aj vedecké aktivity a organizačná činnosť.

Pravdepodobne máloktorý muzikológ na Slovensku sa môže prezentovať takým množstvom knižných publikácií, aké predstavuje teoretický odkaz Ladislava Burlasa. Okrem 14 knižných publikácií bol Burlas súčasťou tvorivých kolektívov pri vydávaní teoretických prác viacerých autorov, konkrétne ide dovedna o ďalších 7 knižných titulov, vrátane v tomto roku vychádzajúceho titulu Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra (ed. Slávka Kopčáková). V posledných dvoch dekádach  okrem knižných publikácií napísal ešte približne dve desiatky ďalších vedeckých a odborných textov, zahŕňajúcich vedecké štúdie, recenzie, úvodné slová k seminárom, vedeckým kolokviám a vystúpenia na vedeckých konferenciách. Mnohé z textov mali spomienkový charakter väčšinou vo vzťahu k jubileám, výročiam úmrtia alebo vedeckým podujatiam (Ľudovít Rajter, Igor Vajda, Jozef Kresánek, Ladislav Mokrý, Alexander Moyzes, Richard Rybarič), keď Ladislav Burlas ako pamätník a súpútnik menovaných osobností prinášal hodnotiace stanoviská a ľudské spomienky. Ľubomír Chalupka konštatuje, že dielo Ladislava Burlasa „nebude možné obísť pri analýze a zhodnocovaní dejín slovenskej hudby, myslenia o hudbe a formovania našej hudobnej kultúry. Vyzýva k postihovaniu kontinuity, zodpovedaniu otázok komplementarity i komplexnosti, rôznych vrstiev úsilia o syntézy. Upozorňuje pritom i na diskontinuitné a krízové momenty, ktoré toto formovanie sprevádzali “ 6.
Ako hudobný skladateľ bol Ladislav Burlas svedkom toho, ako sa slovenské hudobné školstvo a hudobná kultúra borili po roku 1989 so špecifickými problémami, ale prešli aj dôležitým prerodom. V jeho procesuálnom slede niektoré inštitúcie a štruktúry zanikli, pretransformovali sa na iné zoskupenia, spolky a pod., nastúpili u nás predtým nemysliteľné novodobé mechanizmy a grantové schémy, cez ktoré sa dnes realizuje už podstatná časť spoločenskej a štátnej podpory umenia. Skladateľ sa v priebehu svojho profesionálneho pôsobenia v hudobnej kultúre i hudobnej vede často zamýšľal nad cestami, akými sa vyvíjala a vyvíja naša hudobná kultúra, nad silnejúcimi globalizačnými tendenciami i trhovými mechanizmami. V roku 2007, pri významnom ocenení (doctor honoris causa), ktoré mu bolo udelené, konštatoval:

„Mali by sme mať teda vo vedomí koexistenciu a interakcie viacerých kultúrnych vrstiev a ich vplyvov: regionalizmu, národných kultúr, medzinárodných vzťahov a prienikov, globalizačných tendencií, ktorých sme svedkami a ktorým sa nevyhneme. [...] Trh kultúry nie je iba nútenou ponukou, je aj záležitosťou individuálneho prijímania či odmietania na základe našej selektívnej schopnosti a kultúrnej vyspelosti. [...] Ideálom aj dnešných dní je pestrosť podôb kreativity. Tvorivosť vo všeobecnosti je strategickou otázkou ľudstva a som presvedčený, že aj hudba a umenie k nej môžu účinne prispieť. Kreativita je nielen vecou skladateľa či interpreta, ale i sféry recepcie. Je to teda aj záležitosťou kultúrneho vzdelania, kultúrnosti života a kultúry spoločnosti.“ 7

Vybalansovať riziká...

Ladislav Burlas počas svojho života nebol obdarený len umeleckým talentom a danosťami pre vedeckú reflexiu realizovanú na pôde muzikológie, ale aj diplomatickými schopnosťami a interpersonálnou inteligenciou nevyhnutnými pre riadiacu a organizačnú prácu. Vzhľadom na povahu ideologického režimu, počas ktorého ju realizoval a zastával dôležité vedecké, spoločenské a umelecko-kultúrne posty, dokázal vybalansovať riziká, ostať slušným človekom. To všetko ho predurčilo k tomu, aby sa zaradil medzi osobnosti, ktoré výrazne formovali slovenskú hudobnú kultúru, vedu a školstvo počas celej druhej polovice 20. storočia a tiež v nasledujúcich dvoch dekádach 21. storočia.

Vedecký odkaz minulých generácií sa v dnešných kontextoch ocitá v závislosti od jeho kvality. To, čo presiahlo rétoriku i problémové okruhy jednej či dvoch dekád, čo bolo systematické, metodologicky odôvodnené a pramenne nasýtené, prešlo dejinným sitom. A to napriek permanentnej „strate pamäti“, ktorou náš národ občas trpí. V tejto situácii, a pri životných jubileách významných osobností slovenského umenia a vedy, si, dúfam, sporadicky uvedomujeme, že je potrebné naďalej axiologicky zhodnocovať prácu najstaršej generácie slovenských muzikológov, ale aj hudobných tvorcov, poctivým bádaním odlíšiť zrno od pliev, vystopovať rezultáty, ktoré v sebe nesú naďalej živý odkaz, inšpiratívne klbko odvíjajúce sa a pomenúvajúce nielen problémy, ale aj ich možné riešenia. V tomto je plodný vedecký, ľudský a umelecký život Ladislava Burlasa naozaj inšpiratívny.

Multis annis.

Poznámky

1    BURLAS, Ladislav (2007): Hudba a hudobná kultúra v súčasnosti. In: Ladislav Burlas. Hudba a hudobná kultúra v súčasnosti. Edícia Doctor honoris causa, zv. 11. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2007, s. 26.
2    citované podľa KOPČÁKOVÁ, Slávka (2002): Ladislav Burlas. Prešov: Súzvuk, 2002, s. 155.
3    citované podľa KOPČÁKOVÁ, Slávka (2002): Ladislav Burlas. Prešov: Súzvuk, 2002, s. 33.
4    HATRÍK, Juraj (2014): Osem dní spolupatričnosti. Festivalový zápisník z Novej slovenskej hudby 2014. In: Hudobný život, 2014, roč. 46, č. 12, s. 8.
5    GLOCKOVÁ, Mária (2010): Ladislav Burlas: Plancuts. In: Konvergencie v slovenskej hudbe. Banská Bystrica: Akadémia umení, Fakulta múzických umení v Banskej Bystrici, s. 86–88.
6    CHALUPKA, Ľubomír (2007): Inšpirujúca symbióza teórie a praxe. K dielu Ladislava Burlasa a Ivana Hrušovského. In: Hudobný život, 2007, roč. 39, č. 6, s. 17.
7    BURLAS, Ladislav (2007): Hudba a hudobná kultúra v súčasnosti. In: Ladislav Burlas. Hudba a hudobná kultúra v súčasnosti. Edícia Doctor honoris causa, zv. 11. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2007, s. 30 – 31.

Štúdia z projektu VEGA 1/0137/15 Hudobnoestetické myslenie na Slovensku. K problémom genézy, vývinu a kreovania v 19. a 20. storočí.



 

Napriek hrboľatej ceste na mojom polstoročnom putovaní na poli hudobnej kultúry, kde sa objavovali rôzne odborné a, žiaľ, i mimoodborné prekážky, rozvoj našej hudobnej kultúry sa rozvíjal pod priaznivou hviezdou a verím, že tak tomu bude aj v budúcnosti.
Ladislav Burlas

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/skladba-skladatel-mesiaca/1393-ladislav-burlas-v-suradniciach-slovenskej-hudobnej-kultury-20-storocia/



Updated: 10. 12. 2018