Logo HŽ

BAYREUTH: Kult žije

Posledný rok bez Prsteňa Nibelungovho bol v Bayreuthe zasvätený novej produkcii Tannhäusera. Azda najproblematickejšiu operu Richarda Wagnera tu toto leto veľmi úspešne naštudoval mladý inscenačný tím okolo režiséra Tobiasa Kratzera, ktorý po prvýkrát v histórii wagnerovského festivalu vyniesol inscenáciu čiastočne von z divadla. V mystickom prepadlisku orchestriska debutoval za dirigentským pultom Valery Gergiev. Repertoár tohtoročných Bayreuthských slávností dopĺňali Koskyho Majstri speváci norimberskí pod taktovkou Philippa Jordana, Sharonov Lohengrin v Thielemannovom hudobnom naštudovaní a derniérovo Wagnerovej Tristan (taktiež Thielemann) spolu s Laufenbergovým Parsifalom pod vedením Semyona Bychkova.

Valery Gergiev bol mužom tohtoročného európskeho festivalového leta – 25. 7. premiéra Tannhäusera v Bayreuthe, 15. 8. zase Simon Boccanegra v Salzburgu plus júlové koncerty na festivale vo švajčiarskom Verbier počas skúškového procesu v Bayreuthe – to všetko stíhal doslova v letku. Vzdialenosti medzi jednotlivými vystúpeniami prekonával na palube vlastnej helikoptéry. Zatiaľ čo bol Kirill Petrenko v jubilejnom wagnerovskom roku 2013 prítomný na každej skúške Castorfovho Ringu, Gergiev navštívil tohto roku len niekoľko skúšok s orchestrom pred premiérou. Jeho letový plán bol vraj pomerne presný, ruský kapelník sa omeškal len na dve skúšky. Žiaľ, na škodu vtipnej a inteligentnej inscenácie, ktorá by si zaslúžila sviežejšiu, vyzretejšiu a hlavne presnejšiu podporu z orchestriska. Valery Gergiev v tempách viac tápal, než ich udával.

Tobiasovi Kratzerovi sa však na javisku podaril husársky kúsok. Jeho odvážne a hlavne kritické spytovanie Wagnerovho Tannhäusera provokovalo v hľadisku i salvy srdečného smiechu, čo je na kultovú svätyňu wagnerovského umenia značne nezvyklé. Dokonca sa mu podarilo „zavesiť ľavačkou“ i „Putinovmu kamarátovi“ Gergievovi, proti ktorému protestovali pred premiérou ľavicoví demonštranti obviňujúc ho z homofóbie, keď v scéne speváckeho zápolenia decentne prekryl harfu dúhovou vlajkou.

Kratzerova Venušina hora plná nerestí je starožitná dodávka značky Citroën. Tak ako kedysi Marina Abramović, dnes v nej cestuje po Durýnsku revolucionárka Venuša (herecky agilná Elena Zhidkova s plným mezzosopránom zamatového timbru). Ako spolujazdci pri nej sedia Tannhäuser prezlečený za klauna, Oskar (Manni Laudenbach) – lilipután s plechovým bubienkom a Le Gateau Chocolat – drag queen tmavej pleti v cukríkových teatrálnych kostýmoch, s hustou prešedivenou bradou, patetickým mejkapom a s účesom pripomínajúcim kráľovského pudla. Ich jazda durýnskymi lesmi sa počas predohry premieta na filmové plátno zapĺňajúce celý javiskový portál festivalového divadla (video: Manuel Braun). Keď tejto „veselej tlupe“ dôjde palivo, ukradne si ho. Hamburgery vo fastfoode zasa „zaplatí“ falšovanou kreditnou kartou a zastaviť ju na úteku nemôže ani policajt – Venuša šliapne na plyn a jednoducho ho zrazí k zemi. Šokovaný Tannhäuser (herecky prekvapivo intenzívny Stephen Gould) vystúpi ešte za jazdy a pristane pred Wagnerovým festivalovým divadlom, kde ho privítajú jeho niekdajší kolegovia v historických kostýmoch počas prestávky pred druhým dejstvom Tannhäusera. Pútnici vo večerných šatách a smokingoch sa do fanfár za scénou ponáhľajú k divadlu, Elisabeth/Lise v historizujúcom kostýme Alžbety Durýnskej pristúpi k Tannhäuserovi a dá mu zaucho. Fanfáry za scénou postupne mĺknu a speváci v kostýmoch sa ponáhľajú za maketu Festivalového divadla. Predstavenie sa čochvíľa začne. Na proscénium prihrmí Venušin Citroën a prerazí policajné zátarasy. Zvyšok Venušinej skupiny sa medzičasom usídlil pri jazierku pod festivalovým divadlom. Počas prestávky medzi prvým a druhým dejstvom tu Le Gateau Chocolat spieva sýtym basom Hallenariu Elisabeth i piesne z muzikálu Arielle. Oskar sedí v nafukovacom člne a do megafónu vykrikuje anarchistické slogany o konci sveta. Bizarný obraz dotvára prestávkové publikum stojace vôkol jazierka.

Spevácky súboj druhého dejstva je situovaný takmer do presnej makety rytierskej siene hradu Wartburg. Pozornosť réžie sa však nezameriava na javisko, ale na zákulisie, ktorého obrazy necháva Kratzer premietať na javiskový portál. Tu vidíme, že Elisabeth vyčíta Tannhäuserovi aféru, že Wolfram sa v zákulisí pri inšpicientskom pulte snaží z ich sváru vyťažiť. To všetko sa odohráva pred výstupmi jednotlivých postáv v historizujúcich kulisách na javisku. Lise Davidsen je ich ohurujúcou speváckou kráľovnou. Jej mohutný soprán blčí i v hlbších registroch, vzdúva sa poľahky do výšok, bez rozpakov a technických prehreškov preklenuje i hradbu zborového spevu. Pre Davidsen je Elisabeth už tak trochu tesná. Vychádzajúca nórska hviezda bayreuthského festivalového neba má pred sebou sľubnú budúcnosť ako Brünnhilde či Isolde. Dúfajme, že sa nenechá najbližšie roky „vypáliť“ spievaním bez rozmyslu a že jej hlasu dopraje čas na dozretie. Počas jej výstupu sa Venušina umelecká skupina pokúša preniknúť do festivalového divadla po rebríku cez balkón. Spolu s Le Gateau Chocolat a Oskarom napokon preniknú do zákulisia, odkiaľ sa snažia sabotovať predstavenie na hlavnom javisku. Transvestita v žltom kostýme a lilipután Oskar ostro kontrastujú s postavami v historizujúcich kostýmoch, čo vyvoláva nejednu vtipnú situáciu.

Divák postupne stráca prehľad medzi realitou konfliktu postáv v zákulisí a fikciou ich vzťahov na javisku historizujúcej inscenácie. Obe úrovne sa na krátko spájajú v momente, keď Elisabeth/Lise ukazuje počas spevu jazvy na predlaktí: „Heinrich, čo ste mi to vykonali?“ Konflikt Alžbety Durýnskej a Heinricha Tannhäusera tu dostáva hlboko tragický rozmer. Venuši sa v kostýme prvého pážaťa napokon podarí torpédovať predstavenie úplne. Na scéne sa rozpúta trma-vrma, Biterolf spadne z javiska rytierskej siene a zraní si koleno. Disponent vybieha na javisko, inšpicient dvíha telefón, aby celý malér nahlásil intendantke. Katharina Wagner zavolá na číslo „110“ a na filmovom plátne vidíme policajnú kolónu, ktorá sa so zapnutými majákmi blíži k festivalovému divadlu.
Wagnerov boj ideí zmyselnosti (Venušina hora) a cudnej zbožnosti Wartburgu interpretoval Kratzer ako konflikt voľnomyšlienkárskej slobody umeleckej komúny a vážneho umenia, neburžoáznej a buržoáznej existencie, anarchie a zákona, slobody a istoty, zároveň však aj ako konflikt medzi „režisérskym divadlom“ a historizujúcou výpravnou inscenáciou či mladým revolučným Wagnerom a neskorším Wagnerom ako úspešným majiteľom festivalového divadla s kontaktmi na najvyššie politické miesta. Kratzerova premyslená réžia, vkusne odetá do kostýmov Rainera Sellmaiera a pôsobivo nasvietená Reinhardom Traubom, inteligentne balansuje medzi časovými, estetickými, etickými a politickými horizontmi, čím sa zaraďuje na úroveň režijne obzvlášť frapujúceho Herheimovho Parsifala (Bayreuth 2008–2012). Oba póly totiž grandiózne zlyhajú. Elisabeth a Wolfram von Eschenbach (brilantne herecky i hlasovo diferencovaný Markus Eiche) sú psychicky na dne, pretože navzdory cnostným ideálom nezvládnu potlačiť sexuálnu žiadostivosť. Wolfram celý čas túžil po Elisabeth, chcel byť slobodným umelcom ako Tannhäuser, chýbala mu však odvaha prelomiť konvencie. Elisabeth márne čaká na Heinricha. Wolfram využije situáciu a Elisabeth sa mu v opustenej dodávke napokon podvolí. Emancipácia zmyselnosti na druhej strane vyústi do totálneho konzumného otroctva: Le Gateau Chocolat ide v záverečnom dejstve na trh s vlastnou kožou ako reklamná ikona pre drahé náramkové hodinky na ozrutnom bilborde. Totálna sloboda sa napokon podvolí zákonom konzumu.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/en/hudobny-zivot/clanok/zahranicie/1602-bayreuth-kult-zije/



Updated: 12. 09. 2019