Logo HŽ

Veronika Lacková: AD I. Šišková: Záver Mozartovho týždňa, HŽ 1–2/2007

Nebýva zvykom reagovať na kritiku vlastného umeleckého výkonu. S vedomím, že „sa to nerobí" si dovol'ujem napísat' niekoľko poznámok. Recitál na kladivkovom klavíri by bol „v súlade s pretrvávajúcim trendom“ v okolitých krajinách (Poľsku, Mad'arsku, Rakúsku a ďalej na západ). Na Slovensku to žiaľ bola ešte stále ojedinelá udalosť. Sme poslednou krajinou stredoeurópskeho kultúrneho priestoru, ktorá nemá k dispozícii jediný hrateľný exemplár klasicistického kladivkového klavíra. Zapožičanie nástroja bolo spojené s organizačnými a finančnými ťažkosťami, takmer väčšími ako príprava umeleckého výkonu. Nástroj som nevolila kvôli „trendu“, ale z hlbokého umeleckého presvedčenia. Spomínaný trend nie je len „priblíženie sa pôvodnému zvuku“, ale čo najvernejšie priblíženie sa skutočnému obsahu diel. Farba zvuku je jedným z celého komplexu vlastností kladivkového klavíra. Zásadnejšou je jeho mimoriadna tvarovateľnosť, priamo zodpovedajúca dialogickému a rétorickému svetu Mozartovej hudby.

Napriek dostatku metafor pozitívne hodnotiacich výkon, v kritike chýbajú konkrétne fakty:„novosť" môže evokovať módnosť, „na jeden dych" a „s temperamentom, vášnivo a citom pre mieru" nehovorí nič o konkrétnych umeleckých postupoch;frázovaní, artikulácii, dynamike, voľbe tempa v súlade alebo nesúlade s duchom skladby. V stave všeobecnej nezorientovanosti (hlavne v radoch klaviristov) v oblasti tzv. historicky poučenej interpretácie by bolo vel'kým prínosom,keby hudobná kritika tento deficit vyrovnávala. O vhodnosti Sonáty C dur KV 330 ako záveru koncertu možno polemizovať. Či je intimita a komornosť (osobne sa nestotožňujem s touto charakteristikou diela) kontraindikáciou je vecou názoru. Dramaturgiu som zostavovala vel'mi vedome ako protiklad k záplave náhodilých a konvenčných dramaturgií s finálnym hlukom a bravúrou, ako oblúk od pestrosti a brilantnosti (Sonáta F dur KV 332), cez potemnenie a kontrastnosť (Fantázia d mol KV 395), vtip, banalitu a hravost' (Variácie G dur KV 455), ku skutočnej dráme (Fantázia c mol KV 475) a konečnému vyjasneniu v rafinovanej naivite a elegancii (spomínaná Sonáta C dur). Záverečný príkry obrat od „vysokej umeleckej úrovne“ a „presvedčivosti“ k „ľudskejbezmocnosti“ (ktorý odborný aspekt umeleckého výkonu si má čitatel' pod týmto pojmom predstaviť ?!) nie je najšťasnejším vyjadrením. Pokial' mal kritik na mysli výpadok pamäti, únavu alebo oslabenú koncentráciu je to legitímny (a samozrejme kritizovateľný) jav celovečerného recitálu. Mal by však byt' správne pomenovaný.