Logo HŽ

Ide skutočne o Liszta?

Moje poznámky musím začať loveckým sloganom „trafená hus zagágala“, čo býva pre poľovníka neklamným znakom, že guľka zasiahla svoj terč. To, že sa moje meno objavilo v úvodníku Hudobného života v nezvyklom, bezpochyby nie odbornom kontexte, si žiada odpoveď na položené otázky aj istú korekciu. Musím konštatovať, že som nikdy nikoho „nezaštítil“ ani nezaštiťoval, ani v lobistickom, ani v ochrannom či v inom význame. Nikdy som nikomu nebránil v tom, aby mohol slobodne bádať, hľadať pravdu a vysloviť svoj názor. Nepravda a lož u mňa nikdy nemali otvorené dvere. A diskusia je už od antiky jedinou slobodnou cestou dopátrania sa pravdy. A nebolo tomu inak ani v tomto prípade tzv. „zaštiťovania“. Skôr je pravdou, ako konštatuje autor úvodníka, „zaváhanie Demkových oponentov“. To, že o 3 zväzkoch a štúdii k osobnosti Liszta z pera Miroslava Demka dlhé roky nepadla ani len zmienka, pozitívna ani negatívna, je príznačné pre slovenskú publicistiku, a najmä pre situáciu v bádaní o hudbe v 19. storočí. Citovanie bonmotu pána Breinera v SME je zrejme pošmyknutím bez merita k veci a v úvodníku sa vyníma ako groteska. Rovnako zaujímavý je rad citátov, ktoré vydavateľ do tohto sporu vpletie ako poučenie a akési memento. O Alfredovi Einsteinovi síce konštatuje, že sa jeho citát o nacionalizme vzťahuje na 20.—30. roky, od tých sme však ďaleko. Treba dodať, že ani po vojne sa Einstein neodhodlal vrátiť do Európy, lebo s obavami a so sklamaním sledoval pokračujúci nacionalizmus a chabý a s nevôľou realizovaný proces „denacifikácie“ rakúskej a nemeckej muzikológie. Preto sa jeho postoj nevzťahoval len na minulosť. Preto odmietol prijať v roku 1949 rehabilitačné vyznamenanie Salzburského festivalu a rovnako necestoval do Berlína za podobným účelom so slovami, že sa nechce vrátiť do „štvrtej ríše“. Akú úlohu hrá nacionalizmus v Európe dnes, je politická otázka, ktorá stále straší v rôznych vhodných a nevhodných formách. A každý ho používa tak, ako sa mu to hodí. Dnes aj v tomto lisztovskom kontexte. Einsteinov citát Schopenhauera, s tvrdými nacionálne a vlastenecky orientovanými slovami, sa týka ešte staršieho obdobia, aj keď jeho filozofia nemala také ušľachtilé dôsledky, ako sa s ňou neskoršie narábalo. Arthur Schopenhauer, ako veľký mysliteľ 19. storočia, bol okrem iného najobľúbenejšou lektúrou slobodníka Adolfa Hitlera a jeho knižka Svet ako vôla a predstava bola jeho nerozlučným priateľom. Nosil ju stále vo vrecku v zákopoch 1. svetovej vojny. Rovnako obdivoval po celý život myšlienky Schopenhauerových žiakov a jeho nasledovníkov. Bezpochyby „übermenschovská“ ideológia a antisemitizmom poznačený Friedrich Nietsche a mytologizovaný Richard Wagner sa tešili jeho obdivu a zohrali neblahý aktuálny politický vplyv. Ako idoly fašistického Nemecka a všetkého toho, čo z tejto ideológie vzišlo. Kombinácia antifašistického Einsteina a na opačnom póle rozvíjaná nemecká filozofia, sú sotva šťastným vstupom do čísla časopisu, aj keď môže byť poučný. Avšak ani Liszt ani Demko s jedným ani s druhým nemajú nič spoločné. Je chvályhodné, že vydavateľ predstavuje autorku ako špecialistku. Je to druhý príspevok či článok, ktorý vôbec venovala autorka Lisztovi. Prvý predniesla na 1. lisztovskej konferencii v roku 2007, ktorú organizoval Miroslav Demko a na ktorú ju pozval, jej príspevok bol uverejnený v zborníčku Franz Liszt a jeho domovina (SBS SAV Bratislava. Lisztova spoločnosť na Slovensku 2007, str. 37—50). Oba príspevky autorky stavajú na tých istých premisách, úvahách a ich interpretácii, dobre známych a zaužívaných argumentoch, tak ako sa Liszt od 19. storočia do 30.–40. rokov 20. storočia interpretoval. To, že sa Liszt už za svojho života dostal do víru nacionalisticky prestížneho boja „komu patrí“, na to je nekonečné množstvo literatúry a polemík. Aspoň dva časové mantinely. V najnovšom internetovom Classic Music Navigator čítame pri mene Franz Liszt – Hungarian, German, French. Béla Bartók, ktorý uverejnil dve štúdie o Lisztovi, v jednej z nich pod názvom Lisztovské problémy píše v roku 1936: „Ak skúmame jeho pôvod z hľadiska rasového, neprichádzame k mnohým výsledkom. Matka je nemecká Rakúšanka; či rodina otca je maďarského, nemeckého alebo azda slovanského pôvodu, sa zdá, že sa na základe dokumentov nedá objasniť. Ale v základe vzato napínanie tejto otázky nie je dôležité, veď aj v západnej Európe u osobností veľkých národov vidíme, koľkí sú rasovo cudzieho pôvodu. A ešte aj tu u nás, vo východnej Európe, je také miešanie rás ako nikde inde v Európe. Liszt Ferencz sa narodil každopádne na území vtedajšieho Maďarska (pozn. O. E.: Uhorska), bol teda každopádne maďarským (dopl. O. E. = uhorským či rakúsko-uhorským) štátnym občanom: to je nespochybniteľná skutočnosť, ktorú prijímame ako východisko.“  Potom Bartók prechádza k jazykovej znalosti Liszta, ktorá je taká, ako to je všeobecne známe: po maďarsky nevedel, a teda aj všetky jeho výroky zaznamenané v maďarčine sú podvrhmi, boli mu nutne vložené do úst a do pera. Bartók sa vracia aj k ortografii mena List = Liszt a cituje slovenský význam slova. Bartókov príspevok je samozrejme oveľa zaujímavejší v tom, ako chápe a interpretuje jeho hudbu. Pojem „rasová“ je vo vtedajšej dobe pod vplyvom fašizujúcej sa Európy „bežne“ používaný namiesto etnická, ako je tomu neskoršie. Že Bartóka tieto otázky naďalej znepokojovali, je zrejmé z hodnotiacich slov ďalšieho koryfeja tradičnej maďarskej muzikológie Benceho Szabolcsiho, ktorý k tejto otázke píše: „Môžeme povedať, že problém Liszta ho prenasledoval až do konca života. Hneď ho znepokojovala národná otázka, potom to bol jeho vzťah k ľudovej hudbe a k hudobnej kultúre východnej Európy, hneď rozvíjal Lisztove formálne riešenia a jeho harmonický systém, potom zase uštedril oficiálnej maďarskej hudobnej politike úder, potom v ňom súperilo postavenie umelca v Európe. Bojuje proti a aj za svojho najväčšieho predchodcu a vždy hľadá v ňom svoj vzor a kontinuitu aj tam, kde o tom nehovorí.“  Každopádne Slovensko sa na tejto honbe na Liszta nemohlo zúčastniť a ani sa nezúčastnilo, ako to bolo najmä v druhej polovici 19. storočí na programe dňa, napriek nespočetným kontaktom skladateľa so Slovenskom a s Bratislavou. Významné osobnosti, umelci, vynálezcovia, politici, myslitelia a ich dielo boli a mali byť ozdobou, trofejou a dokladom odlesku výnimočnosti génia vyvoleného národa, ku ktorému ich priradili, či už to bola pravda, alebo nie. To, načo sa podujal Miroslav Demko a čo bolo hnacou silou jeho hľadania a poznania, bolo dopátrať sa skutočnej identity Liszta, jeho genealógie, rodinného pozadia a, ako sa to zdôraznilo v 19. storočí, aj jeho etnického pôvodu. Tradované predstavy a „dokumenty“ v lisztovskej literatúre chcel podrobiť analýze pravdivosti, čo v spleti mnohorakosti Lisztových európskych kontaktov a činnosti je ťažkou úlohou. Tak, ako je zložité odkryť, čo a kto bol Beethoven v zmysle „zápisov“ autora  prvej monografie o ňom, Antona Felixa Schindlera, čo povedal alebo nepovedal Beethoven, čo je pravda a čo je výmyslom, falzifikátom Schindlera. Aj u Liszta sa stretávame s takou cieľavedomou citačnou mániou súčasníkov istého zamerania a obsahu. Okrem toho v 20. storočí naďalej pokračuje honba za „výpoveďami“ takéhoto charakteru v nezmenšenej intenzite. Prečo by Slovensko malo byť výnimkou a bezmyšlienkovite akceptovať sutinami prekryté polopravdy a lži, ktoré sú výsledkom takého manipulovania s minulosťou, nielen v 19. storočí, ale aj dnes? U Liszta to dospelo až k úsiliu zakrátko po smrti ho exhumovať a tajne uniesť do „rodnej zeme“. Nie je to teda ojedinelá snaha, s ktorou sa veda nevyhnutne stretáva. A upierať právo hľadať pravdy, vyvracať mýty a legendy je legitímne, ako v minulosti tak dnes. Či vzniknú nové legendy je otázka presvedčivosti, nepresvedčivosti alebo akceptácie a intepretácie nových poznatkov vedeckou komunitou, každopádne však smeruje dopredu a nie dozadu. To, čo obsahujú oba príspevky autorky, je opakovanie v starej a staršej lisztovskej literatúre pertraktovaných faktov, sčasti prijatých, akceptovaných a sčasti spochybnených. Pokiaľ ide o najrozsiahlejšiu „novú“ časť, ktorá sa týka Dies irae (a ktorá sa aj v Bartókovom príspevku teší osobitej pozornosti), toho sa na tomto mieste nebudem dotýkať. Na to bude iste kompetentnejšie odpovedať Miroslav Demko, ktorý práve zadal do tlače svoju štvrtú knihu venovanú Lisztovi, osobitne jeho Toten- či Todentanzu. Preto sa ani nezapojím do „polemiky“, ktorú vedie autorka v príspevku a ktorú okorenila sentenciami ako „autorovej bohatej fantázii chýba elementárna historická korekcia“, „osobnosť Franza Liszta slúži Demkovi ako konštrukt“, „aby dosiahol zhodu so svojou fixnou ideou“, „pre svoje nové tvrdenia nepotrebuje dôkazy, je to len fikcia, kde možno svojvoľne zameniť výmysel a historický fakt alebo ich dať do ľubovoľných súvislostí.... Základným problémom je absencia vedeckej metodológie...“. Tie isté „myšlienky“ sa opakujú v mnohonásobných verziách a obmenách. A na záver rečnícka otázka autorky: „Úprimne povedané, nechápem, aký cieľ sa sledoval týmto hrubým zavádzaním odbornej i laickej hudobnokultúrnej verejnosti.“ Po takomto spracovaní čitateľa môže nasledovať rozklad. Autorka sa zrejme podnes nevyrovnala s diferenciáciou pojmov Maďarsko a Uhorsko (čo patrí dnes k bežnej výbave každého poslucháča histórie) a z jej ďalšieho textu je zrejmé, kde prechádza voľne z jedného pojmu na druhý. Už aj Bartókovi pred 7 desaťročiami bolo jasné, že je rozdiel medzi etnicitou a štátnym občianstvom. Pôsobí až groteskne, že autorka hľadá v dobovej slovenskej tlači zmienky o slovenskosti Liszta, ktorá vtedy stála pod drobnohľadom uhorsko-maďarskej cenzúry a za ktorou exil alebo väzenie boli obvyklými prostriedkami „diskusie“. Pokiaľ ide o Lisztovo rodisko Raiding (aj Rajnof), veľa sa medzitým objasnilo ohľadom etnického zloženia: Raiding v 13. storočí nesie označenie Rednyk resp. Rudník, maďarské označenie Dobrony z 15. storočia pochádza zo slovanského Dobrjanin, napokon aj označenie Eisenstadt (Železno Mjesto, Železno) patrí do tejto kategórie. Toponymia ukazuje na etnický charakter oblasti, v ktorej sa tieto kultúrne procesy odohrali a ktoré sa týkajú aj Liszta a jeho rodiny, priamo alebo nepriamo. Napokon vidíme, že sa Rakúsko dodnes nevie so svojimi menšinami historicky ani v aktuálnej kultúrnej politike dôstojne vyrovnať, rovnako ako tomu bolo predtým v Uhorsku. Aj ďalšie etnické zloženie sa zrejme odzrkadlilo v tom, že po 1. svetovej vojne sa Burgenland stal spolkovou krajinou Rakúska a vyčlenil sa z Uhorska. V tejto súvislosti došlo v Raidingu v posledných rokoch k rozvoju kultu Liszta. Po otvorení Franz Liszt Kulturzentrum s veľkou koncertnou sálou, knižnicou a s množstvom stálych podujatí napísali v roku 2006 Salzburger Nachrichten: „Franz Liszt wurde am 22. Oktober 1811 in Raiding als Sohn des Verwaltungsbeamten Adam Liszt und seiner Frau Maria Anna geboren. Raiding gehörte damals zu Ungarn; gleichwohl wurde bei den Liszts, die der slowakischen Minderheit angehörten, zu Hause slowakisch gesprochen. 1821 übersiedelte die Familie nach Wien und 1823 nach Paris.“ (Kultur, 17. 10. 2006). Neviem či autor čítal Demka alebo prišiel na túto „fikciu, legendu alebo mýtus“ sám. Každopádne sa nedá predpokladať že časopis zo Salzburgu, jedného zo svetových hudobných centier, má záujem na rozšírení novinárskych kačíc, na aké je bohatá naša tlač. Či to je pravda alebo nie, to je otázka ďalšieho výskumu.