Logo HŽ

AD HŽ 9/2018: Ivan Šiller: Asi sme vyčnievali z radu

Dovoľte mi, aby som reagoval na rozhovor uverejnený v minulom čísle Hudobného života. V rozhovore redaktorky Barbary Rónaiovej a Ivana Šillera sa viackrát spomína moje meno, spolu s narážkami na moju osobu. Takto som nútený, aj keď nerád, zverejniť svoje stanovisko k niektorým nepresnostiam. Po prvé: Braňo Dugovič je naďalej členom katedry.

Po druhé: Ivan Šiller tvrdí, že som sa s dekankou fakulty (za jeho chrbtom) dohodol, že prevezmem vedenie katedry. Musím podotknúť, že on osobne vedel o zámere vedenia skôr ako ja, pretože, ak sa nemýlim, bol prvý, ktorý mi to, čo sa povráva, oznámil telefonicky. Súčasne mi naznačil, že by katedru viedol rád aj naďalej. Myslím, že toto svoje stanovisko mal predniesť predovšetkým vedeniu fakulty, ktoré má právo v otázkach vedenia jednotlivých zložiek organizácie, v tomto prípade fakulty, rozhodovať. Veta v uvedenom rozhovore „s dekankou (…) som v podstate nemal žiaden kontakt“, je tak trochu signifikantná. Niekoľko dní na to som bol pozvaný na vedenie fakulty, kde mi táto alternatíva bola skutočne predostretá, s mojou výhradou, že najprv je nutné túto skutočnosť a prípadné výhrady prediskutovať s dr. Šillerom. Bolo mi vysvetlené, že pán kolega dostal písomný dekrét na dva roky a tak ho aj prijal. Pre zaujímavosť uvádzam, že podobná skutočnosť nastala aj v minulosti, keď katedru po mne preberal dr. Boroš (bez akéhokoľvek cirkusu okolo toho). Podotýkam, že ešte niekoľkokrát som svoje stanovisko vedeniu prezentoval a keď mi prišlo poverenie aj písomne, tak som ho, po porade s kolegami a tak isto s Ivanom Šillerom neprijal, o čom v rozhovore tento taktne pomlčal. Následne poverenie odmietol aj dr. Boroš a tak katedru viedol ďalší semester prodekan, ktorý bol súčasne vedúcim inej katedry, čo zaiste nebolo najlepším riešením. Keďže následne, po pol roku, bolo vypísané verejné výberové konanie na miesto vedúceho, po počiatočnom váhaní som sa, podobne ako aj iní kolegovia katedry a ako bývalý garant štúdia, prihlásil do výberu, v ktorom som uspel.

Po tretie: Poznámku o neaktívnych sedemdesiatnikoch v rozhovore som nútený vzťahovať na seba, pretože tým sedemdesiatnikom na katedre som iba ja osobne. Tí, čo ma poznajú a sledujú moju činnosť koncertnú i publikačnú, môžu potvrdiť moju súčasnú aktivitu. S radosťou môžem konštatovať, že sa míňa moja publikácia o Mozartových klavírnych koncertoch, ako aj druhé vydanie Hudby klavíra, ktoré sa uplatňuje aj v Českej republike a ktoré oceňujú predovšetkým pedagógovia klavíra a klaviristi, ktorým sú určené. Nechcem preceňovať hodnotu svojich publikácií, sú to často intímne zážitky očarenia hudbou interpreta, teda nie vedecké monografie, ani nie tie spomínané príspevky do karentovaných časopisov. Momentálne pracujem na ďalších publikačných výstupoch. Okrem toho som momentálne aktívny v oblasti verejnej prednáškovej činnosti, naposledy v auguste tohto roku, pri podujatí asociácie učiteľov klavírnej hry EPTA, ako aj na slovenských konzervatóriách. Keďže sú v rozhovore uvádzané zahraničné aktivity niektorých výnimiek z „málo aktívnych“ profesorov fakulty, dovoľujem si aj ja uviesť niekoľko svojich, aj keď už boli vo vašom časopise z príležitosti mojich narodenín, spolu s recenziou môjho koncertu, na mimoriadnej obsažnej ploche uvedené. Sólisticky som účinkoval v jedenástich krajinách Európy, v Južnej Kórei, kde som viedol aj majstrovské kurzy, na Kube či v Jeruzaleme. Viackrát som sólisticky účinkoval v niektorých regiónoch bývalého ZSSR, z toho dvakrát v Moskve (Moskovské konzervatórium, Inštitút Gnesiny). V súčasnosti vyvíjam koncertnú činnosť v spolupráci s kolegyňou doc. Šašinovou (naposledy v marci tohto roku v Dvorane VŠMU), s ktorou sme vydali CD, na ktorom je ťažisková interpretácia Stravinského Svätenia jari v autorskej úprave pre štvorručný klavír. Napriek sedemdesiatim dvom rokom sú moje telesné pozostatky v dobrom stave (čo môžem doložiť lekárskym potvrdením) a chuť do práce na obidvoch školách, na ktorých pôsobím, je neutíchajúca a nie formálna, čo mi moji študenti, ale aj kolegovia, veľmi radi vyjadrujú osobne i písomne. Nakoniec, pri súčasnej tendencii predlžovania termínu odchodu do dôchodku, nie je diskriminácia z dôvodu veku na mieste. Uvedomujem si pritom, že každý prežitý deň je pre mňa darom a taktiež, že neviem dňa ani hodiny, pretože to je v rukách vysoko nado mnou. V tom sme si asi všetci rovní. Pre uplatňovanie mladých na pracovisku (na oboch, kde pôsobím, je ich prevažná väčšina) je dôležitá ich ambícia dosahovať akademicko-pedagogické postupy, o ktoré má každý právo uchádzať sa, ak spĺňa kritériá. Je potrebné uviesť, že podmienky získania titulov na pedagogických a umeleckých vysokých školách sú rozdielne, predovšetkým v závažnosti publikačných výstupov, čo sa môže odraziť aj pri výberových konaniach.

Po štvrté: Poznámku o strachu, ktorý tu panuje od vpádu ruských vojsk si vyprosím za celú generáciu, ktorá stála v pamätnom roku nebojácne pred tankmi, v čase keď Ivan Šiller zrejme ešte nebol na svete. Chcem na záver poznamenať, že si vysoko vážim kolegov a výsledky ich práce na oboch školách, na ktorých pôsobím, a myslím si, že môj priateľský vzťah oceňujú takisto. Je pod moju úroveň, aby som do diskusie vnášal momenty, ktoré majú z hľadiska etiky suterénnu hodnotu. Možno by bolo vhodné vniesť do riešenia problémov viac reflexie z oboch konfrontovaných strán, čo je však problémom celej našej súčasnej spoločnosti.

Autor je Vedúci Katedry hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave