O diele: Hovorí sa, že hudba je „umenie v čase“. Hodiny Vesmíru tikajú od nepamäti. Z toho tajemného tikania sa vynoril čas živých stvorení, čas ľudskej histórie a napokon čas každého z nás. Prežívaný ľudský čas, o ktorom vieme, že „nevieme dňa ani hodiny“. Že každé naše predsavzatie – ak ho vôbec budeme môcť – smieť dokončiť, môže byť tým posledným. Akýmsi epilógom nášho nepatrného príbehu. V umení sa toto základné poznanie prejavilo – prejavuje takými kategóriami ako pátos či „passionato“ na jednej strane a „čas adagia“ (Bohdan Pociej), tzn. Čas kontemplácie, meditácie na strane druhej. Pripomínajú, že umenie nie je v pravom rade záležitosťou akejsi estetiky, ale výrazom existencie. Vyplýva z toho, že hudba sa stáva umením vtedy, ak sa chronometrický abstraktný čas stáva „časom v hudbe“ – časom prežívaným v intenciách uvedených kategórií. Vedeli o tom svoje nielen tzv. klasikovia s Beethovenom v čele a nielen predhistorickí muzikanti (šamani?), ale všetci tí, čo sa nedali – povediac s Maxom Picardom – na „útek pred Bohom“. Samozrejme nielen v hudbe – viď Ingmar Bergman „Šepoty a výkriky“. Aj pre umenie platí imperatív: „Predaj, čo máš, rozdaj chudobným...“, to znamená: rezignuj na to, čo si v tejto sfére nadobudol (skúsenosti, erudíciu), čo ti dali, čo ťa naučili: musíš prekonať „zrozumiteľnosť“ všednej reči, ak máš dať výraz svojmu bytiu „tu a teraz“, lebo iba „šepoty a výkriky“ majú (snáď?) šancu zaradiť sa do sféry symbolov tajomstva Bytia.
(Roman Berger (Na Zelený štvrtok 2010))

Prvé uvedenie na Slovensku

13. 4. 2010, Koncertná sieň Dvorana, Bratislava, SK
INTERPRETI: Branislav Dugovič (cl), Ján Slávik (vc), Ladislav Fanzowitz (pf)
X