O diele:

Balada – Burleska op. 84 Jána Zimmera je závažnou kompozíciou pre sólovú violu, v ktorej autor využíva prednosti nástroja, najmä čo sa týka mäkkého plnozvuku, farieb v spodnom registri, možností dôraznej rytmiky, ale aj výraznejších apelov vo vrchnejších polohách. Autorova inklinácia k bartókovskej modálnej modalite aj rytmike je zjavná, nakoľko patril k tým slovenským autorom, ktorí uprednostnili štúdium kompozície na Akadémii Franza Liszta v Budapešti a nie na pražskom Konzervatóriu. Jeho kompozičné začiatky výrazne kreovalo neobyčajné nadanie koncertného klaviristu, ale najmä dobré základy od Eugena Suchoňa, ktoré našli svoje progresívne pokračovanie u chýrneho maďarského pedagóga kompozície a žiaka O. Respighiho – Ferenca Farkasa (medzi jeho odchovancov patrila celá plejáda veľkých mien maďarskej avantgardy z postbartókovskej éry na čele s Gy. Ligetim, Gy. Kurtágom, E. Petrovičom, A. Bozayom, Zs. Durkóm, Z. Jeneym a ďalšími významnými autormi).
Je obdivuhodné, s akou senzibilitou pristúpil prevažne pre klavír komponujúci autor k viole ako nástroju, ktorý zďaleka neoplýval tak iskrivou, brilantnou virtuozitou ako „ostrieľaný“ klavír. Napriek tomu jednotlivé uzavreté diely pôsobia veľmi prirodzene, kompaktne s mimoriadne zaujímavou a nápadito riešeným plnozvukom tohto nenápadného, avšak farebne veľmi bohatého sláčikového nástroja. Melodické postupy v móde, striedajúcom celý tón s poltónom, ústia do akordických kadencií na báze kvintovej akordiky.
Pre potreby neustále plynúcej evolučnej hudby siahol Zimmer po variačnom princípe, a tak v každom úseku tohto rozsiahlejšieho formového útvaru prichádza základný výrazný rytmický útvar, ktorý je následne podrobený dôkladnému spracovaniu. Skladbe vládne modálne spracovanie materiálu a celkový gradačný formový priebeh postupne speje k záverečnému vyvrcholeniu.


(Ivan Buffa, in: bulletin Nová slovenská hudba 2014, s. 23.)

Prvé uvedenie na Slovensku

20. 6. 1977, Koncertná sieň Klarisky, Bratislava, SK
INTERPRETI: Milan Telecký (vl)
X