O diele:

IV. Koncert pre klavír a orchester, op. 36 Jána Zimmera, vznikol v priebehu rokov 1959/60. Celé dielo je vybudované na jednej hudobnej myšlienke, v ktorej hrajú závažnú úlohu dva oporné kvartové intervaly.
Prvá časť Andante vychádza z orchestrálneho ostinata široko rozvetveného ensemblu sláčikov. Nad týmto základom sa striedavo vynára ústredná hudobná myšlienka jednak v sólovom klavíri, jednak prevažne v drevených dychových nástrojoch. Celá časť využíva možnosti voľnej fantazijnej formy, takže darmo by sme tu hľadali napríklad pevné formové členenie sonátového charakteru. Táto časť prechádza attaca do druhej časti Con ferocia. Je to trojdielne scherzo, v ktorom je nápadné nepravidelné rytmické striedanie 4/8 a 3/8 taktu. Táto rytmická kontrastnosť umožňuje skladateľovi rad nečakaných a náhlych rytmických vzrušení i množstvo zaujímavých detailov. Stredný diel scherza má akýsi reminiscenčný charakter. Nápadné je opäť ostinato sláčikového súboru, nad ktorým sa bohato uplatňujú virtuózne figúry klavíra a drobné partie dychových nástrojov. Z tohto ostinátneho miesta prejde skladateľ opäť do nálad prvého dielu scherza, ktoré vyvrcholí codou, posadenou tradične do zvuku tutti orchestra.
Tretia časť Reminiscenza využíva v základe sled septimových akordov, ktoré sa striedajú v drevených a plechových nástrojoch. Poslucháč ich často cíti ako vydržiavané harmónie, nad ktorými ide sólový klavír. Myšlienka, ktorú prináša, je síce len v rozsahu čistej kvinty, avšak základné obrysy skladateľ napĺňa mnohými chromatickými obmenami. Táto myšlienka sa často vracia v inverzii, v rôznych rozšíreniach a v rôzne dômyselných klavírnych faktúrach.
Finále Koncertu má rytmický charakter, ktorý prechádza do krátkej kadencie sólového nástroja. Reminiscenčný princíp sa tu uplatňuje v plnom rozsahu, takže sa opäť stretávame s mnohými predchádzajúcimi motivickými prvkami. Vo Finále zaujme najmä štvorhlasá fúga, uvedená najskôr v sláčikoch. Po vyčerpaní tém nasledujú už len rytmické vlastnosti fúgovej témy, ktoré interpretujú drevené nástroje a malý bubienok. O chvíľu preberá tento rytmický charakter sólový klavír, pričom skladateľ zvlášť využíva rytmické pregnantnosti, ktoré sú akosi najvlastnejšie pre tento nástroj. Po vyvrcholení prevedenia nastupuje záver fúgy, kde klavír opäť len rytmizuje fúgovú tému, kým v orchestri sa ozýva základná myšlienka prvej časti koncertu. V pléne celého orchestra, v tonálnom ovzduší A dur, znova zaznie základná téma celého koncertu a krátke Larghetto potom rýchlo ukončuje.
V Koncerte nájdeme mnohé z typických skladateľských vlastností Jána Zimmera. Hoci nikde neopúšťa pevný tonálny základ, predsa jeho značne bohatá chromatika vyvoláva dojem zvlášť pôsobivej harmonickej labilnosti. Časté sklony k motorickému rytmu a ostinátnej technike sú i tu – rovnako ako v mnohých jeho starších skladbách – jedným z najtypickejších rysov. Známa zimmerovská lyrická kantiléna však celkom neustupuje zo skladby, objavuje sa takmer rovnocenne v sólovom klavíri i v samostatných protihlasoch, najmä sláčikových nástrojov.


(Zdenko Nováček, in: sprievodný text k LP Supraphon DV 6177, 1965)

Časti diela:
Meditazione
Con ferocia
Reminiscenza e Finale


Prvé uvedenie na Slovensku

11. 10. 1962, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava, SK
INTERPRETI: Ján Zimmer (pf), Slovenská filharmónia, Ľudovít Rajter (dir.)
X