O diele:

Sonáta s motívom Karola Szymanowského vznikla v atmosfére kampane proti „Solidarite“ po vyhlásení vojnového stavu v Poľsku. Na prvý pohľad v skladbe dominujú znaky neoklasickej-neoromantickej hudby. Avšak hudobná substancia nadväzuje na ideu, ktorú sledujem od čias symfonických Transformácií (1964) – ide o ideu štrukturálneho zjednotenia rozbitej, zatomizovanej substancie. V cykle Konvergencie (1968–1974) som ju realizoval pod heslom ,Od Xenakisa po diatoniku‘. Stav „disiecta membra“ vyprovokoval u mňa trvalú snahu o zovšeobecňovanie princípu harmónie. Sonáta je jedným z „pokusov“ v tomto smere. Prvá časť rozvíja 12-tónovú tému a jej deriváty pod zorným uhlom monointervalových sérií, ktoré umožňujú modulácie do tonálnej harmónie; v tomto kontexte je uvedený citát zo 4. symfónie Karola Szymanowského, konfrontovaný v závere s fragmentom „Dies irae“. Druhá časť rozvíja kryptogram „A-H-A-B-A“ (husle sólo) do romanticko-sentimentálneho oblúku, ten zlomí „invázia“ brutality a chaosu (stochastické štruktúry). Repríza lyrickej línie je narušovaná „intervenciami“ klavíra a napokon dochádza k akejsi „symbióze“ – neutralizácii, ktorá vyúsťuje do „morendo“. Tretia časť začína frivolným „giocoso“ in D na pozadí postupne rozširovaného fragmentu kvintovej série, jej motorické rozvinutie dochádza plynule do malosekundových štruktúr „impregnovaných“ ešte raz stochastickou sekvenciou (husle). Po quasi-rozvedení prichádza diatonická transformácia dodekafonickej témy prvej časti. V kadencii sa husle a klavír aleatoricky rozchádzajú, aby sa stretli v kóde – variante úvodu. Po rokoch značnej izolácie som sa dozvedel, že „postmoderna“ zasiahla aj hudbu. Možno, že idea integrácie nadobudla nechtiac znaky tohto „megatrendu“. Ešte jedna poznámka: to, čo som teraz o Sonáte napísal, môže sugerovať, že ide o programovú hudbu. Nie je to tak – komponoval som sonátu. Komponoval som ju pravda v „anti-sonátovej“ dobe. A po rokoch o nej opäť v „anti-sonátovej“ dobe hovorím. Skladbu som venoval Krystyne Tarnawskej-Kaczorowskej. Sonátu vydalo Vydavateľstvo Slovenského hudobného fondu a Bärenreiter-Editio-Supraphon. Prvými interpretmi boli Daniela Varínska a Pavel Bogacz.


(autor, in: bulletin Nová slovenská hudba 2000)

Časti diela:
Andante statico. Allegro risoluto
Lento amoroso e intervenzioni
Vivo, giocoso


Prvé uvedenie na Slovensku

25. 6. 1984, Mozartova sieň, Bratislava, SK
INTERPRETI: Pavel Bogacz (vn), Daniela Varínska (pf)
X