O diele:

Symfónia č. 3 B dur, op. 17b s podtitulom „Malá symfónia“ vznikla prepracovaním Dychového kvinteta B dur z roku 1933, teda z doby, kedy sa mladý Moyzes ešte pokúšal o pripojenie sa k avantgardnejším prúdom z prostredia pražskej a parížskej proveniencie. Napriek tomu, že takmer všetky svoje diela z tohto obdobia autor podrobil revízii a ubral im tak aj časť z ich autonómnej štýlovej spontaneity, zostal v nich napriek všetkému dostatok elegancie, šarmu a noblesy, vďaka čomu môžeme hovoriť aspoň o chvíľkovom závane progresívneho, autentického neoklasicizmu na území Slovenska. Symfónia si ponecháva cyklický päťčasťový koncept Kvinteta. Inštrumentácia pre orchester spolu s prepracovaním dielo posúva z hravej, miestami provokatívnej či žoviálnej roviny smerom k serióznejšiemu symfonickému prejavu. Stručnejšia výpoveď jednotlivých častí spolu s čírou jednoduchosťou výrazu a formového riešenia pripomína koncepcie vrcholných kompozícií skladateľov Parížskej šestky, najmä Honeggera a Poulenca.
Prvá časť prináša najskôr harmonicky zaujímavo riešené slávnostné otvorenie diela, z ktorého sa vynorí bezstarostne ladená, kratšia sonátová forma. V nasledujúcej, najkratšej časti sa uvoľnenosť pretaví do pastorálnej nežnosti. Prostredná tretia časť je harmonicky najzaujímavejšia, plnou ostrejších stretov proti sebe vedeného protihlasu. Štvrtá časť prináša misterióznu náladu a impresionistické farby s jemným dramatickým pozadím. Posledná časť ako sonátové rondo rámcuje plastickú jednoduchosť krajných dielom s prostrednou, kontrastujúcou sentimentálnou lyrikou, aby sa v samotnom závere pripomenuli úryvky z predošlých častí. Rovnaké riešenie Moyzes uplatnil aj v závere podobne ladeného Divertimenta op. 11.


(Ivan Buffa, in: bulletin Nová slovenská hudba 2014, s. 74.)

Časti diela:
Introduzione: Grave. Allegro moderato ma molto ritmico 4' 13''
Variazioni: Larghetto 3' 35''
Scherzo: Presto 4'
Intermezzo: Largamente 4' 33''
Finale: Allegro con moto 7' 23''

X