O diele:

Koncert pre orchester, dielo 30. z roku 1957 je jedno z najvýznamnejších jeho diel, v ktorom sa zreteľne prejavuje autorov individuálny skladateľský profil. Princíp koncertantného štýlu využíva tu k všestrannému uplatneniu farieb a technických daností nástrojov symfonického orchestra. K jeho zdravému melodickému cíteniu a harmonickej bohatosti pristupuje ako dôležitý výrazový a formotvorný element tiež rytmus. Skladba, ktorá má 5 častí, je formovou kombináciou sonátovej a suitovej cykličnosti.

I. časť má charakter rondovej formy s dvoma striedajúcimi sa myšlienkami. Je pripravená pomalým úvodom nad ostinátne zadržaným tónom e. Postupná gradácia a vyvrcholenie pripravuje nástup hlavnej myšlienky v č. 3, ktorá je melodicky a rytmicky výrazná a rozvíja sa z motívu ako jadra v širokú formuláciu hlavnej myšlienkovej skupiny. Jej vrchol nachádzame v č. 7. Po spáde a krátkej spojke prichádza v č. 8 myšlienka druhá s výraznými náznakmi slovenskej ľudovej melodiky. Už v č. 9 sa vracia charakteristický rytmus i tempo prvej myšlienky; v č. 11 sa dostáva na vrchol jej počiatočný motív, po ktorom nasleduje tiež komplex prvej myšlienkovej skupiny (č. 12). V č. 14 stretávame sa s návratom spojky, v č. 16 s návratom druhej myšlienky. Táto je vystriedaná opäť motivickou hlavicou myšlienky prvej, ako aj látkou jej celej tematickej skupiny. V č. 18 na vrchole začína záverečná kóda, ktorá opäť cituje hlavný myšlienkový motív. V pléne orchestra takto prvá časť aj končí.

II. časť je širokým lyrickým obrazom, ktorý je otvorený dvoma vzájomne blízkymi témami, vyznačujúcimi sa slovenským ľudovým charakterom. Po odznení témy prvej v sláčikových nástrojoch nadväzuje hneď téma druhá hobojovým sólom v č. 1. Pokračovanie tvorí ich syntéza a variácia. V č. 3 stretávame sa s rytmicky pohyblivejšou epizódou vystavanou na základe variačnej techniky, ktorá pripraví novú obmenu témy druhej (č. 4). Táto prechádza v gradáciu vrcholiacu v č. 5. Po spáde prichádza krátka citácia druhej témy vo violončelách a sólových husliach (č. 6), prechádzajúca v prípravu témy druhej, ktorá začína u č. 7 a opakuje sa v silnejšom zvukovom registri podobne ako na začiatku. U č. 8 stretávame sa s variovanou podobou témy druhej. Táto svojím novým pokračovaním prechádza v č. 10 v novú epizódu, charakteristickú melódiu vo violončelách a kontrabasoch. Proces graduje a v č. 11 stretávame sa s druhým vrcholom tejto časti. Po jeho odznení prináša sólová flauta v č. 12 a 13 po dvakrát návrat fragmentov prvej témy, ktoré formovo zaokruhľujú a uzatvárajú druhú časť.

III. časť má scherzový charakter. Krátky tematický úvod v pléne orchestra pripravuje nástup hlavnej myšlienky v č. 1. Táto sa zopakuje v drevených nástrojoch (č. 2) s novým sprievodom. Stredný diel, začínajúci číslom 5, spracováva vedúcu myšlienku, ktorá je vystriedaná ďalej myšlienkou novou, prednášanou v husliach u č. 8. Po jej odznení objavuje sa krátka citácia hlavnej myšlienky (6taktov pred č. 11). U čísla 11 začína nová variácia vedúcej myšlienky a objavuje sa tu čiastočne aj nový myšlienkový materiál. Motivické jadro hlavnej myšlienky nachádzame vo vrchole u č. 14. Repríza hlavnej myšlienky v bohatej variácii začína číslom 15. Neustále graduje a končí v orchestrálnom pléne.

IV. časť má meditatívny ráz. Je riešená v trojdielnej forme. Otvára ju postup podobný fugátu, v ktorom téma vo voľnej obmene nastupuje vzostupne v jednotlivých hlasoch deleného sláčikového orchestra. Vyvrcholením tohto fugáta končí prvý diel. Stredný diel začína u č. 4 tematickou odpoveďou fúkacích nástrojov, do ktorých iba sporadicky zasahujú strunné nástroje. Tretí diel tvorí návrat skupiny sláčikových nástrojov s voľnou citáciou vedúcej myšlienky. Potom od č. 10 pokračuje krátka záverečná kóda.

V. časť tvorí záverečné finále tanečného charakteru. Je založené na variačnej práci s hlavnou myšlienkou. Po krátkom úvode už v šiestom takte nastupuje hlavná myšlienka. Prináša ju klavír. Je široko formulovaná a podlieha variačnej práci. U č. 5 nové pokračovanie tvorí prechod k druhej myšlienke (č. 6) odvodenej z II. časti Koncertu. Po č. 8 začína príprava k novému uvedeniu rýchlej hlavnej myšlienky (č. 10), ako aj k jej ďalším variačným opakovaniam v č. 11, 12, 13. U č. 15 začína opakovanie druhej myšlienky. Táto prechádza v mohutné vyvrcholenie (Grandiosamente) a spád pred č. 18. Potom nastupuje opätovný prechod do rýchleho tanečného tempa, v ktorom sa objavuje aj nový myšlienkový prvok a jeho rozvádzanie. U č. 24 prichádza kóda a v jej rámci sa objaví posledný ráz v pléne orchestra hlavná myšlienka (č. 26), ktorej doznením skladba končí v plnom orchestrálnom zvuku.


(Ladislav Burlas, in: Predslov k partitúre. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960)

Časti diela:
Lento assai. Allegro vivo
Con moto quasi allegretto
Allegro burlesco
Adagio meditativo, con tutta espressione
Allegro con brio


Prvé uvedenie v zahraničí

31. 5. 1958, Pražská jar, Praha, CZ
INTERPRETI: Slovenská filharmónia, Edgar Doneux (dir.)

Prvé uvedenie na Slovensku

12. 6. 1958, Bratislavská jar, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava, SK
INTERPRETI: Slovenská filharmónia, Edgar Doneux (dir.)
X