O diele:

IV. symfónia „Piccola“ Dezidera Kardoša vznikla akoby jedným dúškom, hneď po široko koncipovanej dramatickej a obsahove závažnej III. symfónii. V máji 1962 dozvedajú sa priatelia skladateľa o dokončení skladby a o niekoľko mesiacov neskôr sa s ňou stretáva i šéfdirigent Slovenskej filharmónie L. Slovák, ktorý bol neskôr jej prvým dirigentom. Ak môžeme nazvať II. Kardošovu symfóniu monumentálnym vlasteneckým prejavom, III. symfóniu dramatickým vyznaním, tak IV. Symfónia má vo všetkých častiach rýdzo tanečný charakter.
Vstupné Prelúdium je celé vystavené z jedného motívu. Objavuje sa najčastejšie v drevách a po niekoľkých výrazných obmenách prináša ho ešte záverečnými fortissimi, v ktorom sa opäť prejavuje výrazná Kardošova schopnosť pracovať s kontrapunktickými protihlasmi drevených a sláčikových nástrojov. Na prvé počutie možno že poslucháčovi unikne skutočnosť, že v rámci Prelúdia sú vlastne tri úseky. Nie sú totiž úplne zjavné, skôr sú vyjadrené len v inštrumentačnom pláne, kde cítime tri rozličné inštrumentované úseky.
Každá z nasledujúcich troch častí má rad vlastných zaujímavostí. Čerpá výrazne z národných rytmických prvkov, ktoré stretávame najčastejšie a najkoncentrovanejšie v rýchlych slovenských tancoch. Má to byť vtipný groteskný tanec, v ktorom hrajú zvláštnu úlohu groteskné transformácie rytmických hodnôt a inštrumentačné finesy. Dômyselné vnútorné skĺbenie jednotlivých kompozičných operácií prebieha na formovom pláne malej piesňovej formy. Pri podrobnej analýze ľahko objavíme stavebný princíp tejto časti. Je to vlastne stále jedna a tá istá myšlienka, ktorá však mení svoju podobu, raz tak, že skladateľ rozkladá melodické kroky, vyzdobuje oporné body témy novými intervalovými zoskupeniami, inokedy mení podobu témy a jej obraty novými inštrumentačnými vynaliezavosťami.
Tretia časť Muzica da ballo serio je v podstate vznešený tanec, ktorý operuje dvomi hudobnými prvkami. Prvú hudobnú myšlienku nám najskôr prináša fagot, druhá myšlienka sa ozve v sláčikoch. V priebehu časti sa tieto dve myšlienky k sebe priraďujú v neustálych variáciách. Tento systém práce, ktorý je zaujímavý nielen z kompozičného hľadiska, ale i z hľadiska meniacich sa nálad, by sme mohli názorne vystihnúť touto schémou: A, B, A1, B1, A2, B2, A3, B3 . . . Táto pomocná schéma nás nesmie zviesť k dojmu, že ide o formu ronda. Je to opäť piesňová forma, pravda dômyselne vnútorne členená, bohato využívajúca variačné kompozičné skúsenosti. Časť končí koda, ktorá ešte podčiarkne celkovú vznešenosť základnej tanečnej nálady.
Štvrtá časť symfónie Finale má v základe 6/8 tanečný rýchly pohyb. Prvá i druhá téma sú vyslovene domácej invenčnej proveniencie. Poslucháčovi sa rýchlo vtisnú do pamäti, pretože ich skladateľ hneď na začiatku dvakrát za sebou opakuje. Ak už v niektorých predchádzajúcich častiach vystúpil miestami silný rytmický pulz, tak v tomto prípade preniká hudbou od začiatku až do konca. Zvláštna kompozičná zaujímavosť prichádza tam, kde poslucháč čaká normálnu reprízu. Namiesto reprízy nastupuje fúga, stavaná z tematických úryvkov hlavnej myšlienky. K nej sa plynule pripojí fanfárová koda, ktorá ma zrejme obsahový význam. Úvodnými taktami tympanov a seco akordov, ktoré už poznáme zo začiatku štvrtej časti, končí finálna časť.
Je to osobitná symfónia, v ktorej síce skladateľ uplatňuje viac starších skúseností, avšak súčasne zasahuje úplne do nových svetov, s ktorými sme sa v jeho predchádzajúcej tvorbe tak intenzívne nestretli.


(Zdenko Nováček, in: sprievodný text k LP Supraphon DV 6177, 1965.)

Časti diela:
Introduzione e Preludio. Tranquillo. Allegro moderato ma energico
Burlesca. Allegro giocoso
Musica da ballo serio. Allegretto
Finale. Allegro vivo

X